Recenzia: Cirkus so šarmom, aj keď bez Charmsa

Pri pohľade na ilustráciu, ktorá je dielom dvorného scénografa divadla výtvarníka Fera Liptáka, nie je prekvapujúce, že režisér Ondrej Spišák so svojím ansámblom sa groteskou majstra nonsensu dali inšpirovať a vytvorili inscenáciu s názvom Cirkus Charms.

Nielen divadelný stan Teatra Tatro akoby bol stvorený pre to, aby v ňom rozohrali svoj príbeh bizarní Charmsovi cirkusanti. Známa poetika zoskupenia a bezbrehá živelná divadelnosť mimoriadne vyhovuje tomuto typu predlohy. Napokon, nie po prvý raz Teatro Tatro siahlo po cirkusovej téme (kultová bola v tomto ohľade inscenácia Bianca Braselli).

Tak ako sme už pri inscenáciách tohto súboru zvyknutí, ani tentoraz nechýbajú excentrické kostýmy a výrazné výtvarné detaily nesúce rukopis Fera Liptáka (pôsobivou rekvizitou/bábkou je najmä obrovský žralok Pinchen), koncentrované herecké výkony (na druhej premiére zarezonovala obzvlášť Agáta Spišáková ako drsná nemecká krotiteľka šeliem či prirodzene drzý Šimon Spišák ako klaun), ani výborná atmosférotvorná živá hudba. Chytľavý hudobný leitmotív, absurdný popevok (syau syau syau, tyau tyau tyau…) vychádza priamo z Charmsovho zápisu. Ďalšie melódie a zvuky vytvárajú traja hudobníci prekvapujúco rozmanitou škálou nástrojov, aby dotvorili náladu každého momentu. Na druhej strane je však Cirkus Šardam po Bulgakovovom románe Majster a Margaréta ďalším na inscenovanie neľahkým kusom v repertoári Teatra. Absurdita predlohy, ktorá je na jednej strane zdrojom humoru, vie byť aj zradná. Artisti Cirkusu Šardam totiž v skutočnosti nie sú veľmi zruční, ich virtuózne čísla sú tak trochu blaf. V prvej časti deja, keď cirkusanti defilujú a predvádzajú svoje triky, to vytvára priestor pre mnohé vydarené gagy. Keď krotiteľka Matilda Der Die Das s neveľkým úspechom drezíruje roztopašné austrálske králiky (hercov vo vtipných zajačích kostýmoch), či keď sa ukáže, že baletka na lane netancuje, lebo je na ňom priviazaná, a ďalšie.

Variovanie a vrstvenie nápadov je tu však balansom na tenkej hrane, z ktorej je náročné niekedy neskĺznuť k repetitívnosti a predvídateľnosti. Zvlášť to platí pri postave Vertunova. Okoloidúceho, ktorý túži vystúpiť v cirkuse a podchvíľou sa vracia na javisko presviedčať principála o svojich (ne)schopnostiach.

Inscenácii chýba tiež konkrétnejší interpretačný kľúč. S odstupom niekoľkých desaťročí je doba, ktorá Cirkus Šardam stvorila, minulosťou, preto by si vari tvorcovia mali nanovo ozrejmiť, o čom chcú prostredníctvom tohto textu vypovedať. Problematické vyznenie druhej časti, v ktorej sa Vertunov napokon dostáva do cirkusu ako „nímand“ len vďaka svojej vytrvalej otravnosti a vďaka tomu, že vyrieši krízu, ktorú sám spôsobí, ešte viac zahmlí úplný záver, v ktorom Spišák akcentuje skutočnosť, že všetky postavy sú vlastne iba drevenými bábkami v tomto divadle sveta.

V spleti motívov je ťažké zachytiť sa niečoho, čo by dávalo voľbe tohto titulu aj iné než len formálne opodstatnenie. Fanúšikom Teatra Tatro, tentoraz najmä z radov detských divákov, to však určite prekážať nebude. Bude ich tešiť živelná hravosť a grotesknosť, obľúbení herci, vtipy, krásne kostýmy i hudba. Šarm formy ich zrejme opantá silnejšie než Charms obsahu.