Vtipy ako záchrana
Rómovia žijú v rôznych krajinách sveta a ich postavenie sa rokmi mení. Je až prekvapujúce, aké množstvo karikatúr a vtipných epizód na túto tému vzniklo a zachovalo sa. Kde ich vlastne Milan Stano hľadal? Mnoho anekdot našiel v starých knihách, časopisoch a kalendároch. Zaujímavo o téme písal napríklad evanjelický farár, botanik a etnograf Ľudovít Holuby v Slovenských pohľadoch v roku 1922. Približuje, ako vtedy žili Rómovia v Bošáckej doline a Lubine, kde pôsobil. „Tunajší Cigáni boli vraj veľmi poverčiví.
Náramne sa báli lasice. Keď ju zbadali, tak sa hneď dali na útek, lebo verili, že koho lasica ofúkne, ten rýchle zomrie. A keď vyšlo nariadenie, že treba sčítať a zapísať všetkých Cigánov v krajine, tak sa toho náramne zľakli. Vraveli, že keď ich zapíšu, tak tých najkrajších hneď pošlú do Ameriky a tam nechcel nikto z nich ísť. Holuby zaznamenal, že Cigáni si často volia za kmotrov sedliakov. Tí idú, lebo je taká povera, že keď majú za kmotra Cigána, prináša to šťastie. A potom, v lete, ho volajú, aby im pomohol pri poľných prácach. Nie za plácu, iba za stravu. Aj na túto tému je veľa anekdot a niektoré sú aj v tejto knihe,“ hovorí Milan Stano.
Foto: Vydavateľstvo Štúdio humoru, satiry atď.
Holuby sa zmienil, že v tom čase kolovalo po Slovensku množstvo anekdot s týmito námetmi a považoval to za dôkaz, že Rómovia, po starom Cigáni, sú veľmi vtipní. Veľakrát sa im podarilo pomocou vtipu dostať sa z nebezpečného položenia, prekabátiť osud. Holuby si už vtedy predstavoval, ako by bolo dobre zozbierať cigánske anekdoty do jednej knihy a vydať ich pre potešenie čitateľov. „Až doteraz taká kniha nebola, takže vydaním rómskych anekdot plním aj želanie nášho národovca Ľudovíta Holubyho. Množstvo vtipov mi poslali spolupracovníci a čitatelia humoristicko-satirického časopisu Kocúrkovo. Žarty o Rómoch sú z celého Slovenska, no najmä z východného.“
Foto: Vydavateľstvo Štúdio humoru, satiry atď.
Málo ich poznáme
Pri práci na knihe Milan Stano zistil, že u nás sú Rómovia najviac známi ako hudobníci, huslisti, primáši, speváci. Inak o nich hovoríme veľmi všeobecne, čo prezrádza, že o nich veľmi málo vieme. „Koľkokrát opakujeme len to, že sú neprispôsobiví a že parazitujú na väčšinovej populácii, ale to, že sú medzi nimi vynikajúci talentovaní ľudia, to vie málokto. A málo sa to spomína. Napríklad, aká vynikajúca osobnosť bola spisovateľka Elena Lacková alebo básnik Dezider Banga! A to nehovorím o známych a inšpirujúcich Rómoch vo svete! Však najslávnejším Rómom bol Charlie Chaplin! Rómsku krv vraj má aj Michael Caine a mal ju Elvis Presley,“ nadchýna sa autor knihy a dúfa, že kniha anekdot priblíži rómsku kultúru ako takú.
Foto: Vydavateľstvo Štúdio humoru, satiry atď.
Určite každého zaujme a pobaví napríklad epizóda zo života Janka Berkyho-Mrenicu, ktorý vystupoval aj v zahraničí. V Amerike ho pozval istý americký Slovák do džezového klubu na Broadway, kde práve hral na trúbke Louis Armstrong skladbu Svätí pochodujú. A potom vyzval slávny Louis Janka, aby s ním vystúpil. Berky-Mrenica hral vrchárske a rómske melódie a Armstrong trúbil. Vystúpenie bolo vraj famózne, obecenstvo sa dostalo do varu a Louis ponúkol Jankovi spoločné turné po celej Amerike.
„Ťažko bolo ponuku odmietnuť, no v tých časoch bolo ešte ťažšie ju prijať,“ spresňuje Stano. „Preto sa Louisovi zdôveril, že on má rád svoju rodinu, krajinu a že vôňu trávy zo Slovenska nevymení za New York. Keď to Armstrongovi preložili, nevedel pochopiť, akú trávu má na mysli. Či marihuanu? Prekladateľ vysvetlil, že ide o vôňu obyčajnej trávy. Louis Janka objal, usmial sa a povedal, že ešte nestretol človeka s takým dobrým srdcom, ktorý nemá rád peniaze, ale svoju rodinu a krajinu.“
Foto: Vydavateľstvo Štúdio humoru, satiry atď.
Strach z výrastkov
Zaujímalo ma, či Milan Stano má medzi Rómami aj osobných kamarátov a kde sa s nimi stretal a či sa nedostal s Rómami aj do konfliktu. Rád sa v spomienkach vrátil do šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď chodil na umeleckú priemyslovku. V internáte bývali vtedy spolu výtvarníci, konzervatoristi a medzi nami boli aj mnohí cigánski študenti, najmä muzikanti.
„Skamarátil som sa so Šaňom Šarkézym, kreslil som ho a daroval som mu portrét a on mi ako honorár hral hodinu ľudovú muziku. Potom, už neskôr, som maľoval a kreslil cigánske osady na východnom Slovensku, napríklad v Krompachoch, na Spiši a Gemeri. No keď ma tam obstúpil veľký dav cigánskych výrastkov, dostal som strach a radšej som odišiel. Mám aj dávnejšiu zlú skúsenosť zo železničnej stanice v Novom Meste nad Váhom, ale vynahradili mi to dobré zážitky. Napríklad kamarátstva s rómskymi muzikantmi, ktorých som obdivoval. Napríklad spomínaný Ján Berky-Mrenica mi aj s dcérou Ankou Botošovou poslal pekný príbeh o cigánskych strašidlách do knihy Slovenské strašidlá, ktoré vyšli s mojimi ilustráciami v roku 2003.“
Anekdota sa nepitve
Kniha obsahuje množstvo informácií, ale aj emócií. Vyvolá ich napríklad anekdota o rozhovore dvoch Rómov: „Zima bude tuhá, máš už dreva na zimu dosť? Na zimu mám dosť, len na teplo málo.“ Niektoré žarty sú clivé, a tým univerzálne. Týkajú sa každého z nás. „Všetci prežívame to isté. Zistil som to už v detstve. Ako malý som počúval a čítal naše ľudové rozprávky, kde vystupujú aj Cigáni (Kmotor Činčurinka fiškáľom, Najväčšie cigánstvo, O hlúpom Janovi, Cigán a pán farár) a teraz, pri práci na knihe, som sa nasmial na vtipných príbehoch o figliarovi a huncútovi Dežovi. Vo všetkých hrá prím ľudovosť, lebo je to náš aj rómsky prirodzený spôsob žartovania.“
Téma je však aj chúlostivá. Je všetko v knihe korektné podľa dnešných noriem? „Nebojím sa a vysvetlím prečo. Natrafil som – už v novších anekdotách – na veľa nekorektných, rasistických a dehumanizujúcich vtipov o Rómoch. Tie som vyradil a nedal do knihy. No zasa iné, tvrdšie vtipy, som ponechal, aby odrážali skutočný drsný život v osadách, nezamestnanosť, úžerníctvo, násilie, nevzdelanosť, rabovačky a kriminalitu. A budete sa čudovať, mnohé z nich sú práve veľmi vtipné, najmä tie krátke.
Cigáni sú národ ako my, ako iné národy okolo nás. Majú svoje dobré i menej dobré vlastnosti. Tak ako si uťahujú zo seba iné národy, uťahujú si zo seba aj oni. Áno, teraz rešpektujeme korektnosť, ale tá sa nedá uplatniť pri anekdotách. Kto by sa na takej vypitvanej anekdote zasmial? Potom by to neboli vtipy, ale neduživé texty bez šťavy, chuti a vône.“
A bez zmyslu. Však hodnota knihy je určite aj etnologická a dokumentárna.
