Po slávnostnom odovzdaní ceny premietli film Amadeus Miloša Formana, do ktorého Pištěk vytvoril nezabudnuteľné kostýmy, za čo tiež získal zlatú trofej americkej filmovej akadémie. On sám si však najznámejší film zo svojej filmografie pripomenúť nechcel – videl ho už toľkokrát, že ho pozná takmer naspamäť. „Amadea dnes už nemôžem ani cítiť,“ priznáva.
V Amerike nezostal, hoci mohol
„Nakrúcanie v Amerike a v Česku, to boli vtedy absolútne rozdielne veci,“ spomína Pištěk na hollywoodsku filmovačku. „Tam neexistuje, že niečo nejde, alebo to neviete. Keď som prišiel s námietkami za Formanom, povedal len: Veď ty už si nejako poradíš. Aj som si napokon poradil, no boli to ťažké chvíle.“ Zabrať výtvarníkovi dalo aj dohadovanie sa s americkými hercami, ktorí na rozdiel od tých českých jeho puntičkárstvo a nekompromisnosť prijímali len ťažko. „F. Murray Abraham, ktorý v Amadeovi stvárnil Antonia Salieriho, bude hádam do smrti v rozhovoroch spomínať, že som ho naučil, ako sa má hrať v kostýme,“ hovorí Pištěk s úsmevom.
Jeho profesionalita však nezostala neocenená. Okrem Oscara získal v 80. rokoch v USA aj mnoho prestížnych ponúk – mal napríklad vytvoriť aj odevné kolekcie pre niekoľko svetoznámych módnych salónov. Predĺžená ruka totality mu to však už neumožnila. „Zostať znamenalo prísť o rodinu. Mal som vtedy chorú matku a dve školopovinné deti, takže to neprichádzalo do úvahy. Nuž, ale kto mohol vedieť, že sa všetko už o niekoľko mesiacov obráti? Mysleli sme si vtedy, že totalita potrvá navždy.“ Na jeho „kapitalistického Oscara“ sa vraj v Česku síce pozerali cez prsty, s finančnou odmenou, ktorá sa naň viazala, už však problém nebol. „Každý dolár bol vtedy pre ústredný výbor hotová manna, to išiel Engels hneď do šuplíka.“
Ani v Česku však nemal núdzu o prácu a uznanie. Podľa svojho názoru vrcholné diela svojej kariéry vytvoril práve doma. „Môj najlepší film bol rozhodne Markéta Lazarová,“ tvrdí. Bol to napokon práve jej režisér František Vláčil, kto ho po prvý raz prehovoril na film. Vraj len tak „nad bábovkou“. Že však musel mať veľké presvedčovacie schopnosti, o tom niet pochýb. Ako nástupca niekoľkých generácií hercov z rodu Pištěkovcov sa totiž Theodor zaprisahal, že do kalných vôd filmu nikdy nevstúpi. „Môj otec bol vo svojej dobe veľmi populárny a mne to bolo nepríjemné. Keby mi ako chlapcovi povedali, že raz budem pri filme, rozplakal by som sa. Keď som bol s otcom na Barrandove, šokoval ma ten hrozný hurhaj. Veľmi ma tiež urážalo, že mu tam všetci tykajú,“ spomína na detstvo. Že sa otec napokon jeho filmových úspechov nedožil, ho však dnes už mrzí.
Kto sa nebojí, nemá na svete čo robiť
Theodor Pištěk sa podieľal na zhruba 150 filmových tituloch. Niektoré si užil viac, pri iných si aspoň vraj skúsil „neurobiť hanbu“. Úspech či neúspech kostyméra je totiž úzko prepojený s kvalitou samotného filmu, na čo vraj aj sám najmenej raz doplatil. „Veľmi som sa na akademikov urazil, keď mi nedopriali Oscara za film Valmont. Bol som pri tom so svojou prácou oveľa spokojnejší ako v Amadeovi, no Valmont nezabral, a tak aj Oscara za kostýmy napokon dostal Henrich V., čo bol teda veľmi hlúpy film.“
Režiséri mu zväčša dávali veľkú voľnosť – jeho renomé bolo zárukou, že starosti s kostýmami môžu pokojne vypustiť z hlavy. Niekedy mu však prácu strpčil svojhlavý spolupracovník – dodnes sa vie napríklad rozčúliť pri spomienke na legendárne Tri oriešky pre Popolušku. „Nemecký výtvarník, s ktorým som musel spolupracovať, narobil kopec chýb. Dodnes sa napríklad hanbím za ten dáždnikový čepiec na čiernej drôtenej konštrukcii, alebo plochú kráľovskú čiapku, ktorá mala pôvodne byť renesančne nadýchaná. Ja by som ho potrestal…“
Svet filmu je o neustálej komunikácii a diplomacii. Aj preto by sa dnes už Theodor Pištěk vraj na film nahovoriť nenechal. „Maľovať musím až do posledného dňa, keď prestanem, tak pôjdem rovno do urnového hája. No na film by ma už nenahovorili, dnes už som prchký a asi by som to s nervami neustál,“ priznáva s úsmevom. Pokojné útočisko nachádza vo svojom ateliéri, kde sa po celý život v prestávkach medzi nakrúcaniami naplno oddáva voľnej výtvarnej tvorbe. V podobe častej inšpirácie do nej prestupuje aj jeho ďalšia životná vášeň – automobily, na ktorých dokonca v 70. rokoch aj profesionálne pretekal. Pud sebazáchovy mu vraj nikdy nechýbal. „Ten kto sa nebojí, nemá na svete čo robiť. Strach mať môžete, ale nesmiete byť zbabelec“.
