Táto myšlienka prepájala mnohé z činoherných predstavení, uvedených v rámci medzinárodného divadelného festivalu Wiener Festwochen (14. máj – 21. jún), ktorý sa pred niekoľkými dňami vo Viedni skončil.
Jedovaté sliny
V bohatej ponuke tridsiatich inscenácii sa objavil napríklad aj švajčiarsky Junges Theater Basel s inscenáciou NOISE v réžii Sebastiana Nüblinga. Autentický a drsný výkrik, plný srdu a hormónov.
Manifest generácie dnešných tínedžerov natvrdo hovoriaci o politikoch, rasizme a xenofóbii, o vnútorných traumách a zhnusení z civilizačného chaosu, z vlastných tiel a rodičov. Predstavenie – koncert, ktorý bez estetizujúcich „kudrliniek“ chrlí jedovaté sliny a "na plnú hubu“ vraví o svete, ako ho tu a dnes vidia -násťroční. Kričia, sú ohlušení agresívnou hudbou, útočia na nás, sú krutí. Tancujú a snímajú sa kamerou v priestrannej priemyselnej hale, narážajú do divákov, striekajú po sebe pivo, deklamujú tézy aj citlivé obavy. Hľadajú vlastnú dôstojnosť aj sexualitu. Sú zmätení, v niečom naivní, ale vo svojej úprimnosti a intenzite výrazu poctiví.
Slávny parížsky Odéon-Théátre de lÉurope v koprodukcii s Compagnie Louis Brouillard sa vo Viedni predstavili s inscenáciou hry Znovuzjednotenie Kórey (La Réunification des deux Corées) oceňovaného súčasného francúzskeho dramatika, v tomto prípade aj režiséra, Joëla Pommerata. Dvanásť samostatných, na prvý pohľad vzájomne nesúvisiacich divadelných scén. Situácií, v ktorých sa stretávajú ľudia blízki aj vzdialení. Muži a ženy. Oni sa nestretávajú, oni sa míňajú. V čiernom tuneli spletitých chodieb, v príšerí vzťahových zákrut, v šepotaní aj explóziách svojich očakávaní. Len hľadajú blízkeho človeka. A lásku. Chcú byť len šťastní. Trápia sa, zraňujú, týrajú, zabíjajú… Seba, sebe blízkych, deti.
Skvelý a zároveň nebanálny text o našich každodenných vnútorných stavoch, s ktorými zápasíme. Trošku Čechov, Bergman, Schnitzler. Ale predovšetkým pommeratovská zmes krutosti, bizarnosti až vyšinutosti – a obyčajnosti. Herectvo absolútnej vnútornej koncentrácie, presnosti zvoleného výrazu a strihu, významového dôrazu. Detailná práca s projekciou a hudbou. Divadlo starej témy (ľudia, ich vzťahy, hľadanie lásky a šťastia), a pritom divadlo nových foriem jej naplnenia.
Ríša matrón oslobodených od erotiky
Dnes už slávny ruský divadelný aj filmový režisér Kirill Serebrennikov a jeho moskovské divadlo Centrum Gogoľa priviezli do Viedne vlastné spracovanie Gogoľovho románu Mŕtve duše. V jeho inscenácii – lyrickej fraške – hrá desať hercov všetky postavy: statkárov, ich ženy, deti, sluhov, psov a aj duše mŕtvych mužíkov. Hra je pre Serebrennikova kľúčovým pojmom. Zaobchádzanie podvodníka Čičikova s obyvateľmi provinčných miest a dedín je až akousi detskou hrou. V predstavení sa hrá s pretvárkou, ruskými komplexmi aj velikášstvom, pneumatikami, trblietavým lustrom, pompéznosťou, ruskosťou ako takou. Hrá sa ustavične na klavíri a spievajú sa ruské romance – zhudobnené texty Gogoľa.
Hra hercov aj postáv sa zosilňuje, stáva sa bezohľadnejšou. Napríklad dom statkárky Korobočkovej vidíme ako ríšu matrón oslobodených od erotiky, v ktorej všetky obyvateľky dotierajú ako muchy na nového hosťa, aby ho znásilnili. Realizmus sa postupne mení v sled panoptikálnych obrazov. Režisér nebuduje inscenáciou priamy "odtlačok“ k dnešku, skôr fantazmagorickú realitu, ktorá je nám tak bolestne povedomá. Až reálne neznesiteľná. Herci sa nás v závere spevom, priam bojarsky odhodlane pýtajú: "Rusko, čo odo mňa chceš?“ Mnohí to dnes tušíme.
Jasná správa o stave človeka
Thalia Theater z Hamburgu a dvojica estónskych režisérov Tiit Ojasoo a Ene-Liis Semper siahli po dnes už novodobej klasike, po hre Petra Handkeho Hodina, kedy sme o sebe nič nevedeli. Hra bez slov, s množstvom veľavravných významov. Ktoré si každý z nás sám a po svojom dopĺňa. Inscenácia je jasnou správou o stave človeka ako individuality, ale aj tvora spoločenského. Spoločnosťou vlečeného, zväzovaného. Predsudkami, náboženstvom, inštitúciami, pudmi, predurčenosťou dejinami, osudu…
Početný súbor divadelných hviezd nemeckého divadla, ale aj komparzu vytvára kompaktný a formou precízny divadelný tvar. Má jasné pravidlá, nikto v ňom nestráca nič zo svojej detailne prepracovanej charakterokresby. Na javisku sa strieda jeden scénický obraz s druhým. Je príťažlivý svojou monumentalitou. Odvahy aj nápadu. Má svoju významovú mnohovrstevnatosť. Pôžitok z premýšľania a estetizmus javiskového obrazu sú v tomto predstavení v totálnej symbióze. Divadlo, s akým sa v našich končinách tak často nestretávame. A v takomto dokonalom spracovaní.
Wiener Festwochen je každoročným sviatkom umenia. Narúša divadelné konvencie, hľadá novú divadelnosť, je priestorom pre estetickú rôznorodosť a názorovú pluralitu. Kladie otázky, nedáva odpovede. Nestavia múry, rozširuje priestor na úvahy. Bolo to tak aj tento rok.
