Zomrela česká herečka Jana Hlaváčová, mala 85 rokov. Bola kráľovnou Gertrúdou v Hamletovi aj sestričkou v známej filmovej sérii o básnikoch

„Odišla Jana Hlaváčová. Herečka, pedagogička. Divadelnú kariéru začínala v DJKT Plzeň, nasledovali výrazné role v Národnom divadle a Vinohradskom divadle. Predstaviteľka mnohých filmových a televíznych úloh. Držiteľka (ceny) Thálie za celoživotné majstrovstvo v činohre. Česť jej pamiatke,“ rozlúčil sa s jednou najvýznamnejších českých herečiek povojnovej éry minister kultúry ČR Martin Baxa.

Zaujímavá a kultivovaná

„Jana Hlaváčová patrí k najvýraznejším českým herečkám povojnovej éry,“ podčiarkol denník MF Dnes, počas svojej bohatej kariéry zvládala komédie i drámy a vďaka svojmu zaujímavému a kultivovanému hlasu sa presadila tiež v dabingu a v rozhlase. Bohaté herecké skúsenosti odovzdávala študentom Divadelnej akadémie múzických umení.

Jana Hlaváčová bola rodená Pražanka, narodila sa 26. marca 1938a odmala sa chcela stať herečkou, spomína server iDnes, ísť v stopách svojho otca, divadelného ochotníka. Herečkou sa stala aj jej mladšia sestra Dana, ktorá sa preslávila v úlohe Popoluškinej nevlastnej sestry z kultovej rozprávky Tri oriešky pre Popolušku s Libušou Šafránkovou.

Prvé herecké skúsenosti získala už počas štúdia na Divadelnej akadémii múzických umení, v divadle aj pred kamerou ako krásna a tajomná Mefistofela v komédii režiséra Zdeňka Podskalského Kam čert nemôže. Na divadelných doskách čoskoro získala postavy v drámach „zo zlatého fondu“ ako Ranevská v Čechovovom Višňovom sade, markíza de Merteuil v Nebezpečných vzťahoch či Emília Marty v Čapkovej hre Vec Makropulos.

Po absolvovaní vysokej školy nastúpila do Divadla J. K. Tyla v Plzni, kde sa zoznámila so svojím prvým manželom – hereckým kolegom Jiřím Michným, ktorý predčasne zomrel vo veku 34 rokov. Z prvého manželstva má dcéru Terezu. Po manželovom úmrtí sa presťahovala do Prahy. V roku 1965 sa stala členkou Národného divadla, kde pôsobila nasledujúce štvrťstoročie.

Po prvej postave (Maggie v Millerovej hre Po páde) nasledovali desiatky ďalších. Uplatnila sa v klasickom aj modernom repertoári. Za postavu Emílie Marty v Čapkovej hre Vec Makropulos získala v roku 1986 Národnú cenu.

Jana Hlaváčová zažila slávnu éru Národného divadla, ktoré systematicky budovalo svoj repertoár na silných hereckých osobnostiach. Stala sa neoficiálnou prvou dámou prvej českej divadelnej scény.

Na príprave hry českého dramatika Josefa Topola Jejich den spoznala v Národnom divadle svojho druhého manžela Luďka Munzara (zomrel 26. januára 2019). Spolu mali dcéru Barboru, ktorá sa vydala v hereckých stopách slávnych rodičov.

V Národnom divadle vystupovala do roku 1990, kedy odišla spolu s manželom pre nezhody s vedením činohry o ďalšom napredovaní súboru. Následne jazdili spoločne po celých Čechách so zájazdovým predstavením S vůní šminek a benzínu.

Od roku 1994 bola členkou hereckého súboru pražského Divadla na Vinohradech, kde vytvorila viacero výrazných úloh. Za stvárnenie Agnes v hre Křehká rovnováha sa v roku 1996 stala držiteľkou divadelnej ceny Thálie. V roku 2012 získala cenu Thálie za svoje celoživotné majstrovstvo.

Krásne časy a skvelá rodina

Do života významnej a žiadanej herečky zasiahla Parkinsonova choroba, ktorá obmedzila a napokon zastavila jej umeleckú kariéru. Pridali sa depresie a po smrti manžela Luďka Munzara (2019)stratila chuť do života. Od roku 2013 sa na verejnosti prakticky neukazovala, ako píšu české médiá. Pre Blesk pred tromi rokmi krátko uviedla, že ju držia pri živote herecké spomienky na „krásne časy a, samozrejme, skvelá rodina“.

Na filmovom plátne debutovala mimoriadne úspešne už ako študentka vysokej školy. Jej úloha tajomnej „čertice Mefistofely“ alias sprievodkyne Čedoku v úspešnej filmovej komédii Kam čert nemůže (1959) režiséra Zdeňka Podskalského si získala sympatie divákov. Nasledovali snímky Noční host (1961) alebo Pieseň o sivom holubovi (1961). Historické osobnosti stvárnila napríklad vo filmoch Koncert na konci léta (1979), Veronika (1985) alebo v životopisnom filme Lev s bílou hřívou (1986), v ktorom sa predstavila spolu s manželom.

V 70. a 80. rokoch dostávala ďalšie herecké príležitosti aj vo filme a v televízii. Objavila sa v mnohých inscenáciách a v rôznych seriáloch ako napríklad Eliška a její rod (1966), Hříšní lidé města pražského (1969), Byl jednou jeden dům (1974), Chalupáři (1975), Zkoušky z dospělosti (1979), Cirkus Humberto (1988), Rodáci (1988), Náměstíčko (2004), Hraběnky (2007) či Dokonalý svět (2010).

V historických snímkach stvárnila napríklad Boženu Němcovú vo filme Veronika či manželku Leoša Janáčka v životopisnom filme Lev s bielou hrivou, kde Leoša Janáčka stvárnil jej manžel Luděk Munzar. Ako pripomína iDnes, Hlaváčová mala hrať hlavnú rolu v seriáli poplatnému dobe Žena za pultom (1977), politická moc si však presadila inú herečku, Jiřinu Švorcovú.

Od polovice 80. rokov minulého storočia sa objavovala hlavne v komédiách. Do povedomia divákov sa zapísala najmä ako zdravotná sestrička Tonička vo filmoch režiséra Dušana Kleina Jak básníkům chutná život (1987), Konec básníků v Čechách (1993) a Jak básníci neztrácejí naději (2003). Účinkovala tiež v rozprávkach ako Tretí princ a neskôr Anjel pána. Pred kamerou sa naposledy objavila po boku Ivana Trojana v roku 2011 v psycho­logickej dráme Viditeľný svet scenáristu a režiséra Petra Krištúfka. Koncom toho istého roku zo zdravotných dôvodov ukončila aj svoj divadelný angažmán.

Divadelné herectvo Jany Hlaváčovej ocenili Cenou Thálie za rolu Agnes v Albeeho hre Krehká rovnováha a v roku 2013 si prevzala Cenu Thálie za celoživotné majstrovstvo.

Za prácu v dabingu získala Cenu Františka Filipovského za najlepší ženský výkon vo francúzsko-belgickom filme Séraphine aj cenu za celoživotné herecké majstrovstvo v dabingu. Svoj charakteristický hlas prepožičala desiatkam postáv. Medzi najznámejšie úlohy patrila Funésova partnerka Claude Gensacová v „žandárskej“ sérii, ale dabovala tiež Elizabeth Taylorovú, Claudiu Cardinalovú či Sophiu Lorenovú.

Pred filmovou kamerou sa Jana Hlaváčová objavila posledný raz v roku 2011 v psycho­logickej dráme režiséra Petra Krištúfka Viditeľný svet,