V centre filmu s názvom Zem, ktorá hľadá svoje nebo, je päť neľahkých životných príbehov Pohorelčanov. Päť osudov ľudí, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní, žijú na hrane, ktorí nenachádzajú prácu v regióne a odlúčení od rodiny žijú v postkomunistickej dezilúzii.
V dokumente zaznievajú nostalgické spomienky na bývalý režim, ale aj láska k rodnému kraju a k jeho kultúre. Vdova pracujúca na miestnom úrade: „Ja som ako pán farár. Ľudia sa mi vyspovedajú, viem možno viac ako on.“ Bývalý učiteľ: „Ľudia kedysi spolu cítili, bola tu taká synergia.“ Rezbár na čiastočnom invalidnom dôchodku: „Keď mi zlyhali obličky, hľadal som odpovede. Hlavnou odpoveďou je boh.“ Dôchodkyňa, ktorá finančne pomáha svojmu synovi: „Keď prišiel prevrat, každý čakal niečo lepšie.“ Mladý včelár: „Za bývalého režimu ľudia na Horehroní nemuseli migrovať za prácou.“
Foto: ASFK
Hoci sa film zameriava na príbehy z Pohorelej, rozpráva vlastne príbeh nás všetkých, obyvateľov Slovenska. Zaoberá sa priepastnými rozdielmi medzi regiónmi, neľahkými životnými situáciami v chudobnejších častiach našej krajiny a nedôverou v politikov, stále sľubujúcich zlepšenie podmienok. „Cez aktuálnu životnú situáciu človeka sa dá zobraziť skrytá pravda o každej osobnosti a ukázať jej existenciálny rozmer. Každý človek si zaslúži slušný život, hlavne v našej krajine, kde sa tvárime, že sme súčasťou vyspelej Európy,“ hovorí o filme jeho režisér Erik Praus.
Prečo si vybral práve Pohorelú? „Túto obec mám veľmi rád. Pochádza z nej moja mama. Na Horehroní mám veľké rodinné väzby, takmer celá moja šumiacka rodina pracuje v zahraničí, pretože na Horehroní nemá kde,“ vysvetľuje absolvent réžie dokumentárneho filmu a autor filmov Recyklátor (2008) a Muzikanti (2011).
Foto: ASFK
Film Zem, ktorá hľadá svoje nebo, mal slávnostnú predpremiéru počas MFFK Febiofest 2016, keď ho odprezentovali tvorcovia osobne v Bratislave, Martine a Banskej Bystrici. Do slovenských kín ho 7. júla uviedla Asociácia slovenských filmových klubov.
