Na svete je len sedem filmových hviezd, ktorým iba samotné meno zaistí, že americkí bankári poskytnú peniaze na výrobu filmu a jedinou ženou na tomto zozname je Ingrid Bergmanová. Tak znie dávny výrok Caryho Granta o herečke, ktorá dodnes žiari vo filmoch ako Casablanca, Jesenná sonáta, Plynové lampy či Vražda v Orient exprese. Herečkou sa stala aj preto, lebo bola veľmi hanblivá a javisko či plátno jej umožňovalo skryť sa za postavy, ktoré stvárňovala.
Foto: Profimedia
„Nič neľutujem. Svoj život by som nežila tak, ako som ho žila, keby som sa mala trápiť tým, čo na to budú hovoriť ľudia,“ povedala herečka, ktorá na prelome 40. a 50. rokov minulého storočia pobúrila amerických moralistov, keď opustila manžela a 10-ročnú dcéru, ktorú potom videla až keď mala dvanásť. Ingrid Bergmanová odišla do Talianska. Napísala totiž Robertovi Rossellinimu, ktorého filmy ju uchvátili: „Obetovala by som čokoľvek, aby som sa mohla objaviť vo filme vo vašej réžii.“
Rossellini ju obsadil do svojej snímky Stromboli (1950). Z pracovného vzťahu však vznikla láska a herečka, ktorá žila v nefungujúcom manželstve, takisto ženatému Rossellinimu ešte pred rozvodom porodila syna Roberta a neskôr aj dvojčatá Isabellu, dnes slávnu herečku, a Ingrid.
„Americkému publiku vždy prezentovali moju matku ako milujúcu ženu, oddanú matku a ženu, ktorá nepoužíva mejkap, stará sa o psy, varí a podobne,“ povedala Larrymu Kingovi Bergmanovej dcéra z prvého manželstva Pia. Ingrid Bergmanovú filmové štúdiá prezentovali ako sväticu. Diváci ju v tom čase poznali napríklad z úlohy matky predstavenej zo snímky Zvony kostola Panny Márie (1945) či ako Janu z Arcu (1948). „Takto jej nastavili imidž. Ak ľudia predpokladajú, že niečím ste a vy sa potom správate inak… jej fanúšikovia boli nahnevaní a sklamaní,“ vysvetľovala Pia.
Svätica i pobehlica
Odchod Ingrid Bergmanovej do Talianska riešil aj americký Kongres a na niekoľko rokov sa v USA podľa jej detí stala personou non grata. Dialo sa to totiž v čase, keď v Amerike vládol mccarthizmus a americký Kongres v oficiálnom vyhlásení v roku 1950 varoval filmové spoločnosti pred výrobou filmov komunistov, nacistov alebo fašistov a ako príklad tvorcu jednej z týchto kategórií menoval Roberta Rosselliniho.
„Ľudia ma videli v Jane z Arcu a vyhlásili ma za svätú. Tou nie som. Som iba žena, obyčajné ľudské stvorenie,“ vyhlásila neskôr Ingrid Bergmanová. „Nedokážem pochopiť, prečo si ľudia myslia, že som čistá a plná noblesy. Každá ľudská bytosť má v sebe odtiene dobrého aj zlého,“ hovorila ešte pred vypuknutím škandálu. A s odstupom času k celej záležitosti poznamenala: „Bola som sväticou, potom som sa stala pobehlicou a potom opäť sväticou, to všetko počas jedného života.“
Počas pobytu v Európe nakrútila päť filmov s Rossellinim a až v roku 1956 pracovala s iným tvorcom ako so svojím mužom, keď ju Jean Renoir obsadil do snímky Elena a muži po boku Jeana Maraisa. Rosselliniho manželkou bola do roku 1957, o rok neskôr si vzala svojho tretieho manžela. Ešte pred vzťahom s Rossellinim zažila v roku 1945 love story s vojnovým fotografom Robertom Capom, čo prezradila až na sklonku života vo svojej autobiografii. Aj ich príbehom je vraj inšpirovaný triler Alfreda Hitchcocka Okno do dvora (1954). Ingrid Bergmanová a Hitchcock boli priatelia a spoločne nakrútili trojicu iných filmov – Rozdvojená duša (1945), Povestný muž (1946) a Pod obratníkom Kozorožca (1949).
Budem slávna herečka!
Ingrid Bergmanová sa narodila v Štokholme a skoro osirela. Mama jej zomrela, keď mala tri roky, otec, keď mala dvanásť. Potom sa o ňu starala teta, ktorá však po niekoľkých mesiacoch tiež zomrela a Ingrid putovala k strýkovi. Skôr ako jej otec zomrel, stihol jej darovať denník. „Som veľmi rada, že mi ocko dal tento denník, pretože si môžem doň denne robiť poznámky – zaznamenať, keď sa zo mňa stane veľmi slávna herečka,“ napísala si doň 12-ročná Ingrid, ktorá kariéru začínala medzi komparzistami. Prvé úspechy začali prichádzať v polovici 30. rokov.
Jej život zmenil film Intermezzo (1936) Gustafa Molandera a úloha klaviristky, do ktorej sa zamiluje ženatý huslista. Snímka upútala pozornosť hollywoodskeho producenta Davida O. Selznicka, ktorý kúpil práva na remake filmu a chcel, aby si Ingrid Bergmanová zopakovala svoju úlohu aj v americkej verzii filmu, ktorý napriek tomu, že spočiatku nevedela po anglicky, rozbehol jej hollywoodsku kariéru.
Selznicka, ktorý do Hollywoodu priviedol napríklad aj Alfreda Hitchcocka, herečka úplne nadchla. „Ingrid Bergmanová je zo všetkých herečiek, s ktorými som kedy spolupracoval, najsvedomitejšia v tom, že počas toho, ako pracuje na filme, nemyslí absolútne na nič iné, iba na svoju prácu. Prakticky nikdy neopúšťa štúdio a dokonca navrhla, aby jej zariadili šatňu tak, aby v nej mohla počas nakrúcania bývať,“ píše v liste svojmu kolegovi, ktorý mal na starosti publicitu.
Selznick v tom čase pracoval aj na filme Odviate vetrom (1939) a veľké šatne v štúdiu obsadila štvorica hviezd tejto snímky. Ingrid Bergmanová tak dostala menšiu šatňu, podľa Selznicka však z nej bola nadšená.
V podobnom duchu ju charakterizuje aj nekrológ, ktorý vyšiel v The New York Times. „Svojím temperamentom sa Ingrid Bergmanová líšila od väčšiny hollywoodskych superhviezd. Nehovela si v záchvatoch hnevu a nemala ani tendenciu robiť režisérom prednášky. Ak mala otázku o scenári, opýtala sa ju bez zbytočného rozruchu. Dalo sa spoľahnúť na to, že predtým, ako sa postaví pred kameru, bude svoje repliky ovládať do bodky presne.“ Ingrid Bergmanová mala v sebe zvláštne čaro, ktoré priťahovalo divákov aj filmárov. „Postupom času sa ohromne herecky zlepšila. Keď bola veľmi mladá, mala prednosť, ktorá sa takmer nedá opísať, luminiscenciu. Bolo to niečo v jej koži a v jej očiach, čo z nej vyžarovalo. Je to neobvyklé. Možno to má niečo spoločné s konštrukciou kostí. Nie som si istá, čo to je. Niečo v nej je, svetlo, ktoré vychádza na povrch. Ale žiarilo to iba na plátne,“ povedala jej dcéra Pia.
Kultom proti svojej vôli
Z desiatok úloh, ktoré Ingrid Bergmanová stvárnila, je (proti herečkinej vôli) najslávnejšia úloha v snímke Casablanca (1942). V romantickej vojnovej dráme stvárnila Ilsu, ktorá počas druhej svetovej vojny utečie spolu s manželom pred Gestapom do Maroka, kde chce získať víza na cestu do Ameriky. V Casablance stretáva svoju niekdajšiu veľkú lásku Ricka (Humphrey Bogart). Filmovým sprítomnením ich niekdajšej lásky v menej pochmúrnych predvojnových časoch je pieseň As Times Go By. „Vždy, keď sme išli do reštaurácie a mali tam klaviristu, tak zmenil pieseň na As Times Go By. Mama bola nesmierne hanblivá a to, že jej nenápadný príchod do reštaurácie niekto zdôraznil hudbou, ju vôbec netešilo,“ povedala jej dcéra Isabella Rosselliniová.
Keď za Ingrid Bergmanovou ľudia chodili, aká úžasná bola v tomto filme, jej tvár vždy pohasla. „Pretože to nebola jej srdcovka. Jej srdcovkou bolo Komu zvonia do hrobu s Garym Cooperom. A je pravda, že Humphrey Bogart bol nevrlý a strávil množstvo svojho času vo svojom karavane. A myslím si, že moja mama strávila zvyšok času pri telefóne, pokúšajúc sa získať úlohu v Komu zvonia do hrobu a oni obsadili niekoho iného,“ povedala v CNN jej dcéra Pia.
Do úlohy priateľky hlavného hrdinu Marie v adaptácii Hemingwayovho románu pôvodne štúdiá Paramount obsadili tanečnicu Veru Zorinu, po pár týždňoch nakrúcania ich však jej výkon nepresvedčil. Okrem toho Hemingway vyhlásil, že keď úlohu nedostane Ingrid Bergmanová, nebude sa na filme podieľať. Herečke poslal svoju knihu, do ktorej napísal: „Ty si Maria z tejto knihy.“ Neskôr Ingrid Bergmanová úlohu naozaj dostala a počas nakrúcania Casablancy sa na ňu pripravovala.
Podľa slov herečkiných dcér ich mama dlho netušila, akým kultom je Casablanca. „Netušila, akým dôležitým sa postupne tento film stal,“ povedala pri 60. výročí nakrútenia filmu Isabella Rosselliniová. „Ale čosi jej mohla naznačiť v 60. rokoch návšteva Harvardu, kam išla na besedu so študentmi. Pustili im film a oni prednášali hlášky z filmu spolu s postavami z plátna a ju to veľmi prekvapilo.“
Foto: SITA/AP
Triumfálny návrat
Po talianskom období sa Ingrid Bergmanová triumfálne vrátila do amerického filmu snímkou Anastázia (1956), kde po boku Yula Brynnera stvárnila údajnú dcéru posledného ruského cára Mikuláša. Za film získala svojho druhého Oscara. Celkovo ich má tri – aj za hlavnú úlohu v snímke Plynové lampy (1944) a za vedľajšiu rolu v adaptácii Agathy Christie Vražda v Orient exprese (1974). Okrem nej sa tromi Oscarmi z herečiek môže pýšiť iba Meryl Streepová a jedine Katharine Hepburnová získala štyri Oscary.
Posledná oscarová nominácia sa jej ušla za postavu v príbehu slávnej klaviristky a jej dcéry (Liv Ullmannová), s ktorou má komplikovaný vzťah. Snímku Jesenná sonáta (1978) nakrútila pod režijnou taktovkou svojho slávneho menovca Ingmara Bergmana. O spoluprácu s režisérom sa herečka podľa The New York Times usilovala trinásť rokov. Preňho to bol predposledný film, ktorý nakrútil pre kiná, pre ňu posledný. Objavila sa ešte v televíznej minisérii Žena zvaná Golda (1982), v ktorej veľmi presvedčivo stvárnila izraelskú premiérku Goldu Meirovú.
V tom čase už bola Ingrid Bergmanová ťažko chorá. S rakovinou bojovala osem rokov a zomrela v deň svojich 67. narodenín v Londýne, iba krátko po dokončení televízneho projektu. „Obete rakoviny, ktoré neprijmú svoj osud, ktoré sa s tým nenaučia žiť, iba premárnia to málo času, ktoré im zostáva,“ povedala herečka, ktorá svoj čas využila naplno.
