Dezorzovo lútkové divadlo evokuje obraz starosvetských kočovníkov. Z akej tradície vlastne čerpáte – máte vo svete nejaké vzory?
Klasickému bábkarstvu sa tu venovali najmä kočovné rody. V 50. rokoch sa však začali po sovietskom vzore budovať kamenné štátne divadlá, niektoré mali aj bábkovú produkciu, no len pre deti. Toto trvalo pol storočia, a tak sa tá pôvodná tradícia stratila. My chceme toho mŕtveho ducha oživiť, aj keď s aktuálnejším obsahom pre dnešného mladého človeka. Vo svete je bábkarstvo plnohodnotnou súčasťou kultúry, aj v Česku sa mu darí. Na Slovensku sme žiaľ jediní. Vzory ani veľmi nemáme, koncept je vlastne daný. Súborov vonku je veľa. Niektoré sa pevne držia tradície z 18. a 19. storočia a iné z nej čerpajú, no idú svojím smerom. My oscilujeme niekde v strede. Filozofiou je nám možno blízky súbor Buchty a loutky z Prahy.
Ako dlho existujete a čo ste za ten čas už stihli?
Súbor vznikol už v roku 1997, ale oficiálne divadlo až v roku 2004. Celkom vtipné je, že už dnes o tejto našej krátkej histórii píšu teoretičky doktorandské práce. Zatiaľ máme tri produkcie, chystáme grandióznu štvrtú premiéru. Bude to love story dvoch homosexuálnych bankových lupičov Banyho M a Kláta Klajda, premiéra bude 26. mája v bratislavskom klube Randal. Inak sme síce profesionáli, ale nehráme na báze kamenného divadla s pevným programom. Sme skôr taká príležitostná atrakcia. Publikum si vážime a nechceme sa mu prejesť.
Na prvý pohľad vyzerá to, čo robíte, ako bohapustá zábava. Kto vás však videl „v akcii“ vie, že si na scenároch aj bábkach dávate poriadne záležať. Ako vážne sami seba teda beriete?
Absolútne vážne a profesionálne. Bábkové divadlo je oživenie neživej hmoty. Je to v prvom rade o dokonale zvládnutom remesle. Vyžaduje si to precízne naskúšanie, ale potom to už je veľká zábava. Ale naše hry majú aj spoločenskú výpovednú hodnotu.
Vaša tvorba hovorí veľmi priamym jazykom. Myslíte, že na priame podnety, ako je napríklad sex, smrť, krv reagujú diváci lepšie ako na abstraktné symboly?
Priame podnety sú v podstate archetypy. Neodmietam intelektuálnu tvorbu, lebo aj tá má svojich divákov. Ale ja, a to sa nepovažujem za povrchného diváka, mávam pocit, že sa za to intelektuálno schováva napríklad frustrácia, na ktorú teda zvedavý nie som. Umenie by malo pookrievať ľudskú dušu a moja duša diváka sa chce v prvom rade baviť.
Pred tromi rokmi ste avizovali prvý slovenský horor Fabrika smrti. Čo sa s ním stalo?
Ja neviem, to je otázka na producentov. Stojí to zrejme klasicky na peniazoch. Je ťažké v krajine, ktorá si vo všetkom hľadá svoju tvár, očakávať, že niekto prispeje aj na kultúru. A bez štátnej podpory u nás nakrútiť film nejde. Keď už niečo podporia, tak je to poetický príbeh určený viac festivalovým porotám ako divákom. Akoby sa tu všetci báli nakrúcať pre divákov. Výnimkou je len najprimitívnejšia televízna produkcia. Ja sám som už dlho nerobil žiadny seriál. Prešiel som k ešte horšej komercii, k reklame. Je vtipné, ako sa tvorcovia rozdeľujú na tých komerčných a na umelcov. Napokon to však všetci v istom bode robíme pre peniaze. Aj výsledok každej tvorivej práce je len taký, akým ho chcel ten, kto ho zaplatil.
Sú bábky únikom od tejto mašinérie?
Každý z nás sa živí celkom inou prácou a bábky sú niečo, pri čom sa stretávame s chuťou. Je to záľuba a je to umenie. Veľkou satisfakciou bude, keď spoločnosť pochopí, že bábky nie sú len pre deti a ponúkajú veľa možností. Žiaľbohu sme finančne obmedzení a tomu prispôsobujeme aj našu produkciu, ale máme v pláne aj väčšie veci. Bábkové divadlo si existenciu zaslúži a potvrdzujú to aj reakcie odborníkov, z čoho sme aj sami prekvapení. Napokon, to čo má mať svoj priestor, na slnku ho mať bude.
Narážate na to, že ste sa dostali do výberu divadelného festivalu Nová dráma?
Nová dráma je veľmi pozitívny festival najmä vďaka rozhľadeným ľuďom, ktorí sa v ňom zišli. Príjemne nás prekvapilo, že sme získali ich nomináciu a, navyše, s Gašparkom, ktorý nepatrí medzi naše najintelektuálnejšie kúsky. Nominácia nesie určitú prestíž a zdá sa, že nás aj kritika naraz vníma inak. Tak málo stačí, aby ľudia zmenili svoj názor.
A čo vaše väčšie plány do budúcnosti?
Chystáme veľkolepý projekt v spolupráci s mestom Bratislava, ktorý pozdvihne miestny kultúrny život. Bude to megaatrakcia, ktorú by sme chceli už budúci rok uviesť do života. Konkretizovať to však radšej zatiaľ nebudem.
Gejza Dezorz sa narodil v Košiciach v roku 1978. Vyštudoval bábkarskú réžiu a dramaturgiu, v praxi sa však venoval skôr televízii a filmu. Ako režisér sa podpísal napríklad pod dokument Devínsky masaker, alebo seriály Rodinné tajomstvá, či Mesto tieňov. Od roku 2004 je principálom Dezorzovho lútkového divadla. Ich hra Gašparkove šibalstvá alebo erotické dobrodružstvá Bob de Nira sa dostala na tohtoročný festival Nová dráma.
