Ak predstavenie nevnímame v konfrontácii s jeho románovou podobou, ktorú adaptoval sám autor Pavol Rankov, vynára sa nám samostatné svojbytné dielo. Inscenátori si dali za cieľ hovoriť zrozumiteľne o ranách, ktoré dodnes mnohých Slovákov bolia. A podarilo sa im vyvolať dramatické napätie medzi verbálnym i neverbálnym konaním. Postáv aj ich interpretov.
Traja obyčajní kamaráti – Ján, Gabriel a Peter – ľahko a nenásilne vykresľujú svoje osudy, pretekajúc sa o lásku Márie. Na jednom z mála dobových kúpalísk v Leviciach. Už len tento detail, ktorý historicky situuje príbeh hneď v úvode inscenácie, vyvoláva paletu emócií. Od smiechu, cez hanbu, smútok, nostalgiu, ale aj radosť z hry, túžbu, nehu, až po nepoznanie.
Scéna Toma Cillera všetky tieto pocity dotvára. Prostý, jednoznačný priestor sa postupne zapĺňa symbolickými a aluzívnymi rekvizitami. Javisko sa ocitlo medzi divákmi, čo sa môžu cezeň dívať na náprotivné obecenstvo ako do zrkadla. Ako na odraz dejín, čo nám pripravujú cestu, na ktorú musíme nadviazať len my.
Hoci režisér Kamil Žiška dokázal doviesť hercov k pochopeniu svojej poetiky, napriek tomu sú rozdiely v stvárnení zrejmé. Robert Roth rozohral svojho českého Slováka Jána na strunách tragikomiky, nezanedbávajúc detail. Rýchlym, trhaným pohybom naznačuje dynamickosť povahy. Mimikou tváre, zlomeným hlasom a trasúcimi sa rukami najcitlivejšie osudové miesta. Českým prízvukom túžbu nebyť čistým Slovákom. A krajnú polohu humoru – azda celej inscenácie – vytvoril cez komický výstup o instantnej praženici.
Kým Rothov Ján vychádza z intencií Stanislavského a diváka vťahuje do svojich pocitov, ostatní herci brechtovsky slovami upozorňujú na činy, o ktorých má rozhodnúť divák. Tomáš Gál aj vďaka vlastnému prirodzenému prízvuku autenticky vytvoril maďarského Slováka. Bártov Žid Gabriel naznačuje, že je dobrý, stabilný a sklamaný, ale jeho strachu zo smrti neuveríme, ak budeme hľadať skutočné zvnútornenie. A konečne Mária Soni Norisovej je pekná, šarmantná i nešťastná. A hoci herecky neveľmi nápaditá, divákovi je jasné, prečo ju všetci traja milujú, rovnako aj prečo trpí.
Inscenačným vkladom je rozprávač, ale aj ďalšie postavy nehercov, čo sa hlásia ku Craigovi. Rekvizitami (stoličkami), kostýmami, svetlom a najmä akusticky. Hlasmi troch mužských predstaviteľov v ampliónoch miestneho rozhlasu a cez telefóny. Že obdobie 30. rokov minulého storočia bolo našou živou realitou, dokumentujú historické zvukové nahrávky, synteticky domyslené zvnútornenou hudbou Jozefa Vlka. Nápadito pôsobia zvukové metaforické efekty – kikiríkanie kohúta, zvuk píšuceho pera, tikot hodín, zvony, streľba…
Inscenácia Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) – so všetkými svojimi umne vystavanými zložkami – dejiny nepreceňuje ani nepodceňuje. Divákovi ponúka priestor, aby sa rozhodol sám, aké stanovisko zaujme. Cez nazerania na osudy obyčajných ľudí s banálnymi problémami, ktoré láme a pretvára politika. Tvorcom sa podarilo zaujímavo zobraziť rany doby v intenciách Rankovových slov: „Ak chcete byť hrdí na november 89, nemali by ste zabudnúť na tisíce konfidentov ŠtB.“
Hodnotenie Pravdy
Pavol Rankov: Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy)
Adaptácia: Pavol Rankov
Réžia: Kamil Žiška
Dramaturgia: Peter Pavlac
Scéna: Tom Ciller
Kostýmy: Mona Hafsahl
Hudba: Jozef Vlk
Hrajú: Soňa Norisová, Monika Hilmerová, Robert Roth, Alexander Bárta, Tomáš Gál
Premiéra: 27. a 28. marca 2010 v Štúdiu SND
