Producentka Danica Hričová: Veľkej seriálovej romantike odzvonilo

Foto: Pravda, Ľuboš Pilc

Danica Hricova Kreatívna producentka Danica Hričová.

Minulý rok bol pre mňa búrlivý. Prežila som rozvod, druhý raz som sa vydala a koncom roka sa mi narodila dcérka. S manželom sme sa zabávali na načasovaní, pretože Šarlotka sa mala narodiť začiatkom januára, čiže presne v období, keď štartoval seriál Zoo. Napokon sa však vypýtala na svet o dva týždne skôr, takže sme jeden aj druhý štart zvládli s prehľadom.

Čerstvou mamičkou ste tri mesiace a už sa stretávame na nakrúcaní. Vhupli ste naplno do pracovného procesu?

Máme šťastie, dcérka je pokojné dieťa, v noci dobre spí, takže neprežívame extrémne vypäté obdobie. Moja práca sa dá z väčšej časti robiť z domu. Čítam scenáre, dávam ich dohromady, komunikujem s autormi… Keďže manžel je na materskej dovolenke, pri malej sa striedame a ja môžem odbehnúť na stretnutia aj na nakrúcanie na Kolibu.

Nielen v ZOO, ale už aj vo vašom predošlom projekte Divoké kone mali svoje výrazné miesto zvieratá. V čom sú pre vás z pohľadu tvorcu projektu príťažlivé?

Zvieratá sú motívom, ktorý je v značnej miere príťažlivý pre deti. Keď sa vám ich podarí zaujať, máte v podstate chytenú celú rodinu, pretože deti vám ju k obrazovkám privedú. Väčšinou ony určujú, čo sa bude doma pozerať. Okrem toho téma zvierat, konkrétne koní, bola mojou dlhoročnou srdcovkou. Od detstva jazdím, mám vlastné kone, milujem ich, takže predošlý projekt Divoké kone bol mojím splneným snom. Kone u diváka zabrali, takže ďalší projekt sa vydal opäť týmto smerom a rozhodli sme sa pre zoologickú záhradu.

Scény so zvieratami síce vyzerajú lákavo na obrazovke, no pre tvorcov sú skôr nočnou morou, nie?

Keď som povedala výkonnému producentovi Paľovi Polnerovi, že ďalší projekt bude z prostredia zoologickej záhrady, najskôr sa zrútil. No potom som videla, ako sa na to zo dňa na deň začína tešiť. Rýchlo skontaktoval ľudí, ktorí mu pomohli vybaviť nakrúcanie v Afrike. Za seba však musím priznať, že takú náročnú výrobu som ešte nezažila. Keď sme si v Divokých koňoch mysleli, že naša najťažšia scéna je natočiť, ako sa dva kone bozkávajú, tak v porovnaní so Zoo to bola malina. Teraz musíme natáčať scény, v ktorých hrajú opice, slony, nosorožce, hady… Počas nakrúcania nám za dva mesiace vyrástla malá puma, zháňali sme ďalšiu, niektoré obrazy sa museli pretočiť. Na Janka Koleníka v klietke skočil tiger. Opice, ktoré sa mali kúpať vo vírivke, sa zaťali a odmietli vyliezť z klietky. Prosto, zvieratá niekedy robili všetko naopak, ako mali. Často sa muselo improvizovať.

Spolu s režisérom Braňom Mišíkom stojíte práve vy pri výbere seriálových postáv. Prezraďte váš kľúč pri obsadení hlavných dvojíc do 80, 100 a viac dielnych seriálov tak, aby u divákov zafungovali na dlhý čas?

Za vydarený projekt považujem taký, ktorý má dobré scenáre a dobré obsadenie. To sú dve dôležité veci, bez ktorých seriál nefunguje. ZOO je projekt šitý priamo na Janka Koleníka, ku ktorému sme si vyhliadli Táňu Pauhofovú. Pri takýchto menách sa už klasický kasting nerobí, oslovujú sa napriamo. My sme ich videli spolu hrať v divadle, kde to medzi nimi skvelo fungovalo. Vyskúšali sme ich v spoločných scénach a tie vyšli. Chémia medzi hlavnými hrdinami musí byť hmatateĺná. Táni sme projekt predstavili a hoci v seriáloch nehrá často, myslím si, že u nej zavážila aj téma zvierat, ktorá ju do ZOO napokon pritiahla.

Ako sa mixuje seriál z pohľadu hviezd a nových tvárí? Nie je snom tvorcov dostať do projektu čo najviac zvučných mien?

Som zástancom vyváženého mixu. Potrebujete absolútnych profesionálov, seriálové hviezdy, ktoré majú skúsenosti s kamerou. Hrať v seriáli chce pomerne veľkú technickú zdatnosť a ľudia, čo to nezažili, takto hrať nevedia. Na druhej strane chápem, že prácu pred kamerou sa nováčikovia niekde naučiť musia. Preto volíme mix – neskúsení sa učia od starších a zároveň mladí herci prinášajú do projektu inú energiu. Ak sa projekt dobre ukočíruje, na obrazovke funguje.

Predošlý projekt Divoké kone ponúkol výraznú a bohužiaľ poslednú rolu aj nedávno zosnulému Leopoldovi Haverlovi. Televíznu kariéru tak ukončil veľmi zapamätateľnou, ale výsostne nesympatickou rolou. Sám prezradil, že sa mu do nej spočiatku nechcelo. Ako sa vám napokon spolupracovalo?

Pána Haverla sme oslovili s režisérom Braňom Mišíkom. Sedeli sme s ním v kaviarni pri Dunaji a opisovali mu jeho rolu. Hoci on potom na tlačovke k štartu seriálu s úsmevom tvrdil, že sme ho oklamali a núkali mu rolu láskavého deduška, opak bol pravdou. Od začiatku sme ho videli v úlohe Osvalda Závodského, seriálového „zákerníka“, akéhosi "krstného otca” mocnej rodiny. Myslím si, že práve tento rozmer ho na úlohe zaujal, i keď občas na nakrúcaní frflal, že sme z neho urobili sviniara a vraha. Hafi raz povedal, že Osvald je postava shakespearovských rozmerov, čo je pravda, lebo všetko jeho zlo malo hlbšie vrstvy, príčiny a nebolo samoúčelné. Ako herec bol absolútny profesionál, všetky texty vždy vedel naspamäť, hoci ich niekedy bolo naňho priveľa. Od začiatku ma prosil, aby sme napísali alternatívny obraz, kde Osvald zomrie, a použili ho, keby umrel naozaj. Všetci sme sa smiali a kývali rukou, že také niečo nehrozí. Nakoniec seriál dotočil a na konci mi povedal, že by si ešte niečo rád zahral. Že mu môžeme dať nejakú menšiu postavu v ZOO a pokojne to môže byť aj debil.

Foto: archív D. H.

Hričová, Haverl Danica Hričová s Leopoldom Haverlom, ktorý si zahral svoju poslednú televíznu rolu v seriáli Divoké kone.

Z pozície hlavnej scenáristky ste sa dostali na post kreatívnej producentky a pod vaším dohľadom vznikali seriály Búrlivé víno, Druhý dych, Chlapi neplačú, Divoké kone či aktuálne ZOO. Čo je gro vašej práce?

Kreatívny producent je so seriálom spojený od jeho vzniku až po koniec. Prinesie námet, vyberie si scenáristický tím, dohliada na dejové línie, kastingy a v spolupráci s režisérom robí herecké obsadenie. Na jednej strane plní zadanie televízie, na druhej strane komunikuje so scenáristami a dohliada na celý proces písania. Pripomienkuje každý jeden scénosled, takzvaný storyline, a každý scenár. Spolu s režisérom stojí pri výbere hercov, je súčasťou nakrúcania aj postprodukcie. Kontroluje každý diel, ktorý ide do vysielania. Najdôležitejšie je však ustrážiť smerovanie celého projektu.

Koľko ľudských fantázií musíte pri jednom projekte spojiť a následne ustrážiť?

V ZOO máme tím štyroch ľudí, ktorí píšu dejové linky, a potom máme štyroch až piatich ľudí, ktorí píšu iba dialógy. Keď robíme seriál s menším počtom dielov, stačí jeden tím, čiže štvorica ľudí, ktorí píšu všetko. Pri veľkých seriáloch sa to nedá.

Keď na jednom seriáli pracuje niekoľko scenáristov, nevisí vo vzduchu stále nejaká chyba deja? Stane sa občas omyl, keď sa jeden z nich zásadne „sekne“ a jeho chyba sa rieši priamo na pľaci?

Zásadné chyby sa nestávajú, pretože scenáre prechádzajú niekoľkonásobnou kontrolou. Menšie problémy sa však v takom kolose občas vyskytnú. Napríklad také obyčajné tykanie a vykanie. Ak máte v seriáli päťdesiat postáv, ustrážiť, kto si s kým tyká či vyká, je ťažké. Už sme sa poučili a aby sme problémy nemuseli riešiť na pľaci, máme tabuľku s rozpisom tykania a vykania medzi postavami, ktorú má každý scenárista aj produkcia.

Foto: Pravda, Ľuboš Pilc

Hričová Danica Hričová počas príprav nakrúcania seriálu ZOO.

Nosíte seriálové postavy stále so sebou alebo im po odchode zo štúdia dáte stop?

Pravdou je, že zo začiatku som s nimi žila nonstop, dokonca sa mi s nimi aj snívalo, naozaj bizarné veci. O polnoci mi napadla dejová linka, hneď som si ju musela zapísať do počítača, niekomu zavolať či napísať SMS. Keďže už mám za sebou niekoľko projektov, naučila som sa seriálové postavy čiastočne vypínať. Úplne sa zbaviť rozmýšľania nad prácou dokážem pri jazdení na koni. S manželom máme tri kone ustajnené mimo Bratislavy, chodíme za nimi každý víkend aj s deťmi, s mojím 14-ročným synom aj s malou dcérkou. Pomerne rýchlo po pôrode som začala opäť jazdiť a je to pre mňa ten najlepší relax a vyvetranie hlavy.

V komerčnej televízii je hlavnou spätnou väzbou sledovanosť. Čísla vás môžu vyniesť do nebies alebo „pochovať“. Aký význam má sledovanosť pre vás ako tvorcu? Dostávajú vás grafy pod permanentný tlak?

Musím povedať, že áno. V komerčnej televízii čísla nepustia. V tomto ohľade je zlatá moja mama, ktorá mi zakaždým dôrazne hovorí, aby som už na čísla kašlala. Ono sa to však nedá. Možno vo verejnoprávnej televízii áno, ale komerčná televízia z čísiel žije. Rozhodne netvrdím, že sú úplným odrazom kvality, ale televízia sa nimi riadi a pre nás je dôležité, aby sledovanosť bola. Keď nie je, projekt sa presúva na menej lukratívny čas alebo sa jednoducho stiahne. A to si žiaden tvorca neželá. Takže priznávam… áno, sledovanosť je nočnou morou každého scenáristu.

Čo sa stane so scenáristom, ak prinesie dva-tri neúspešné projekty? Je v televíznej brandži odpísaný?

Myslím si, že na Slovensku je tak málo dobrých scenáristov, že úplne odpísať človeka nemôžete. Stane sa, že sa projekt nevydarí, skupina, ktorá na ňom robila, sa pod vplyvom tlaku rozháda a rok-dva potom scenárista na ničom nerobí. Pochovaný však nie je. Aj fantastickému scenáristovi sa môže stať, že čísla sledovanosti s projektom mať nebude. Keď nie sú čísla, nie sú nové projekty. Ale nikde nie je napísané, že po čase nemôže priniesť dobrý námet alebo robiť na niečom úspešnom.

Keď seriálu klesá sledovanosť, začne sa skutočný boj a treba niečo vymyslieť. Existujú pre vás scenáristické limity, alebo je dovolené všetko, len aby divák neodišiel nadobro?

Ja osobne za istú hranicu nejdem. Snažím sa robiť seriály tak, aby som sa za svoju prácu nehanbila a aby som sa na ňu vedela pozerať. A celkom aktuálne reagovať na klesajúcu sledovanosť sa vlastne ani nedá. Keď sa dlhodobý seriál začne vysielať, už máme napísaných dvadsať – tridsať dielov dopredu, takže vieme zmeniť len tie, čo prídu po nich. Ak však zrazu do deja napcháte množstvo extrémnych scén alebo si začnete ničiť postavy neuveriteľným konaním, nezmyselne meníte charaktery až tak, že idete proti logike, ste na dobrej ceste do pekla. Divák to odhalí a začne váš seriál opúšťať.

Seriály v komerčných televíziách majú aj svojich odporcov, ktorí im vyčítajú všetko možné. Od žánrovej jednoduchosti až po herecké obsadenie. Predpokladám, že aj vám to niektorí dávajú na facebooku poriadne pocítiť. Ako vnímate takúto kritiku?

Názory ľudí, samozrejme, sledujem, ale hlasy zvonka musia vedieť tvorcovia prečítať. Seriál sa nedá písať ani dramaturgovať podľa facebooku, nikdy neulahodíte všetkým. Niekto nemá rád seriály z princípu, niekomu prekážajú slovenské seriály, inému nie je po chuti konkrétna televízia či herec. Jasné, všetci by sme chceli robiť vysoko kvalitné projekty, pri ktorých sa scenár k jednej sérii píše rok, ale realita funguje inak. Televízie potrebujú vysielať, tvorcovia musia jednotlivé diely niekedy doslova chrliť a aj pod takýmto tlakom sa snažíme istú kvalitu zachovať.

Sledujete svetové trendy? Ako by fungovali na nášho diváka?

Ja aj moji kolegovia máme prehľad o trendoch, ktoré udávajú svetové televízie. Z pozície tvorcu však viem, ako to funguje, a môžem povedať, že porovnávame neporovnateľné. A nielen z pohľadu financií, kde je rozdiel obrovský. Na Slovensku musíme ísť vlastnou cestou. Ak u nás do vysielania pustíme americkú novinku, ani zďaleka nedosahuje také čísla sledovanosti ako pôvodná tvorba. Slovenský divák chce slovenské reálie. Ak by sme napríklad písali seriály, kde sa rôzne prelínajú časové línie, alebo ktoré majú priveľmi kontroverznú tému, neviem, či by ich náš divák prijal. No časom určite prídu na rad aj také.

Foto: JOJ

Braňo Mišík, Táňa Pauhofová, Ján Koleník a Danica Hričová Zľava: Režisér seriálu ZOO Braňo Mišík, Táňa Pauhofová, Ján Koleník a Danica Hričová.

Spomeniete si na prvú seriálovú scénu, ktorá sa točila podľa vášho scenára?

Moja prvá vec, ktorá sa dostala k divákovi, bol sitkom na Markíze Zita na krku (2011). Keďže seriál sa vysielal len raz týždenne, bola som na každej jednej výrobe a veľmi som si užívala pocit, ako ožívajú postavy, ktoré som si vymyslela v námete a potom sme ich oživili v scenáristickom tíme. Hlavnú rolu hrala Helena Krajčiová, popri nej účinkovali Dušan Cinkota či Jana Oľhová. Bohužiaľ, seriál pochovali práve čísla sledovanosti. Vtedy mi bolo naozaj ľúto, že vznikla iba jedna séria. Zaujímavosťou však je, že s niektorými ľuďmi, s ktorými som robila na Zite, spolupracujem dodnes.

Búrlivé víno na Markíze bolo vaším úspešným dieťaťom, ktoré ste v roku 2014, čiže po dvoch sériách, zo dňa na deň opustili. Následne ste zamierili do televízie JOJ. Ako s odstupom času vnímate vaše rozhodnutie?

Neľutujem nič z toho, čo sa stalo. Mojím kľúčom nikdy nebolo naťahovať seriály donekonečna. Ako tvorca Búrlivého vína som si na začiatku tretej série povedala dosť, pretože omieľať seriál do stratena som nechcela. Búrlivé víno nebolo nikdy koncipované ako denný seriál, ako bol napríklad Panelák či český seriál Ulice. Búrlivé víno sme vystavali ako romanticko-dramatický seriál, kde vznikla určitá dramatická okolnosť, ktorá sa na konci prvej série vyriešila.

Búrlivé víno sa medzičasom stalo terčom diváckej kritiky pre dejový mišmaš, aktuálni tvorcovia sa ho napriek tomu držia zubami-nechtami. Kedy má podľa vás seriál skončiť?

Chápem televíziu, ktorá sa len ťažko vzdáva seriálu s dobrou sledovanosťou, lebo nevie, či ten ďalší projekt bude dosahovať podobné čísla. Som rada, že na JOJ som mohla realizovať svoju srdcovku Divoké kone a zároveň ma teší, že seriál sa skončil so cťou. A tak to má byť. Nerada by som sa s projektom dostala do štádia, keď by sme divákom servírovali seriál, a oni by nás prosili, aby sme ho už konečne skončili.

Kam sa posunul vkus diváka povedzme od roku 2013, keď ste spúšťali Búrlivé víno či Chlapi neplačú?

Podľa môjho názoru je už divák presýtený veľkých romanticko-dramatických seriálov s množstvom vypätých vzťahových zápletiek. Aj to bol dôvod, prečo sme Zoo koncipovali inak. Romanticko-komediálna linka je v úzadí, staviame viac na dobrodružstve, vzťahy sú realistické a zo života. Divák totiž postupom času prichádza na ingrediencie, ktoré sa v dramatických seriáloch opakujú, a už ich nechce.

Foto: Pravda, Ľuboš Pilc

Danica Hricova Danica Hričová je podpísaná aj pod projekt televízie JOJ, ZOO.

Takže zlatá éra veľkých romantických seriálov je definitívne za nami? Miliónová sledovanosť, ktorú dosahovala v rokoch 2007/2008 Ordinácia v ružovej záhrade, sa už nezopakuje?

Vypäté dramatické linky momentálne nezaberajú. Diváci si pýtajú niečo iné a je na tvorcoch, aby vystihli ten moment, keď môžu priniesť novinku. Na druhej strane vkus diváka je ako sínusoida, takže si myslím, že éra takýchto seriálov sa opäť vráti.

Pri zábavných programoch, veľkých šou, sa spájajú Česi so Slovákmi a tieto programy sú úspešné. Vidíte priestor na takúto spoluprácu aj na poli seriálov?

Za roky, odkedy sme sa vybrali vlastnými cestami, sme sa aj v oblasti vlastnej tvorby výrazne odlíšili a podľa mňa by takýto projekt nefungoval. Česi sú iní diváci ako Slováci. Nechcem povedať chladnejší, skôr menej emotívni, nepotrebujú toľko drámy ako my, milujú kriminálky a ich seriálové príbehy sú oveľa striktnejšie. Prirodzene to vyplýva z faktu, že Slováci sú povahovo temperamentnejší, čo určuje aj výber ich programov.

Foto: JOJ

Danica Hričová Veľkou láskou Danice Hričovej sú kone, má tri vlastné.

Roky vás živia seriály, predsa len, neprenasledujú vás filmové ambície?

Určite áno, veľmi rada by som urobila film, konkrétne filmovú rozprávku. Na svojom sne už tak trochu pracujem. Máme námety, rozoberáme ich s producentom, ale je to zatiaľ iba vízia.