Recenzia: Krvavá hra o škótsky trón

Rozbitých hrdinov pribil na kríž moci a ich krv vyvrela zo zhubne nehanebnej túžby po svete.

Macbeth (Michael Fassbender) chce, čo mu neprináleží, ignoruje osud a vraždou sa vydáva na pole, kde rastú ostré meče. Z tejto púšte, kde stráca všetko, niet návratu. Každým krokom sa nabodáva viac, prehráva bitku so sebou i s láskou. Keď sa náhodou zbadá v temnom skle, je už neskoro. Nádeje sú mŕtve a krutá kliatba sa plní do posledného slova. Predurčenie presiaklo za hranice jeho smrteľnosti.

Kurzelov temne hmlistý obraz hrôzy je obžalobou ctižiadostivosti. V naturálnych výjavoch násilia odhaľuje ľudských diablov, ktorí spia v každom kúte jeho rozorvanej krajiny. Berú si za obete deti, ženy aj mocných mužov. Režisér sa vysmieva naivnej spravodlivosti, aby ukázal dôsledky hlúpej túžby človeka.

Macbeth sa stráca, pod nohami má sypké piesočné dno a medzi prstami suchý vietor, ktorého sa nedokáže dotknúť. Drevená koruna mu padá do očí, kvôli trónu síce vraždil, no bezvýznamne. Hrdinovia podliehajú osudu so samozrejmosťou, pijú svoje slzy bez toho, aby sa ohliadali. Fassbender sa cíti v rolách antagonistov ako doma, no Macbeth je zatiaľ jeho najobludnejším alter egom. Pohltený čiernym dychom postavy vylieva jej hrôzu aj na diváka.

Mystický príbeh o bojovníkovi Macbethovi, ktorý po dotyku diabla prevteleného do jeho ženy Lady Macbeth (Marion Cotillardová) zahorí túžbou vládnuť, je aktuálny aj dnes. Shakespearova klasická dráma dostala v Kurzelovom prevedení celkom nový rozmer. Aj keď s úctou rešpektuje vážnosť dramatickej predlohy, je moderný a nadčasový.

Macbethova živelná posadnutosť mocou je v kontraste s jeho neschopnosťou priviesť na svet následníka trónu. Lady Macbeth ho „zvedie“ k vražde. Ich spoločný smútok nadobúda obludný tvar, opäť „plodia“ zhnité ovocie. Démoni získali u Kurzela reálne tvary a na rozdiel od psychologického Macbetha režiséra Orsona Wellesa z roku 1948 je Kurzel meditatívny, vyzdvihuje „medziriadky“, náladu a pocity.

Režisér je výtvarník a v spojení s prepracovanými hudobnými aranžmánmi svojho brata Jeda Kurzela vzdáva hold filmovému médiu i divadelnej klasike. Nezabúda pri tom na diváka. V Macbethovi zosúladil všetky umelecké prostriedky do dokonale vážnej filmovej poézie.

Motívom Macbethových mŕtvych detí dáva Kurzel postave prehistóriu a „pravdu“. Záhrobný svet ho straší, prelína sa s realitou, režisér je pánom imaginácie a atmosféry. Farba určuje chlad precízne komponovaných scén. Hudba dáva téme telesnosť a definuje fatalitu hrdinov i celého príbehu. „Duniaca“ zem pohlcuje ich vnútorný zmätok paradoxne tichým nepokojom.

Krvilačné bojové scény majú nádych japonskej estetiky samurajských filmov a Kurzel tak komunikuje s Kurosawovým Krvavým trónom, ktorý adaptoval Macbetha v roku 1957. Režisér sa hrá so spomalením obrazu a vzbudzuje napäté „očakávanie“ krvi.

Podstatnú úlohu zohráva majestátna škótska krajina. Rustikálne a vidiecke prvky sa prirodzene odrazili aj v hudobných kompozíciách. Melódia je minimalistická, Jed Kurzel siahol po veľkolepo mrazivých tónoch a dokonale zdôraznil temnú hĺbku filmu.

Z hrdinov sála „púštny pocit“, Macbeth Justina Kurzela stojí na prahu apokalypsy ľudstva. Jeho smrťou tu nevymiera zlo, trón je navždy prekliaty krvou.