„Geniálne,“ musel uznať, keď sa napil. Do očí mu vstúpili slzy dojatia. Autora obrazov dôverne poznal a mal k nemu vrúcny vzťah. Bol ním on sám.
„Prečo nejdeš domov?“ ozval sa mu za chrbtom vyčítavý ženský hlas.
Ferovi ovisli plecia. Na prahu vinárne stála jeho žena Lenka. V náručí držala štrnásťmesačného syna Vlada. Trojmesačná dcérka Ema pravdepodobne čakala v kočíku pred krčmou. Lenka podišla k stolu, zastala za jeho chrbtom. Pozbieral zvyšok síl. Zdvihol hlavu a otočil sa
„Nemôžem,“ zašepkal previnilo.
Nehybne stála, hľadela mu do očí. Ten pohľad neznášal. Vždy, keď sa na neho pozrela jeho krehká žena týmto pohľadom, otvárala sa pod ním zem. Mal pocit, že sa prepadne do horúcich pekiel, kde naňho čakajú príšery z Boschových obrazov. Vyďobú mu oči a vyrvú z tela vnútornosti.
„Nemôžem ísť,“ zopakoval a odvrátil tvár.
„Prečo?“
„Nemám peniaze.“
„Tak prečo piješ, keď na to nemáš?!“
Pokrčil plecami. Naozaj nemal ani korunu, ale smäd bol silnejší. Objednal si a čakal, či sa vo vinárni neobjaví nejaký kamarát, ktorý by za neho zaplatil. A keďže nikto doteraz neprišiel, objednal si znova.
„Koľko si vypil?“ spýtala sa.
Hlavou mu prebleskla myšlienka. Na chvíľu sa zahanbil, ale potom sa nevinne usmial.
„Toto je tretia fľaša,“ zaklamal, sklopil oči a čakal, čo bude.
Ťažko si vzdychla. Z kabelky vytiahla peňaženku. Chvíľu jej to trvalo, lebo na rukách držala syna. Fera sa zmocnil pocit, že by jej mal s dieťaťom pomôcť. Potom si však uvedomil, že takto by prezradil svoje nízke pohnútky. Vzápätí pred neho položila stokorunáčku.
„Dostala si materskú?“ spýtal sa nevinne.
„Zaplať a poď domov,“ povedala chladne a odišla k dverám. „Počkáme ťa vonku.“
Fero si vydýchol. Z najhoršieho sa vysekal. Dnešný deň zachránila jeho žena.
„Šozda!“ zakričal. „Platím!“
„A čím?“ neveril Stano. „Kalijevičom, Krátkym alebo Urbanom?“
Náročky spomínal mená kamarátov, ktorí zaňho najčastejšie platili. On však na jeho poznámku nereagoval a zamával vo vzduchu bankovkou.
„Dva litre vína – šesťdesiatštyri korún.“
Počkal, kým mu čašník vydá a vstal. Mierne ho potočilo.
„A čo s týmto? Nevezmeš si to so sebou?“
Šozda v ruke poťažkal buksu. Na chlapčenskej tvári mu zahral ironický úsmev. Fľaša na stole bola dopoly plná.
„To vylej sviniam,“ vyhlásil Malina. „A povedz vedúcemu, nech objedná poriadne víno! Keď budeš ľuďom predávať tieto splašky, nikto sem nebude chodiť.“
„Okrem teba a tvojich kamarátov!“ kričal za ním dotknutý čašník.
Na polceste sa zastavil. Výhražne zdvihol prst.
„Ja a moji priatelia sem chodíme len preto, lebo v tejto krčme visia dobré obrazy!“
Vonku mu do hlavy udrelo horúce augustové slnko. V spojení so sladkým vínom to pôsobilo, akoby ho ktosi ovalil poskladaným padákom. Na chvíľu sa mu zatmelo pred očami, mierne sa zatackal. Oprel sa rukou o železný pilier prístreška. Čakal, kedy sa mu do očí vráti cit. Konečne v diaľke uvidel svoju ženu. Kráčala pomaly domov.
„Lenka, počkaj!“ rozbehol sa za ňou a pokúsil sa jej z rúk vziať syna.
„Prestaň,“ vzpierala sa. „Ledva stojíš na nohách!“
Cítil sa dotknutý, ale na druhej strane vedel, že Lenka je, čo sa týka detí, neoblomná.
„Tak mi aspoň daj tlačiť Emu,“ poprosil, keď vedľa nich prešli dve pohoršené dôchodkyne. Ešte raz si ho premerala skúmavým pohľadom. Až potom odstúpila od kočíka.
„Koľko si platil?“ spýtala sa a on spozornel.
„Tri litre vína – deväťdesiatšesť korún,“ vyhlásil po chvíli víťazne.
Žena si vzdychla. Otočil hlavu, aby mu nevidela do očí.
„Mohol by si nás pozvať – za tie štyri koruny, čo ti zvýšili – aspoň na zmrzlinu,“ povedala rezignovane. „Keď si nám už prepil dnešnú večeru.“
Mlčal. Vo vrecku mal štyridsať korún, ale tie považoval za svoju korisť. Nechápal, ako môže byť taká dôverčivá, že mu zverí peniaze. Chvíľu váhal, že sa so svojím podvodom prizná, ale naostatok zaťal zuby. Vedel, že jeho žena si vždy dokáže poradiť. Keď bude najhoršie, tak si požičia.
„Nemám,“ povedal, a keď ho prebodla pohľadom, vyhýbavo dodal: „Nechal som tringelt.“
„Dávno som nestretla granda, ktorý nemá na víno, a pritom rozdáva prepitné!“
Kráčali okolo stánku so zmrzlinou. Dve mamičky sedeli pri drevenom latkovom stole. Ticho debatovali, lízali zmrzlinu a podvedome natriasali kočíkmi, v ktorých spali ich ratolesti.
„Lenka!“ ozvalo sa z okienka búdy. „Poďte na zmrzlinu!“
Medzi stolmi sa objavila postava mladej vysokej ženy. Mávala na nich a pritom sa usmievala. Fero automaticky zabočil kočíkom priamo k nej. Lenka sa zdráhala.
„Nemáme peniaze,“ zašepkala.
„Len poď, keď nás pozýva,“ dodával jej odvahy a na tvári sa mu objavil široký žoviálny úsmev.
„Ahojte,“ pozdravila ich žena. Svoju pozornosť okamžite sústredila na malú Emu, ktorá spala v kočíku. „Aká je zlatá,“ zašepkala a on sa jej nenápadne pozrel do výstrihu.
To sú kozy, prebehlo mu hlavou. Najmenej štvorky! Keby som bol Rubens, tak sa zbláznim!
Žena sa vzpriamila. Prsia, ktoré obopínala čierna saténová blúzka, nadobudli tvar dokonalých pologúľ. Bola veľmi pekná. S malými ústami a drobným nosíkom.
Rasťo Piško - Bohémska kolonáda
Hrdinami románu je generácia tridsiatnikov, ktorá sa v roku 1989 ocitla na rázcestí. Stratili mladícke ideály, založili si rodiny, začali budovať kariéru. A odrazu prišla zmena… Román sa odohráva v malom slovenskom meste, v rokoch 1989 až 1990. Nie všetci v nových časoch obstoja. Nie všetky ideály novej spoločnosti sa ukážu správne. A naopak – priateľstvo, láska a spolupatričnosť sú hodnoty, ktoré prekonajú akýkoľvek politický systém. Autor debutoval románom Hačava (2010), s ktorým získal na festivale Kremnické gagy Zlatého gunára v kategórii literárne diela.
Knihu Bohémska kolonáda vydá 13. septembra Ikar
