Prečo práve Červený kapitán? Dominik Dán má aj dramatickejšie príbehy.
V čase, keď sme sa začali zaujímať o látku, Dominik Dán mal napísaných „len“ trinásť kníh, no Červený kapitán vyčnieval ako najvhodnejší pre filmové spracovanie z viacerých dôvodov. Prvým je zasadenie do unikátneho časopriestoru – pol roka pred rozpadom Československa a dva a pol roka po nežnej revolúcii. Druhým je pozadie kriminálneho prípadu, spolupráca bývalej ŠtB a cirkvi, svojím spôsobom unikátna téma. Tieto dva elementy, plus fakt, že Dominik Dán začínal byť ako autor etablovanou značkou, nás presvedčili o tom, že natočiť žánrovú adaptáciu má zmysel.
Od začiatku boli do projektu zapojení filmoví odborníci „zvonka“. Čo im pripadalo na námete unikátne?
Projekt sme vyvíjali v prestížnom programe ScriptEast. Ten pred časom vyhrala Zuzana Liová so scenárom k filmu Dom, ktorý som produkoval. Zúčastnili sme sa aj ročného producentsko-scenáristického workshopu EAVE. Všade sa nám potvrdilo, že žánrová správa o tomto časopriestore je ojedinelá. Naháňačky a prestrelky vedia v Európe skvele natočiť napríklad Francúzi, o Američanoch sa nemusíme ani baviť. My sme sa rozhodli urobiť obraz bizarnej krajiny ako kvalitný žánrový film.
Dominik Dán má mnoho fanúšikov, aj napriek tomu je filmový príbeh pomerne invenčný. Ako ste sa v procese písania posúvali?
Scenáristický workshop sme začínali s dvestostranovým prepisom predlohy. Kniha má výrazný motív templárskeho pokladu, veľmi podobný legendárnemu DaVinciho kódu Dana Browna. Ten nám konzultanti poradili vyhodiť ako prvý, aby sme v kontexte žánrového filmu nepôsobili ako lacná napodobenina. Samotný Dán priznal, že templárska linka je v knihe jediný vymyslený prvok, všetko ostatné sa zakladá na historickej realite, prípad aj postava samotného Kapitána, samozrejme, s istou dávkou hyperbolizácie.
Nebola práve templárska línia „ozvláštnením“ klasického detektívneho príbehu? Pre nás zaujímavé elementy v príbehu zostali.
S akým divákom ste počítali? Rozhodne ho totiž nevediete za ruku. Isté, banálnejšie dejové linky sme zámerne vypustili. Ide o populárnu fikciu a počítame so sofistikovaným divákom, ktorý sa určite bude pýtať, ako to skutočne bolo. Nebol to však zámer, skôr sme tým bojovali s doslovnosťou. Existujú predsa detektívky, ktoré preskakujú informácie. Nejde o neúctu k divákovi, práve naopak, veríme, že akčnejšie žánrové prvky dodávajú príbehu emocionálny náboj a ten diváka potiahne do konca aj bez toho, aby dokonale rozumel kontextu.
Na čo ste si dávali zvlášť pozor?
Dôraz sme kládli na postavy, ich autenticitu, čo je zásluha scenáristu Mira Šifru a jeho rešerší reálnych predobrazov. Diváka pozývame do sveta, kde chlapi skutočne vedia, čo robia, nemusí sa zaoberať každým ich krokom. Činy jednoducho vychádzajú z ich profesie. Keby sme robili film o hasičoch, tiež nevysvetľujeme, prečo si postava berie hadicu. Zvolili sme túto cestu, namiesto toho, aby sme všetko doslovne vysvetľovali, čo robí istý typ televízneho krimiseriálu.
Žáner krimi je v našich končinách obľúbený hlavne vďaka bohatej seriálovej produkcii. V čom je váš film ešte iný?
Červený kapitán je iný predovšetkým preto, že dôveruje divákovi, ale od seriálovej tvorby sa líši výpravnosťou a určite aj hereckými výkonmi. S každým hercom sme veľmi poctivo skúšali.
Hlavnú úlohu ste zverili poľskému hercovi Maciejovi Stuhrovi, čo je celkom odvážne…
Aj keď s mnohými českými a slovenskými hercami jeho generácie som kamarát a vážim si ich, nechcel som film zaťažiť „bremenom“ denného seriálu.
