Inak to iste nebude ani s novinkou, v ktorej sa Tarantino vydal do temnej histórie amerického otrokárstva. Divoký Django dokonca ašpiruje hneď na niekoľko Oscarov – napríklad aj na cenu pre najlepší film. Bezmála mesiac po americkej premiére prichádza aj do slovenských kín.
Bohapustý „brainstorming“?
Germánska legenda o Siegfriedovi a Brünhilde zasadená do prostredia južanských plantáží, nemecký dentista rekvalifikovaný na lovca ľudí s hlbokým sociálnym cítením, životom skúšaný otrok, z ktorého sa stane hrdina a nekompromisný pomstiteľ… to všetko ponorené v potokoch filmovej krvi a za burácajúceho hudobného sprievodu, v ktorom sa strieda country s nostalgiou 60. rokov, klavírnou klasikou aj suverénnym hiphopom. Takýto bohapustý „brainstorming“ môže prejsť len jedinému – Quentinovi Tarantinovi. A verte, že mu aj prejde.
Hoci by po dôslednej kritickej pitve z Divokého Djanga zostal na stole asi len mastný fľak, ten, kto by sa do nej púšťal, by docielil len jediné – pripravil by sám seba o pôžitok z absolútnej filmovej anarchie, ktorá nerešpektuje nikoho a nič a ktorú, naopak, aspoň do určitej miery uznáva a oceňuje takmer každý. Napríklad aj v radoch prvotriednych hereckých hviezd, o ktoré ani v Djangovi rozhodne nie je núdza.
Nechýba Franco Nero
Film sa netají inšpiráciou v slávnom spaghetti westerne Sergia Corbucciho, ktorý bol v roku 1966 považovaný za najnásilnejšiu snímku všetkých čias (rekord, ktorý Tarantino s radosťou prekonáva azda každým novým počinom). Na rozdiel od neohrozeného tuláka Djanga, ktorého stvárnil Franco Nero (našiel si symbolické uplatnenie aj v Tarantinovej snímke), je však Django v podaní Jamieho Foxxa afroamerickým otrokom v područí nemilosrdných pánov. Až do chvíle, keď ho oslobodí doktor Schultz. Nestvárnil ho nik iný, ako Christoph Waltz, ktorý pod Tarantinovým vedením pred dvoma rokmi získal svojho prvého Oscara a vďaka čerstvej nominácii si tento rok možno siahne aj na druhého.
Schultz je svojským aktivistom za ľudské práva, ale Djangovi nepomohol celkom nezištne. Potrebuje totiž zavraždiť a následne speňažiť hľadaných bratov, ktorí sa pohybujú v prostredí otrokárskych plantáží. Keďže sa skrývajú pod falošnými menami, pomôcť mu môže len ten, kto pozná ich tváre. Teda Django. Na oplátku mu doktor sľubuje slobodu aj pomoc pri hľadaní jeho manželky (Kerry Washingtonová, ktorá je, azda aj zámerne, slabá ako zle uvarený čaj). Hľadaná otrokyňa s nemeckým menom Hildi je však teraz už majetkom hrôzostrašného zbohatlíka Candieho (Leonardo DiCaprio – skvelý ako vždy), ktorý sa okrem iného zabáva predstieraním, že rozumie francúzskej kultúre aj krvavými zápasmi svojich otrokov…
Má svoj názor
Napriek tomu, že Tarantino zdanlivo naozaj nerešpektuje absolútne nič, neznamená to, že by jeho filmy nemali svoj hodnotový rebríček. Kým na scéne strieka krv a ovzdušie zahusťujú absurdné dialógy plné slov na F, kdesi pod tým je aj skutočný názor. A „čuduj-sa-svete“, ak to aj nie je práve názor humanistu, je to iste postoj človeka, ktorý pred okolitým svetom nezatvára oči.
Podobne ako v oceňovaných Nehanebných bastardoch aj v Djangovi Tarantino otvára veľkú tému – rasizmus. Hoci sa s historickými reáliami skutočne vôbec „nekašľal“, podstatu, ktorá je napokon vo väčšine ľudských spoločenstiev živá aj dnes, vystihol celkom presne. Ak mu chce niekto vyčítať, že sa mu okrem toho podarilo svoje publikum aj niekoľkokrát nahlas rozosmiať, zrejme by mal vynechať aj jeho ďalšie filmy. Divoký Django je totiž „tarantinovka“ so všetkým, čo na nej človek môže mať rád aj nenávidieť.
Na škodu je hádam len istá nevyváženosť – film je podstatne silnejší v prvej polovici a na záver už pôsobí chvíľami až otravne vykonštruovane. Takmer trojhodinová minutáž tak napokon vyznie skôr ako povinná jazda. I tak Divoký Django určite patrí k Tarantinovým najpodarenejším titulom.
**Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
Divoký Django / USA, 2012t / scenár a réžia: Quentin Tarantino / hrajú: Jamie Foxx, Christoph Waltz, Leonardo DiCaprio, Samuel L. Jackson, Kerry Washingtonová, Franco Nero a iní / dátum slovenskej kinopremiéry: 17. január
