Tento rok sa objaví ako jedna z vedľajších postáv v snímke zasadenej do obdobia druhej svetovej vojny Po strnisku bosý, ktorá vzniká na motívy jeho rovnomennej knihy aj v slovenskej koprodukcii. Režisér a scenárista filmu Jan Svěrák sa v príbehu odrazil od otcových spomienok z detstva a do hlavných úloh obsadil Ondřeja Vetchého, Terezu Voříškovú či Oldřicha Kaisera. Dni osemročného Edu ovplyvňujú dejinné udalosti a Po strnisku bosý doplní slávnu „svěrákovskú“ retro tetralógiu Obecná škola, Kolja a Vratné lahve.
V roku 2013 vám vyšla kniha Po strnisku bosý. Tento rok by sa mal dostať do kín rovnomenný film, na ktorom ste spolupracovali so svojím synom, režisérom Janom Svěrákom. Čo bolo na začiatku filmu, knihy?
Raz som kdesi rozprával zážitok z detstva – z obdobia druhej svetovej vojny, keď boli Čechy a Morava protektorátom a Janovi vtedy napadlo, že keby som našiel takých spomienok viac, bol by z toho zaujímavý film. Pred desiatimi rokmi som urobil ,výlov z rybníka' a všetky rybičky, na ktoré som si spomenul, som dal do knižky. Išlo však skôr o rodinnú kroniku, nemala dramatický oblúk, nebol to príbeh v pravom zmysle slova. Boli to zachytené spomienky. Jan chcel, aby som z toho urobil príbeh, no v tej chvíli som nemohol. Povedal som – Honzo, to predsa nejde, ja nemôžem svojim rodičom a strýkom dávať iné úlohy, aké mali. Chcel som len spomínať na detstvo…
Foto: SITA
Napokon ste to predsa urobili. Čo vás presvedčilo?
Po desiatich rokoch som si kroniku opäť prečítal ,cudzími očami' a text sa mi zdal zaujímavý. To autorom vrelo odporúčam – odpočinúť si od textu a pozrieť sa naň trebárs po dvoch rokoch. Vtedy totiž dostanete cudzie oči – posudzujete text, ktorý trochu poznáte, ale je nový. Zistil som, že Honzo sa nemýlil. Pravdu bolo treba pozmeniť na inú, než akú som prežil, no tak, aby slúžila príbehu. A tak som už knižku Po strnisku bosý písal ako sled obrazov. Už to nie je dôsledná kronika – v príbehu sú veci, ktoré sa nestali, alebo sa stali, ale niekomu inému. No ani to Honzovi nestačilo. Keď začal podľa knihy písať scenár, opäť chcel, aby som rezal do svojich spomienok. Vtedy som mu povedal, že bude lepšie, ak to urobí sám. A tak napríklad prišiel s nápadom zlúčiť dve postavy do jednej, na čo som mu povedal, to nemyslíš vážne, no on mi ukázal, akým spôsobom by sa to dalo urobiť. Vždy ma k tomu prizval, pretože rád robím dialógy, a tak sme filmové obrazy písali spoločne.
On teda fabuloval a vy ste oživovali postavy?
Ja som to schvaľoval a preveseľoval.
Honza má jeden veľký sen, ktorého sa stále nevzdáva – nakrútiť film v angličtine a ísť do súťaže so svetovou produkciou. Zatiaľ sa mu to však z rôznych dôvodov nedarí. Keď náš film Kolja dostal Oscara, Honza bol zaplavený americkými scenármi, ale do žiadneho sa nepustil, pretože sa necítil povolaný. Odmietol napríklad Pravidlá muštárne, tvrdil, že to musí urobiť Američan, ktorý v krajine, kde sa príbeh odohráva, žije a vie, ako to tam chodí. Pochyboval, či je schopný dať do toho filmu niečo zo seba. Potom si napísal scenár v angličtine sám. Je podľa írskej knihy Fields (Polia), ktorú čítala moja manželka a posunuli sme mu ju, nie preto, aby podľa nej nakrútil film. Bol ňou taký nadšený, že napísal scenár. No pohorel na téme, príbeh je o kňazovi, ktorý zneužíva mladých chlapcov. Málokto chce do takej chúlostivej témy ísť a máloktorý herec chce takúto úlohu hrať. Ak máte hviezdu, máte aj peniaze. Ak však hviezda nie je, nie sú ani peniaze. Ale ten scenár stále čaká…
Foto: SITA
Takže ani to, že dostal Oscara, mu neuľahčuje cestu?
Prajem mu, aby si svoj sen konečne splnil, ale na druhej strane, jeho návrat ku mne ma vždy veľmi poteší.
A teší aj česko-slovenských divákov, ktorí vaše retro komédie zbožňujú. Necítite sa však pri tomto žánri po toľkých filmoch vyčerpaný?
Robím to, čo sa mi páči, čo ma rozosmieva a dojíma – to je parketa, po ktorej sa stále pohybujem. Iné filmy by som robiť ani nevedel. Znakom našich filmov je, že sú nielen veselé, ale miestami aj dojímajú. Honza príbeh povýši tak, že keď ho vidím na plátne, žasnem. Také krásne som si to ani nepredstavoval. Pri filme Po strnisku bosý to bolo obzvlášť silné – plakal som, pretože som opäť prežil svoje detstvo. Keď sa končila vojna a do nášho mestečka prišli na námestie ruské tanky, vyhlásil som, že viem po rusky. Vedel som od strýka, ktorý bol v Rusku legionárom, jednu ruskú vetu: Kak tebe ne stydno (že sa nehanbíš). Požiadal som ich, aby ma vzali hore a hneď prvému vojakovi som na privítanie povedal – že sa nehanbíš, samozrejme, zostal začudovaný. Keď sme nakrúcali príjazd Červenej armády a chlapček ma vo filme, kde hrám riaditeľa, vezme za ruku, ja ho na jeho požiadanie vyložím na tank, vidím seba ako chlapca v rovnakej situácii. Prežívam s filmom svoj život nanovo, takže to nemôže byť nuda.
Ide o váš najosobnejší film?
Aj Obecná škola bola veľmi osobný film.
Aké životopisné motívy ste do filmu ešte „prepašovali“?
Je tam jeden zvláštny rodinný problém. Mal som strýka, volali sme ho Vlk a nesmeli sme sa s ním rozprávať. Keď som sa spýtal prečo, povedali mi, že škrtil babičku, aby mu dala peniaze. Toto rodinné tajomstvo je aj vo filme a odkrývame jeho príčiny. Vlka hrá, skvelým spôsobom, Oldřich Kaiser a postupom deja sa stáva hlavnou postavou, pretože ide o záhadného hrdinu, nevieme, či je dobrý, alebo je skutočne taký zlý, ako sa o ňom hovorí. Tento motív je pre film nosný.
Odkazuje Po strnisku bosý aj na súčasnosť?
S tým si hlavu nelámem. Dnešné deti prežívajú úplne iný život, no presah tam predsa je. Každý pozná, aké to je zoznamovať sa s neznámym prostredím. Pražáčik v príbehu ide na dedinu, kde chodia chlapci bosí po strnisku – ich to nepichá, on je chúlostivý. Je to o tom, ako sa bojazlivý chlapec učí statočnosti. Samého ma ako chlapca stálo mnoho námahy zoznamovanie sa s cudzím prostredím – bol som stále zalezený doma a teta ma vystrkovala, aby som sa šiel skamarátiť. Nebudeš tu stále smrdieť, hovorila mi. Presahy tam sú, aj keď dnes je detstvo úplne iné.
Čo si vo filme nájdu pamätníci a čo mladšia generácia, ktorá dobu nezažila?
Je tam prítomná istá historická naivita. My, čo vieme, že Rusi sem prišli dvakrát, že raz sme ich brali ako osloboditeľov a druhý raz ako okupantov, budeme film vnímať úplne inak ako tí, čo to nezažili. Keď sme nakrúcali v Slavoniciach na námestí, Honza prízvukoval komparzu, ktorý tvorilo takmer celé mesto, aby vítali Červenú armádu srdečne, bez falošných tónov. Plačete od radosti, pretože veríte, že bude sloboda. Teraz zabudnite na to, čo nám urobili, hovoril im. Vysvetľuje to aj našu povojnovú históriu. Oslobodenie Červenou armádou malo vplyv na to, že tu mala komunistická strana veľkú silu, ľudia verili, že jedine Rusi nás neopustia. Sme tým poznačení.
Po strnisku bosý by mal doplniť snímky Obecná škola, Vratné lahve a Kolja. Keď prichádzajú s novinkou filmári, ktorí majú za sebou úspešné snímky, je to o to väčšia zodpovednosť. Aký bude tento film?
Po strnisku bosý bude niečím podobný Koljovi a Obecnej škole. Bude však v nevýhode, ak bude porovnávaný s Obecnou školou, ktorá sa podľa mňa podarila. Je to výborný film a mám ho radšej ako Kolju. No táto méta zároveň všetkých zúčastnených motivovala, aby odviedli čo najlepšiu prácu, a preto verím, že ten film bude dobrý. Keď bolo nakrúcanie v polovici, Honza cítil, že všetci sú unavení, že potrebujú vzpružiť, a tak urobil hrubý zostrih toho, čo sa už nakrútilo, a všetkých, čo sa na filme podieľali, pozval na projekciu. Vtedy si uvedomili, že robia na nádhernom filme.
Konzultuje s vami Jan aj v priebehu nakrúcania?
V lete, po denných prácach, chodil na chalupu, kde nám zostrihaný materiál púšťal. Pustí mi päť variantov scény a potom sa dohodneme, ktorý je najlepší. Aj keď on to vie aj sám, len je rád, keď sa mi to páči.
Skladateľ Michal Novinski sa dostal do povedomia vďaka spolupráci s vami a Janom pri filme Kuky sa vracia (2010), ktorý získal Českého leva za najlepšiu hudbu. Ako ste k Novinskému prišli?
Honza sa do Novinského zamiloval, keď si ho na hudobnom kastingu k filmu Kuky sa vracia vybral. Priniesol vtedy skladby od piatich skladateľov, ktorí mali za úlohu urobiť hudbu k scéne, v ktorej buldozér odhŕňal papieriky. Všetci v rodine sme dostali za úlohu jednotlivých skladateľov ohodnotiť a všetci sme zahlasovali za, nám vtedy neznámeho, Novinského Použil cimbal, čo nikomu inému nenapadlo. Odvtedy s ním Honzo spolupracuje, robili Kukyho a výraznou orchestrálnosťou ovplyvnil aj rozprávku Traja bratia. Aj teraz je celá hudba zverená jemu, nahrávať sa bude v Bratislave, keď bude film zostrihaný.
Ako vnímajú česko-slovenskú poetiku v zahraničí?
Väčšinou sa zahraničným kritikom a novinárom na našich filmoch páči, že sú na hrane, že divák je v rozpakoch a nevie, či sa má smiať, alebo plakať. A majú pravdu.
