Zahraj to znovu, Monty, naposledy!

Doznelo zborové Always look on the bright side of life (Vždy sa pozeraj na život z tej lepšej stránky), na obrovskej obrazovke sa objavil nápis Piss Off! (Vypadnite!) a bol koniec. Pravdepodobne až v tomto okamihu si väčšina divákov uvedomila, že je to definitívna bodka za 45-ročnou existenciou legendárnych Monty Python.

V uplynulú nedeľu sa s najväčšou pravdepodobnosťou konalo ich posledné vystúpenie vôbec. Tí, ktorým sa podarilo získať lístky do londýnskej O2 Arény (z plánovaného jediného vystúpenia sa stalo celých desať, keď sa vstupenky na prvú šou vypredali za 43 sekúnd), a spolu s nimi aj diváci zhruba v 1 500 kinách po celom svete tak boli s vysokou pravdepodobnosťou svedkami jedinečnej derniéry.

Beatles tú šancu nemali

Piati dosiaľ žijúci členovia komediálnej skupiny v rozhovore pre londýnsky magazín Time Out zhodne uviedli, že je to skutočne ich posledné vystúpenie. Napriek tomu, že z celého sveta prichádzali ponuky, odmietli ich.

Jedným z dôvodov bolo i to, že Michael Palin v septembri predstaví tretie pokračovanie svojich cestovateľských pamätí – Traveling to Work. A keďže v skupine vždy pristupovali k všetkému konsenzuálne, nebolo ho možné prehlasovať. Podľa „pytónov“ to bol predovšetkým dôstojný spôsob, ako sa rozlúčiť s publikom. „Beatles nikdy nemali takú šancu,“ zdôrazňuje v spo­mínanom rozhovore Eric Idle. Pravdou je, že skončiť v pravý čas nedokáže každý a výsledok býva potom zväčša značne rozpačitý. Treba preto oceniť, že si dokázali vybrať ten správny okamih.

Oveľa prekvapujúcejšie však bolo, že sa spolu znovu ocitli na divadelných doskách, lebo tak ako nikto nečaká španielsku inkvizíciu, už asi len málokto dúfal, že „pytóni“ sa ešte niekedy dajú dokopy takto.

Stôl so šiestimi nohami

Od smrti Grahama Chapmana v roku 1989 dôrazne odmietali akékoľvek úvahy o spoločnom účinkovaní. Michael Palin pre nemecký Spiegel možný návrat komentoval slovami: „Je to ako stôl so šiestimi nohami, na ktorom jedna noha chýba. Na stole sa dá jesť, ale trocha sa kýve." Navyše každý bol zaneprázdnený vlastnými projektmi, takže comeback neprichádzal do úvahy.

Prvý náznak, že tá chýbajúca noha by nemusela byť až takou prekážkou, sa objavil po besede na festivale humoru v americkom Aspene v roku 1998. Tam pred zrakmi šokovaných divákov z urny najprv rozprášili údajný Chapmanov popol a potom ho povysávali, pričom na jeho konto veselo vtipkovali… Vskutku, pythoneskné! (Výraz označujúci pytónovské úlety, sa, mimochodom, dostal i do oxfordského výkladového slovníka.)

Ponuka, ktorú vtedy dostali, bola veľmi lukratívna. Každý nezáväzne prikývol, a tak nová šouvyzerala na najlepšej ceste. Keď však prišlo na lámanie chleba, Terry Gilliam potichu, a Michael Palin nahlas spoločné účinkovanie odmietli, na čo sa Eric Idle dosť nahneval.

Bol to totiž práve Idle, kto po celé roky „prikladal do ohňa“ Monty Python – najprv vydal CD s ich pesničkami, potom absolvoval divadelné turné po Amerike (Eric Idle Exploits Monty Python, The Greedy Bastard Show) a napokon prepracoval film Monty Python Svätý grál z roku 1975 do muzikálovej podoby. Muzikál Spamalot, ktorý najskôr uviedli na Broadwayi, bol nesmierne úspešný, o čom svedčí i fakt, že v Británii boli lístky naň vypredané rok dopredu a celkovo ho doteraz uviedli v 21 krajinách.

Idle spolu so svojím hudobným súpútnikom Johnom Du Prezom dokonca napísali oratórium On nie je mesiáš, ale veľmi neposlušný chlapec, ktoré, ako dáva názov tušiť, vychádza z filmu Život Briana (1979). Idleovi sa do tohto projektu podarilo zapojiť aj zvyšných „pytónov“, s výnimkou Johna Cleesa, čo vzhľadom na ich vyťaženosť možno považovať za obrovský úspech.

Best of show

Eric Idle teda dokonale zužitkoval všetko, čo Monty Python v minulosti vyprodukovali. Keď Terry Gilliam tvrdí, že Eric mal scenár na ich spoločnú „Best of show“ dávno pripravený v šuplíku a len čakal na vhodnú chvíľu, niet dôvodu mu neveriť.

V roku 2013 sa začali diať veci. Najprv prišla do kín Autobiografia jedného klamára, natočená podľa knižnej predlohy nebohého Grahama Chapmana. Na animovanom dokumente sa podieľali prakticky všetci členovia skupiny.

Na jeseň, pri príležitosti 30. výročia nakrútenia ďalšieho klasického filmu Monty Python Zmysel života (1983), vydali jeho remastrovaný záznam na blue-ray nosiči. Ako bonus na ňom sa objavila diskusia so všetkými členmi skupiny. Výrok Johna Cleesa, že im zostalo množstvo materiálu, z ktorého by mohli nakrútiť aj druhý diel, dával tušiť, že je niečo vo vzduchu. Neprešiel ani mesiac a v Londýne sa konala tlačovka. Monty Python svetu oznámili, že pripravujú nové spoločné vystúpenie, pri ktorom diváci zažijú „trochu komédie, veľa pátosu, nejakú hudbu a štipku stareckého sexu“.

Michael Palin mal po celý čas najviac výhrad. V knihe rozhovorov Monty Python vlastnými slovami pripustil, že s ich možným comebackom „je to ako s ohňom, ktorý už neplápolá, ale uhlíky sú stále žeravé, stačí do nich zafúkať a plameň opäť vzbĺkne“. A ten oheň vzbĺkol naozaj v pravý čas, aby sa zmenil na ohňostroj.

Zahráme im, čo chcú

Veľkolepá šou, za akú by sa nemuseli hanbiť ani výpravné broadwayské muzikály, ostro kontrastovala s ich posledným vystúpením v Hollywood Bowl (záznam vyšiel v roku 1982), kde si vystačili s pár kostýmami a veľmi jednoduchými kulisami.

Skeče odohrávajúce sa zväčša na dômyselných posuvných pódiách sa striedali s filmovými sekvenciami a  choreografiami, v ktorých vystupovali zhruba dva tucty mladých spevákov a tanečníkov. Plnilo to jednu dôležitú funkciu – komici so siedmimi krížikmi na chrbte tak mali dostatok času, aby si prezliekli kostýmy a pripravili sa na ďalšiu scénku. Za to, že všetko fungovalo ako hodinky, vďačia Arlene Philipsovej, choreografke, ktorá s ,,pytónmi" spolupracovala už pri filme Zmysel života.

Bolo cítiť, že hlavnú pečať vystúpeniu vtlačil skutočne Idle, ktorého to vždy ťahalo k muzikálom. Ak však niekto očakával, že komici po viac ako 30-ročnej pauze prídu s niečím zásadne novým, bol naivný. Cleese to novinárom jasne zadefinoval už vlani v novembri: ľudia chcú staré veci, a my im ich zahráme.

No zopár nových kúskov sa predsa len objavilo. Napríklad popevok o tom, aké je dobré mať penis, Idle rozšíril o ďalšie „hanbaté“ časti ľudského tela. A zatiaľ čo námorníci tancovali a spievali o vagíne a zadku, pričom používali všemožné synonymá, ktorými angličtina oplýva, diváci si vynovený text mohli čítať priamo na obrazovke, čo vyvolávalo salvy smiechu.

Časy sa menia, a tak konzervatívnu aktivistku Mary Whitehouseovú – ktorá bola kedysi v Británii symbolom neslobody a cenzúry – v animovanom skeči vystriedal Vladimir Putin. Úplne nová bola i pieseň The Silly Walks Song (Pieseň o hlúpej chôdzi), ktorá však nepatrila práve k najvydarenejším. Bránice divákov ešte rozochvievala Idlova vynovená pesnička, a už na ne útočil „bohorúračský“ skeč Posledná večera, v ktorom pápež odmieta prijať Michelangelov obraz. Dvadsaťosem apoštolov a traja Ježišovia sa mu totiž zdali príliš veľa…

Scénka plynule prechádza do skladby Every Sperm is Sacred (Každá spermia je posvätná), ktorá si otvorene uťahuje z katolíkov, a nasleduje dialóg o slobodnej vôli protestantov. Spievajúce sestričky a kardináli, dve delá sťaby obrovské falusy, vitráž kostola vyzdobená obrov­skými spermiami – bizarný pytoneskný svet, to je presne to, čo fanúšikovia Monty Python milujú.

Číra nostalgia? No a čo

Sex, náboženstvo, predsudky, ženy v domácnosti, hlupáci, stredná trieda plná sivých účtovníkov, ale i architekti, a nasprostastý establišment – to boli vždy obľúbené terče anarchistov britského humoru, z ktorých sa rokmi stali klasici. Svojím podvratným videním sveta dokázali obrátiť všetko naruby, a robili to veľmi dobre.

V poslednom vystúpení Monty Pythons nemohli chýbať obľúbené pesničky a scénky ako Lumberjack Song (Drevorubačova pieseň), Poradca pre voľbu povolania, Výbušný tučniak na televízore, Albatros, Drc-drc, Vydieranie, Španielska inkvizícia, Spam. V klasickom skeči Mŕtvy papagáj John Cleese zabúdal text a Michael Palin mu musel napovedať jeho repliky. Čo na tom, publikum sa bavilo. „Pytónov“ jednoducho miluje a je im ochotné odpustiť čokoľvek, aj to, že na tento okamih museli čakať tak dlho.

Reakcie na vystúpenie však boli dosť zmiešané. Nie všetci boli presvedčení, že takýto comeback po tridsiatich rokoch je dobrý nápad. Niektoré britské médiá šou vyčítali, že neprináša nič nové. Tí, čo boli ochotní zaplatiť nemalé peniaze za lístok, však ani neočakávali nové kúsky. Oni prišli na starých dobrých „pytónov“. Dalo by sa povedať, že to bola číra nostalgia. Ako keď ľudia na koncerte Rolling Stones chcú počuť predovšetkým Satisfaction, Jumpin' Jack Flash a všetky tie staré hity zo 60. rokov.

A výčitka, že hlavnou motiváciou pre pythonovský comeback boli len peniaze, je tak trochu podpásovka. Len náklady na šou sa vyšplhali na tri milióny libier, a každý za svoju prácu očakáva odmenu. Áno, Cleese musí zaplatiť bývalej manželke 20 miliónov libier a Terry Jones, ktorý prekonal rakovinu hrubého čreva, potrebuje splatiť hypotéku. No a? Nie je veľa komikov, ktorí aj po štyroch desaťročiach dokážu rozosmiať toľkých ľudí. A ak to „pytóni“ dokázali, tak si jednoducho svoje peniaze zaslúžia.

Čo je však podstatné, ani po toľkých rokoch sa z nich nestali smutné figúrky starých klaunov. Stále sú to komici, ktorí si dokážu uťahovať sami zo seba, ako to predviedli v scénke o sudcoch, do ktorej zakomponovali aj Cleesove starosti s rozvodom.

Čo si milovník humoru môže priať viac? Aby takých, ako boli Monty Python bolo viac. Aspoň na Britských ostrovoch je našťastie stále z čoho vyberať. Komici a autori Stephen Fry, Matt Lucas (spoluautor televízneho seriálu Little Britain), Noel Fielding (The Mighty Boosh) či Bill Bailey (Black Books) sú ich dôstojnými nasledovníkmi.