Vaše obrazy sú vo februári až na dvoch veľkolepých výstavách. Čím sa tie projekty líšia?
V sobotu 3. februára som mal vernisáž veľkej samostatnej výstavy na zámku Hluboká. Veľa mojich obrazov tu vystavujeme prvýkrát. A hneď vo štvrtok 8. februára bude v pražskom Centre pre súčasné umenie DOX otvorená veľká skupinová výstava Kafkaesque. Kým prvá je výberom mojich obrazov za posledných niekoľko rokov a dokumentuje epiku, ktorej sa venujem, na druhej výstave sa moje obrazy priamo vpíjajú do jej tém, ktoré sú mi veľmi blízke.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Takže príbehy a tie teraz dostanú priestor! Dokonca na zámku Hluboká. Čo vám to umožňuje? Koľko tam máte priestoru – a ovplyvnilo prostredie výber obrazov?
S kurátorom a architektom sme sa rozhodli vystaviť asi štyridsať mojich obrazov, väčšinu priamo z ateliéru, ale aj výpožičky zo súkromných zbierok. Je zrazu úplný raj pracovať s toľkými profesionálmi. Tie priestory sú skutočne veľkorysé. Predchádzajúca výstava švajčiarskeho umelca H. R. Gigera prilákala rekordných asi stotisíc návštevníkov. To len ilustruje možnosti galerijného priestoru a vízie, ktoré so sebou komponovanie výstavy v takýchto priestoroch prináša.
Foto: Adam Šakový
Máte rád zámky? Máte rád výstavy v tomto prostredí? Ste na Hlubokej teraz ako doma?
Na Hlubokej som už vystavoval a mal som aj komentovanú prednášku práve k výstave H. R. Gigera, ale samostatne tu vystavujem prvýkrát. Mám rád temné romantické zámky. Predstavujem si Maxa Schrecka, ktorý sa po natáčaní svojej jedinečnej upírskej úlohy rozhodol prespávať v skutočnej truhle. Hluboká je krásna neogotika podľa tudorovských vzorov. Škoda, že sa nám doteraz nepodarilo zrekonštruovať kaštieľ v Rusovciach.
Výstava sa volá Oko za oko, zub za zub! Prečo ste jej dali taký názov?
Názov vychádza z presvedčenia o zbytočnosti estetizácie. Tá prichádza až s rukopisom, a ten je zas podriadený určujúcej výpovedi a emócii, ktorú so sebou prináša isté osobné politikum. Naučili sme sa pozerať na obraz ako na objekt umenia, a neraz nám unikajú dôležité mimovýtvarné výpovede, ktoré stoja mimo jeho viditeľného územia. Nielen vo forme aktivizmu, ale vo forme proklamácie, vo forme nastolenia nového potenciálneho problému. Zdá sa mi, že obraz reprezentujúci súčasnú vizualitu je až natoľko špecifickou formou výpovede, že výtvarný slovník je na jeho obsiahnutie až trestuhodne málo.
Zámok môže byť bludisko, ako v Kafkovi, ale aj oáza ticha pre myslenie. Kde sa vám najlepšie rozmýšľa?
S tým mám vážny problém. Svoje myslenie nedokážem vypnúť. Akoby mi samo generovalo ďalšie otázky, ktoré stále odsúvajú už dosiahnuté definitívy. Myslenie je dokonalým bludiskom, z ktorého sa nikdy nedá nájsť východ.
Kafku som spomenula, lebo je v názve druhej výstavy. Tá je v Prahe a je kolektívna. Čo prezentuje a čím ste prispeli vy?
Kurátori výstavu nazvali Kafkaesque a budem na nej visieť pri skvelých menách, za čo som, samozrejme, vďačný. Napríklad David Lynch, Gottfried Helnwein, Jake a Dinos Chapmanovci, Alexander Tinei, Jan van Oost, Nicola Samori alebo Mat Collishaw a Jaro Róna a veľa ďalších, nespomeniem si na všetky mená. S niektorými z nich som už vystavoval. Sú to umelci, ktorých prácu mám rád a spájajú nás podobné scenáre. Myslím, že kurátori chcú prostredníctvom tém reflektujúcich istú existenciálnu úzkosť či pocit permanentného provizória tieto pojmy ukázať ešte aktuálnejšie pre dnešok, ako pre kafkovské časy. Márnosť, provizóriá, pocity prázdna a dezilúzií dnes kvitnú azda ešte bohatšie ako pred sto rokmi. Na tejto výstave budem mať štyri obrazy.
Foto: Adam Šakový
Čo vas spája s ostatnými vystavujúcimi? Čo dnes leží na srdci výtvarníkom? Chápe to publikum?
Publikum sa riadi vlastnými očakávaniami a prioritami, ktoré väčšinou nie sú totožné s programom maliara. Nedá sa to zovšeobecniť, dostali by sme sa na územie plné abstraktných slov. Myslím, že na spoločnom území môžeme hovoriť o súčasnej figurácii, alebo o už spomenutých pocitoch vychádzajúcich z Artauda, Kafku, Adorna a tak ďalej.
Ale zdá sa mi aj to, že spojenia môžeme nájsť aj v princípe istej podprahovej zákernosti epiky. V niečom, čo sa plazí pod povrchom deja, čo striehne na diváka a v konkrétnej situácii ho dokáže omráčiť inakosťou prístupu k inak zrejmým a obecným témam. Toto vytrhnutie z očakávaného je dôležité. No a každý umelec, samozrejme, čaká na kontextualizáciu jeho práce s relevantnými svetovými umelcami. Pokiaľ ale budeme večne adorovať lokálne dogmy pred globálnymi otázkami, asi sa ďalej nepohneme.
