Máte okrem zbierky fotografií slávnych osobností aj plné albumy rodinných snímok?
Nemôžem povedať, že by som sa vyžívala v rodinných záberoch. Deti som, pravdaže, fotografovala – keď boli malé. Ale napokon aj z toho vznikli celkom dobré umelecké fotografie, ktoré sa dostali na výstavy.
A tvorili ste niekedy len tak pre seba, ako sa vraví do šuplíka?
Tam zostanú všetky fotky, ktoré sa nepodaria. A verte mi, takých je omnoho viac ako tých, čo vyjdú na verejnosť. Šuplík je omnoho bohatší ako katalóg, ktorým sa človek prezentuje. Je však prirodzené, že treba určité množstvo záberov, aby človek mohol vybrať tie najlepšie.
V súčasnosti je fotografovanie azda už jednoduchšie, na digitálnom aparáte si možno hneď pozrieť, čo fotograf nasnímal a ak sa fotografia nepáči, jedným stlačením sa dá vymazať. Nebolo však klasické snímanie na filmy akési magickejšie, umeleckejšie?
Mnohé fotografie vznikli náhodou, ani človek nevedel, čo vlastne cvakol a až potom sa z toho niečo vykľulo. Sylvia Turbová so Zuzanou Kocúrikovou hrali v roku 1968 vo filme, ktorý režíroval Francúz Allain Robbe-Grillet. Boli to skutočne nádherné dievčatá. A keď šli na festival do Berlína, nemali legitimačné fotky, tak som ich pri nejakej stene vyfotografovala. A mne práve tú Silviu Turbovú uverejnili na titulnej strane vo veľmi elegantnom časopise Venus. Keď ste sa vtedy vedeli uplatniť v nejakom západnom časopise, bol to zázrak.
Čo vám taký úspech priniesol?
Bola som na dovolenke vo Švajčiarsku a známi ma zaviedli – aby som padla na zadok – do veľkého obchodného domu. Pozerám sa okolo seba a celá obrovská stena bola z fotografií Kocúrikovej a Turbovej. To bol obrovský šok! Povedala som vedúcemu, že to sú moje fotografie. On úplne zbledol a povedal mi, že tie zábery sú v celej sieti obchodov, ktorá bola vo Švajčiarsku vôbec najväčšia. Zavolal mi riaditeľ obchodného domu a ospravedlňoval sa mi. Povedala som mu, že to dám v Československu právnikom. Pravdaže by som nikdy nič nevysúdila, ale on sa zľakol a o hodinu mi ponúkol ako odškodné peniaze, ktoré síce neboli adekvátne, ale keďže ja som odcestovala so stodolárovým devízovým prísľubom, tak sa naraz to nudné Švajčiarsko zmenilo na príjemnú krajinu. Tak takéto dobrodružstvo som zažila so svojou fotografiou…
Dobrodružstiev vo vašom živote bolo isto viac. Bol váš život plný žúrov, zábavy, stretávania sa s hviezdami?
Určite. Ale nebolo to len pre moju profesiu. Pre niekoho je život zábavný a pre druhého zábavný nie je. Záleží na tom, aký má človek pohľad na život. Či si ho vie užívať, alebo nie.
Vy ste si teda život zábavným urobili?
Život je veľké dobrodružstvo. Teraz sú na festivale v Karlových Varoch samí mladí fotografi, majú obrovské fotoaparáty, úžasné vybavenie. A mne sa všetci čudujú, ako im môžem konkurovať, keď mám len malý aparát, lebo veľký by som neuniesla.
Ako im teda konkurujete? Nemáte už výsostné miesto ako dlhoročná oficiálna fotografka festivalu?
Vždy je to boj. Ale ja som v 70. rokoch zažila aj festival v Moskve. A vždy hovorím, že ten, kto tam urobil nejakú dobrú fotografiu, je v normálnych podmienkach kráľom.
To tam bolo také príšerné?
Áno. A neverím, že je to tam dnes lepšie. Vždy, keď som odtiaľ odchádzala, hovorila som si, že v Rusku by som ani popol nechcela mať rozsypaný! Na moskovskom festivale bolo všetko utajené. Nikdy ste nevedeli, kto pricestuje, kto nie, kde bude bývať, kde bude mať premiéru… To bolo dobrodružstvo! Každý fotograf tam mal okrem aparátu blok a keď stretol niekoho zaujímavého, musel sa s ním hneď dohovoriť, napísať si, kde býva, pretože v tom obrovskom kolose už toho človeka druhý raz nikdy neuvidel.
Vy ste takto zázračne stretli Mastroianniho, však?
To bola náhoda. V 80. rokoch sa snažili v Moskve urobiť „Ameriku“, spojili dve reštaurácie, nazvali ich Press barom a nikde inde sa nedalo zabávať. Išla som sa tam raz večer pozrieť, kto tam je, sedela tam režisérka Jitka Němcová s Jurajom Jakubiskom a Gabrielom Garcíom Márquezom. Na chvíľu som si prisadla. A vtom sa otvorili dvere a vošiel Mastroianni. Lenže nemal pri sebe akreditáciu. Myslel si, že je dosť známy, ale to sa mýlil! To bola Moskva a jeho vyhodili.
Ako to pokračovalo?
Povedala som si, že Mastroianni nie je urážlivý človek, pôjde si nájsť akreditáciu a vráti sa, lebo nemal kam inam ísť. A vybehla som do izby po foťák. On sa vracal jednými dverami, ja druhými. Zavolali sme ho k stolu, sadol si k nám, hudba hrala tak nahlas, že sme sa nepočuli. Ale mám nafotografovanú tú zadymenú atmosféru, tých zabávajúcich sa ľudí…
Bol Mastroianni taký šarmantný ako vo filmoch?
Bol ako väčšina ľudí, ktorí už dosiahli svoje. Nemajú nijaké komplexy, nepotrpia si na to, akí sú či nie sú slávni, je im to jedno.
Zažili ste veľa podobných náhod ako s Mastroiannim?
Náhody sa dejú stále, len ich treba zbadať. Keď náhodu človek prehliadne a prejde okolo nej, žiadna už nie je. Na začiatok moskovského festivalu prichádzali menšie hviezdičky, začiatočníci. Šla som si tak vtedy vo výťahu s jedným človekom – zdal sa mi celkom povedomý, ale nevedela som, kto to je. Opýtala som sa ho: Hovoríte po nemecky? A on odpovedal, že áno. Toto nebude Američan, pomyslela som si, lebo žiaden Američan nevie po nemecky! A keď sa výťah zastavil, nevedela som, čo povedať, tak som sa mu predstavila. A on na to: Ja som Kirk Douglas.
Čo sa udialo potom?
Povedal mi, že je veľmi hladný, dlho sa potuluje po hoteli a nevie nájsť, kde by sa najedol. Tak som ho vzala do bufetu, kde bola naša delegácia, a tam sa už potom jedol kaviár polievkovými lyžicami a pilo sa šampanské. Veľmi dobre sa cítil. Odfotografovala som ho s Oľgou Šalagovou a Ľudkou Mandžárovou, povedala som mu, že to sú naše najväčšie hviezdy a vynikajúco sme sa bavili. Na druhý deň sa so všetkými pohádal a odcestoval. Ale ja už som mala jeho fotografií dosť.
Fotografovanie hviezd na festivaloch teda vyžaduje čaro okamihu?
Také snímanie sa vopred nedá naplánovať. Stále prichádzajú noví ľudia a fotograf nikdy nevie, ako to dopadne. A to je na tom fantastické. Človek nevie, či uspeje, aký bude ten, koho bude snímať, či práve nebude unavený, či sa s ním vôbec dostanete do kontaktu.
Medzi vami a fotografovanou hviezdou musela podľa vašich snímok aj preblesnúť iskra. Pretože vy nesnímate len ako spravodajca, vy si hviezdy aj štylizujete, sledujete ich v zákulisí…
Väčšina slávnych prichádza v tmavých okuliaroch a fotografom je to jedno. Cvakajú ako blázni. Keď tak prišiel Danny DeVito, ja som len stála a nesnímala som ho. A on mi ukazoval, že čo sa deje, prečo nefotografujem? Zakričala som mu po slovensky aj s gestom: Daj si dole okuliare! Zložil si ich. A kedykoľvek ma potom na chodbe stretol, dal si dole aj dioptrické okuliare a vždy sa snažil zahrať mi nejakú scénku. Alebo keď prišli režisérski súrodenci Paul a Chris Weiszovci, ktorí napísali Prci prci prcičky, hneď som si všimla, že sú veľmi vtipní. V Hoteli Pupp bola za elegantnými dverami metla aj kýbeľ. Vzala som ich a povedala im: Toto všetko chyťte a poupratujte tu, vyzametajte to. Tí sa bavili! Ale nech som robila čokoľvek, všetci si to nafotili a ja som sa tam takmer nedostala.
Dokážu vás hviezdy ešte vôbec nadchnúť?
Stretnúť sa s nimi je vždy dobrodružstvo.
A nestáva sa pre vás ich fotenie rutinou?
Nie. Pretože vždy je všetko inak. Situácia, ktorú zažijem s jedným človekom, sa nikdy nezopakuje.
