Predstavujete výber z tvorby posledných desiatich rokov. Aká to bola cesta?
Bola to cesta hľadania. Objavil som veľa materiálov, dokázal som ich pochopiť a časom som postupne zistil, že ma baví dávať im iný charakter, inú kultúru, alebo ich vôbec posunúť do ďalšieho rozmeru. Napríklad obyčajný papier je klasický materiál, väčšinou používaný na skicovanie. Kvalitnejší zas na grafiku, ale možno ho postaviť aj do inej dimenzie.
Pracujete s rôznymi materiálmi, najznámejšie sú asi vaše objekty zo skla. Dávate mu prednosť?
Nie, nijaký materiál u mňa nevyhral. Stále medzi nimi cestujem. Je tam kybernetika, klasická socha, plast, kov aj sklo. Pracovať so sklom ma baví, pretože je to citlivý, krehký a transparentný materiál. Navyše, ponúka komunikáciu vo vlastnom vnútri.
Spomínali ste kybernetiku, ako tomu rozumieť?
Urobil som napríklad laserovú Harfu, vytvorenú na princípe pohybu. Väčšina ľudí sa pohybuje na základe hudby, ktorú im púšťa iný človek, rádio či iné médium. V Harfe je kontrast v tom, že tón vzniká na základe pohybu diváka. Bolo to jedno z mojich prvých diel, keď som začal pracovať s kybernetikou.
Videli ju prinajmenšom návštevníci bratislavskej Galérie Z.
Áno. Poviem vám ďalší príklad. Socha, ktorú som nazval Chlastal, je pavúk. Má zhruba kubický meter a v sebe jed, ktorým je alkohol. Zapískate, pavúk za vami dobehne, načapuje alkohol a uteká preč. Je v tom kontrast. Kým väčšina ľudí ničí svoje hračky, toto je hračka, ktorá „ničí“ svojho majiteľa. Na jednej strane sa človek bráni, aby ho niečo nepoštípalo, v tomto prípade si, naopak, jed pýta. Pavúk ho „nainfikuje“ a ničí.
Na výstave však nie je, prečo?
Momentálne je v mojom ateliéri, kde ho prerábame. Učíme ho chodiť po schodoch (smiech).
S vašimi dielami sa môže divák pobaviť, meniť ich. Je to pre vás dôležité?
Samotná interaktivita je v mojej tvorbe dosť podstatná. Divák môže do mojich diel vniknúť nielen psychicky, ale aj fyzicky. Môže sa ich dotknúť alebo ich pretransformovať. Snažím sa vytvárať objekty, ktoré nie že by boli funkčné, ale ktoré prinášajú atmosféru. A ktorá je navyše každý deň iná. Klasický obraz zberačiek sena je stále rovnaký, statický. Mám rád veci, ktoré vedia každý deň rozprávať niečo iné. Aj inú atmosféru.
Aj výstava napovedá, že rád experimentujete. Čím vás to láka?
Nerád sa nechávam „zaškatuľkovať“. Neviem vydržať pri jednej realizácii. Stále skúšam, hľadám svoje hranice, snažím sa ich posúvať. Myšlienku a nápad sa snažím zhmotniť a vyskúšať, či to vlastne dokážem. Keď sa niečomu venujem, snažím sa o tom dozvedieť čo najviac, aby som vec zrealizoval s najväčšou zodpovednosťou.
Pracujete s rôznymi technológiami. Sú pomocníkmi či skôr brzdou?
Som veľmi nedočkavý človek. Hlavou mi letí množstvo myšlienok, ktorým chcem čo najrýchlejšie dať podobu. Aby som zistil, či sa uberám dobrou cestou, či možno nápad rozvíjať. Mne technológie pomáhajú v rýchlosti spracovania. Myslím si, že žijeme v období, keď by sme nemali prehliadať vývoj rôznych technológií, ktoré nám pomáhajú alebo by mali pomáhať. Aj vo výtvarnom umení by sme ich mali ukázať.
Dokáže mladého výtvarníka na Slovensku jeho tvorba uživiť?
Robím, vystavujem a veľmi mi pomáhajú ľudia, ktorí sú okolo mňa. Viackrát sa mi podarilo vystavovať v zahraničí, kde to funguje úplne inak. Sú tu istí zberatelia, ktorí mi začínajú veriť, ktorí mi začínajú pomáhať. Aj to je pre výtvarníka potrebné. Nefunguje to však na Slovensku tak ako v New Yorku.
Čím vás fascinuje geometria, s ktorou pracujete?
Keď som hľadal vlastný rukopis, snažil sa dospieť k nejakého počiatku. V konečnom dôsledku som pochopil, že mi je abstrakcia a geometria veľmi blízka. Aj preto, že nevyjadruje konkrétnu myšlienku. Zostal som pri nej, lebo je to jednoduchým a minimalistickým spôsobom zhmotnená myšlienka, ktorá môže pulzovať. Dá sa povedať, že všetko už bolo pomenované a my len prepájame a pretransformovávame rôzne smery. Ja sa snažím mapovať súčasnú dobu a vniesť do geometrie súčasné reálie, v ktorých sa pohybujem.
Obrazy, grafiky, plastiky, objekty zo skla. Neviete, pre čo sa rozhodnúť?
Posledné dva mesiace som sa hral s obrazmi, ktoré som robil na túto výstavu. Som teda naladený na obrazy. Veľmi sa teším na sklo, začala ma totiž baviť téma skenovania diamantov, ich odleskov a preleskov, chcel by som ju posunúť ďalej. V hlave mám aj tému plexisklo, ktoré chcem krájať vo veľkých formátoch. Mám predstavu ľadových explózií, ktoré by sa mali meniť a mať v sebe dynamiku.
Narodili ste sa v Moskve, ako ste sa dostali do Bratislavy?
Otec zomrel v roku 1980. Mamina si našla druhého. Bol to Slovák, ktorý študoval v Moskve na Lomonosovovej univerzite. Po skončení dostal prácu na Slovensku, tak sme sem prišli. Mal som deväť rokov, bolo to v roku 1989 a ľudia vtedy vnímali Rusov inak. Za tie roky som si tu ale našiel veľa kamarátov, takže sa tu už cítim ako doma.
