„Zúčastnil som sa na jednom pohrebe, kde mi došlo naozaj tak ľúto, že som sa úprimne rozplakal. A naraz počujem, ako sa okolo mňa ľudia dusia od smiechu. Poobzerám sa a vidím – uprene sa pozerajú na mňa. Tak som radšej prestal plakať,“ povedal Polónyi koncom 70. rokov pre Svet socializmu. Jeho filozofiou bolo, že smiech je najlepším liekom a navyše je celkom zadarmo. „My sme na toto korenie života akosi pozabudli. Príliš sa staráme o to, aby nám naozaj nič nechýbalo – a nedaj svete, aby sme mali o voľačo menej ako má náš sused, to by sme si pripadali akýsi menejcenní; ale radosť a dobrá nálada nám často chýbajú,“ dodal Polónyi, s ktorým sa niekedy nedalo hrať – okrem publika v hľadisku totiž rozosmieval aj svojich kolegov.
Život som nepremárnil
Polónyi sa narodil v Krupine, kde aj vyrástol. O kumšt a hudbu sa zaujímal odmalička, ešte väčšiu vášeň mal pre futbal. Koncom 40. rokov mu mesto Krupina schválilo 175 korún na cestu do Košíc, kam ho pozval Janko Borodáč, aby sa uchádzal o miesto v divadle. Polónyi sa pred cestou išiel rozlúčiť s kamarátmi a všetky peniaze prepili. Namiesto do Košíc tak odcestoval v nákladnom vlaku do Zlína. Tu chcel hrať futbal, nemal však kde spávať. Nakoniec sa dostal do Bratislavy, kde hral futbal za Káblovku a pracoval v mediarni.
Vo futbalovom rozlete Polónyiho, ktorý uvažoval aj o pôsobení v zahraničí, zabrzdila zlomená noha a nastúpil do novovzniknutého zvolenského divadla. Nasledovala vojenčina a pôsobenie vo Vojenskom umeleckom súbore a v roku 1953 zakotvil na Novej scéne, kde pôsobil do polovice 70. rokov. A neskôr, v rokoch 1982 až 1985, keď odišiel do dôchodku, Novú scénu aj viedol. Medzitým, v rokoch 1976 – 1982 viedol nitrianske divadlo, ktoré za jeho pôsobenia dostalo meno po Andrejovi Bagarovi. „Jedno viem bezpečne. Taká partia, ako sa stretla na starej Novej scéne, je zriedkavosťou. Neraz si v mysli premietam, čo sme robili a ako sme to robili a v takej chvíli mám pocit, že som svoj život nepremárnil,“ povedal Polónyi pre Pravdu v roku 1992.
Na Novej scéne si zahral v množstve hier pre deti a mládež či v rozprávkach, ktoré mal veľmi rád. Nechýbali však ani komédie či vážnejšie kusy. Ako uvádza Encyklopédia dramatických umení Slovenska, Polónyiho kreativitu stimulovala najmä režisérka Magda Husáková-Lokvencová. V jej réžii vytvoril viacero ostro karikovaných typov, neskôr sa, takmer skokmi, vyvinul na všestranného charakterového herca.
Slovenskí Watson a Holmes
Takmer súčasne s profesionálnym pôsobením v divadle začali Polónyiho obsadzovať aj filmoví a neskôr tiež televízni režiséri. Hoci encyklopédie uvádzajú ako jeho filmový debut Štvorylku z roku 1955, pred kamerou stál už o dva roky skôr pri nakrúcaní komédie Paľa Bielika. „Keď som mal robiť prvý film V piatok trinásteho, bol som celý roztrasený. Zľakol som sa ozrutnej kamery na koľajniciach. Všetky zábery, na ktorých som bol, museli vystrihnúť,“ povedal pred rokmi Večerníku.
Neskôr sa s kamerou zžil a zažiaril v desiatkach postáv. V detektívnej tetralógii Andreja Lettricha Smrť prichádza v daždi (1965), Vrah zo záhrobia (1966), Volanie démonov (1967) a Prípad krásnej nerestnice (1973) stvárnili spolu s Ladislavom Chudíkom dvojicu vyšetrovateľov. Ako pripomínajú Dejiny slovenskej kinematografie, išlo o slovenskú variáciu osvedčeného holmesovsko-watsonovského modelu, ktorý pútal najmä svojskou Polónyiho komikou. Zatiaľ čo kapitán Jakubec v podaní Chudíka využíval „sivé bunky“, Polónyiho poručík Michalko bol komicky nechápavý typ a zmätkár.
Polónyi účinkoval aj v oceňovanej Balade o siedmich obesených (1968), úlohu richtára mu v snímke Drak sa vracia (1967) zveril Eduard Grečner, a Peter Solan ho po boku Stana Dančiaka, Mariána Labudu či Júliusa Pántika obsadil do filmu Kým sa skončí táto noc (1965). Za rolu riaditeľa zoologickej záhrady, ktorý sa v Barabášovej satire Tango pre medveďa (1966) snaží predať valutovému cudzincovi na odstrel chorého medveďa, získal Polónyi cenu Igric. Zahral si aj v snímke Sebechlebskí hudci (1975), v ktorej spolu so Stanom Dančiakom a Pavlom Trávničkom vyslobodzovali z tureckého zajatia ženu svojho pána.
Pocta na filmobraní
Polónyi, ktorého si diváci pamätajú aj z mnohých televíznych úloh a z dabingu, neskôr podstúpil ťažkú operáciu, pri ktorej mu robili plastiku pery. Kvôli nej sa potom venoval viac riaditeľskej funkcii v už spomínaných divadlách (Nitra, Nová scéna) a objavoval sa skôr v menších úlohách. „Po tomto zákroku som musel nechať javisko. Operovaná pera sa mi rýchlo unaví, takže na scéne to už naozaj nejde. Okrem toho som mal aj 2 infarkty. Už po chvíli mám ústa unavené a herec musí na javisku rozprávať. Dobre rozprávať,“ povedal v roku 1992 pre Pravdu.
Napriek tomu nezatrpkol. „Všetko je dobre tak, ako je. Vo svojom živote by som nič nemenil. Zmieril som sa s časom, staroba sa nedá zastaviť. A potom, naučil som sa, že jedinou možnosťou, ako prežiť, je nepodliehať ranám osudu ani zdravotným trápeniam, ale jednoducho brať všetko športovo,“ citoval ho bulletin šiesteho Slovenského filmobrania v Prievidzi, ktoré každoročne pripomína významné osobnosti slovenského filmu. Tento rok v októbri si v sekcii Pocta hercovi pripomenulo práve Viliama Polónyiho.
