Namiesto Ninja korytnačiek prišla Megan Fox

Štvorica opäť v akcii

Vo svete komiksov sa presadili už koncom osemdesiatych rokov, na Slovensku si získali priazeň mladých divákov až o pár rokov neskôr, a to vďaka animovanému seriálu. Leonardo, Raphael, Michelangelo, Donatello a ich vodca Splinter boli v tom období nekonečnou témou detských rozhovorov. S úspechom sa mladé ninja korytnačky postupne dostali do videohier aj na plátna kín. Štvrtý pokus sfilmovať ich osud prilákal do kinosál tisíce návštevníkov na celom svete. Len počas premiérového víkendu zarobila snímka v USA 65,5 milióna dolárov, čo je v prepočte približne 49,5 milióna eur.

Vyťažiť čo najviac z námetu, ktorý priláka deti aj rodičov odchovaných na známych hrdinoch, sa však nepodarilo. Filmu síce nechýbala akcia ani humor príznačný pre hlavných hrdinov, ale samotný dej výrazne viazol.

Ústredným motívom je príbeh April O'Neillovej (Megan Fox), televíznej reportérky, ktorá by sa rada dostala na koreň šialenému klanu Foot. Napriek snaživosti ju kolegovia a šéfka (Whoopi Goldberg) neberú vážne, a tak sa rozhodne pátrať po vlastnej línii. Okrem zločincov však v kanáloch New Yorku natrafí na niečo oveľa zaujímavejšie. Zistí, že pred gangom ochraňuje obyvateľov mesta podivná štvorica zmutovaných korytnačiek.

So štvoricou sa, samozrejme, skamaráti a spoločne so šoférom z práce (Will Arnett) sa rozhodne zachrániť svet od zla, ktoré predstavuje spoločnosť produkujúca mutagén. Počas toho zistí, že sa s netradičnými ninjami náhodou pozná už od detstva.

Pre deti či pre nostalgikov?

Áno, je jednoduché predstaviť si, čo sa dialo potom. Otázne však je, komu je film naozaj určený. Majú byť jeho divákmi predškoláci, ktorých desaťminútová scéna v kamióne rútiacom sa dolu zasneženým kopcom skutočne vystraší? Alebo sa filmári zamerali na dospelých, ktorí éru „nindžákov“ prežívali a dnes sa radi pokochajú pohľadom na Megan Fox v obtiahnutých džínsoch? Snímka režiséra Jonathana Liebesmana, ktorý má na konte napríklad Hnev titanov alebo Texaský masaker motorovou pílou, sa akoby snažila ulahodiť každému. Do určitej miery sa jej to aj podarilo. Jeho Ninja korytnačky prinášajú aj zábavné situácie, vtipné Michelangelove „hefty“, ktoré miestami rozosmejú obe generácie.

Obstojne sa tvorcom podarilo popracovať aj s 3D. Najmä spočiatku síce pôsobia zábery agresívne, neskôr však dodávajú filmu dynamiku, ktorú stratil pri odfláknutom scenári. Zápletka „zbúchaná na kolene“, postavy, ktoré uprostred filmu zmiznú a už sa viac neobjavia, podpriemerné herecké výkony a absencia akejkoľvek atmosféry však snímku predurčujú do kategórie nevydarených blockbusterov. A hoci majú Ninja korytnačky tendenciu ľudí do kinosály prilákať, neponúkajú po filmovej stránke zážitok ani nostalgiu.