Rare Earth sa volá aktuálna výstava viedenskej nadácie Thyssen-Bornemisza Art Contemporary, ktorú možno vidieť vo Viedni do 31. mája. Sedemnásť umelcov z rôznych krajín sveta odpovedá na otázku: Čo oddeľuje jednu dobu ľudskej existencie od druhej? A na aké veci sa máme zamerať, aby sme pomenovali ducha doby? Prvkom, spájajúcim tento výnimočný počin so Slovenskom, je jeden z dvoch kurátorov výstavy. Výtvarník a kurátor Boris Ondreička.
Kde a ako vznikol nápad uchopiť a pomenovať súčasnosť cez prvky, ktoré sa najviac využívajú v moderných technológiách?
Výstava sa začala úsilím pochopiť, čo vlastne označujeme slovami „súčasné umenie“. Termín súčasné umenie zaviedol na prelome 19. a 20. storočia britský maliar a obchodník s umením Roger Fry. Nakupoval vtedy súdobú francúzsku maľbu, ktorá ešte nebola pomenovaná žiadnym -izmom. Aby bol schopný zaradiť ju do archívu, nazval ju vyhýbavým termínom „súčasné umenie“ a vzápätí postimpresionizmom. Druhý dôležitý moment v používaní termínu nastal v roku 1948 v bostonskom Inštitúte moderného umenia, keď si vtedajší teoretici uvedomili, že termín „moderný“ sa vzťahuje na predvojnové umenie a premenovali sa na Inštitút súčasného umenia. Po roku 1989 nová, zhodou okolností moja generácia už nenašla žiadne silné spojivko, ktoré by viedlo k ďalším -izmom a prestala sa o to aj snažiť.
Nebola to „chyba“?
Je to komplikovaná situácia. Ako sa potom môžeme priraďovať k niečomu bez všeobecnejších kritických kategórií? Žijeme v dobe, ktorej chýba koherentná myšlienková línia… Jedným z najdôležitejších momentov bolo, keď CERN sprístupnil www verejnosti. Internetom sa všetko zmenilo. Nás kurátorov začalo zaujímať, ako sa môžeme priraďovať k súčasnosti, ako ju môžeme charakterizovať.
Ako ste uvažovali?
Vyšli sme z toho, ako sa v minulosti označovala história a čo oddeľuje jednu dobu od druhej. Našou inšpiráciou sa stal dánsky starožitník Jürgensen Thomsen, ktorý v polovici 19. storočia rozčlenil históriu na kamennú, bronzovú a železnú dobu podľa používania materiálov na výrobu nástrojov a ich vplyvu na rozvoj spoločnosti. Teda aj keď by sa mohlo zdať, že koncept vzácnej zeminy je špekulácia, v argumentácii používame najkonzervatívnejšie prostriedky muzeológie. Vzácna zemina sú materiály, ktoré pokladáme za zodpovedajúce súčasnosti a hľadáme dôsledky vplyvu ich používania v technológiách na naše telá a svet.
Uchopiť prítomnosť týmto spôsobom je úplne jednoduchý a šialene dobrý nápad. Ale môže azda nástroj na pomenúvanie minulosti platiť na súčasnosť?
Snažili sme sa kontinuálne napojiť na minulosť. Ak dokážeme takto rozmýšľať o sebe v minulosti, pokračovanie je možné.
Nastavili ste tým zrkadlo našej civilizácii. Ale vidí sa v ňom ako celistvý obraz, alebo je ten odraz roztrieštený?
Ak sa na niečo chcete pozerať, musíte si zvoliť východisko, nemôžete sa krútiť dokola. Americká mysliteľka Marisa Olsonová priniesla termín „postinternet“. Uvedomila si, že s technologickými vecami, ktoré používame, zaobchádzame automaticky, nevedome a tým strácajú hodnotu domény. Sú naším ďalším prstom, našimi očami, rozšírenou pamäťou. Jedným z prívlastkov vzácnej zeminy je, že sú to konfliktné materiály. Absolútnu prevahu v ich ťažbe má Čína, a potom, spoločnosť Apple berie 90 percent materiálu z Konga, kde ťažbu ovládajú gerily a miestne obyvateľstvo držia v otroctve. Ako môžem hovoriť o ekológii, keď pracujem na Macintoshi a rozhovor nahrávame na iPhone? Rare Earth je súčasťou globálnych technológií a výstava je z veľkej časti o ekológii, ale práve z uvedených dôvodov sa vyhýba akejkoľvek manifestácii.
Vaša výstava kladie na diváka značné nároky na encyklopedický prehľad v oblasti chémie, politiky, ekonómie, histórie… Uplatnili ste tieto kritériá aj na vystavujúcich umelcov? Vyberali ste ich podľa toho, že vedome pracujú s poznatkami vedy?
Všetci zastúpení umelci akýmsi spôsobom s vedou narábajú. Najprv sme vybrali sedem existujúcich kľúčových prác a potom sme vyzvali umelcov, ktorí sa k týmto témam vyjadrujú. Napríklad Iain Ball sa venuje výhradne týmto materiálom. Otec Suzanne Treisterovej, ktorá vytvorila nástennú mandalu kozmológie vzácnej zeminy, bol tvorcom bezpečnostných riešení pre tajné služby. Suzanne z toho vychádza pri vytváraní mentálnych máp, ktoré majú zdanlivo konšpiratívny charakter, ale to, čo ponúka, sú relevantné politické správy. Zámerne sme sa sústredili aj na čínskych umelcov. Projekt Ai Weiweia, najdôležitejšieho hlasu čínskeho disentu a jedného z najfrekventovanejších umelcov dneška (séria zrolovaných froté osušiek, na ktorých je syntetickou niťou, obsahujúcou prvok európium, vyšité Rare Earth – pozn. aut.), nás na začiatku prekvapil zdanlivou gýčovitosťou a banálnym nadpisom v kokakolovom štýle písma. Po hlbšom vhľade zisťujeme, že je to jedna z najsubtílnejších a najsilnejších prác výstavy a vzťahuje sa na niečo, čo by sme mohli označiť za ležérny imperializmus.
Bolo náročné osloviť umelca, ktorý žije v Číne pod dozorom?
Cez svoje siete som dostal jeho súkromné kontakty a potom sme spolu štandardne komunikovali. Ďalšia okolnosť, z ktorej jeho projekt prirodzene vychádza, je, že Ai Weiwei žije v päťhviezdičkovom hoteli. Ten mu dáva luxus, ktorý by mu žiaden iný príbytok nedal, a tým je nerušený internet. Okolo seba má infraštruktúru ľudí, takže technické veci sme s ním už neriešili.
Mediálne je jeho meno asi najväčším lákadlom. Získanie ktorého umelca vás najviac naplnilo hrdosťou?
Nemám žiadne preferencie, ale jednou z prvých vecí, ktoré sme s Nadimom Sammanom vybrali, bol film Grosse Fatique od Camille Henrotovej, ktorý vyhral Strieborného leva pre najlepšieho mladého nádejného umelca na 55. benátskom bienále v roku 2013. Brilantne zobrazuje to, o čom sa snažíme rozprávať. Som rád, že sa nám z Konga podarilo doviezť úžasného Jeana Katambayi Mukendiho.
Vystavené diela sa líšia najmä tým, ako veľmi idú do hĺbky myšlienky. Neviem sa však zbaviť pocitu, že najsilnejším dielom je samotný koncept výstavy ako celku.
Pri dobrých výstavách to tak býva. Som na ňu hrdý, pripravovali sme ju vyše roka. Kým sme začali inštalovať, vystriedali sme päťdesiat verzií usporiadania výstavy v grafických 3D modeloch. Veľmi nám záležalo na tom, aby sme zrozumiteľne komunikovali myšlienku, ktorej veríme. Keď budeme výstavu reinštalovať v iných krajinách, budú sa meniť niektoré diela i niektorí umelci.
Dielo ruského umelca Arsenija Žiľajeva (Arseniy Zhilyaev) pripomína muzeálne vitríny. Ukazuje príklady z dejín, ako sa z pracovného nástroja stala zbraň, nástroj spoločenskej vzbury a revolúcie. Myslíte si, že tablety, počítače, smartfóny budú nositeľmi revolúcie tejto doby?
Arabská jar alebo Majdan nám už ukázali, že základné nástroje združovania ľudí sú sociálne siete, internet a mobilný telefón. Vizuálna a zvuková informácia sa stala obrovskou zbraňou, ktorá mobilizovala svet. Dnešné technológie sú predsa vynálezmi vojenského priemyslu. Arsenij celú svoju tvorbu venuje myšlienke supermúzea. Hovorí, že ambivalencia medzi pracovným nástrojom a zbraňou je stará ako ľudstvo. Poslednú časť päťcípej vitríny na výstave nechal prázdnu, pre budúcu spoločnosť, ktorú nazýva Idealiát. Prázdna je len zdanlivo, budúce nástroje a zbrane budú neviditeľné, nehmatateľné.
S internetom však súvisia aj konšpiračné teórie, politická propaganda, spiatočnícke názory, tmárstvo. Je aj toto revolúcia?
Súčasťou akejkoľvek revolúcie je kontrarevolúcia. Akcia-reakcia je vždy prítomná, len my niekedy nevieme, čo bolo pred čím a z toho potom vznikajú konšpiratívne teórie. Tieto javy sú súčasťou balíka úvah o tom, čo je realita a čo mýtus a aký druh okultizmu prináša nová doba. Ľudia šípia, dokonca „vedia, kto za čím stojí“, aké záujmy sú napríklad za Facebookom. Ale odmietajú si uvedomiť, že Facebook je súkromný priestor, do ktorého nemusíš vstúpiť, ak s ním nesúhlasíš. Balans medzi realitou a mýtom je stokrát väčší, ako bol v ranom baroku.
Čo bude ďalej s vaším konceptom doby Rare Earth, ktorý je, zdá sa, použiteľný nielen pre túto výstavu?
Chceme, aby výstava cestovala. V polovici mája vyjde publikácia, pre ktorú sme oslovili veľa dôležitých mysliteľov, napríklad umeleckého teoretika a filozofa Borisa Groysa či Jussi Parikku, ktorý sa snaží zakotviť termín „mediálna geológia“, alebo politologičku Jane Bennettovú, ktorá hovorí o fenoméne neosobnej príťažlivosti (impersonal sympathy) medzi materiálmi.
Plánujete ďalej etablovať vašu akademickú domnienku?
V súčasnosti sa veľmi vážne uvažuje o termíne „antropocén“ popularizovanom holandským nobelovcom, chemikom Paulom Crutzenom. Na základe meraní tvrdí, že dominanciu atmosféry tvorí človek. Naša výstava sa však pohybuje v umeleckom priestore a udomácnenie termínu „doba vzácnej zeminy“ vo vedeckých kruhoch nie je našou prioritou. Ja ani nikto na výstave nie je vedec. Aj keď napokon umenie a veda sa zaoberajú tou istou vecou. Témou umenia je len zriedkavo samotné umenie. Väčšinou v ňom ide o lásku, politiku, bezprávie, vedu… Umenie má schopnosť a legitimitu veľmi trúfalo sa vyjadrovať k svetu, a tá trúfalosť je chránená akademickou imunitou. V tom je jeho kúzlo a sila. Nik nepovie, že takto umelec nemôže hovoriť, a preto som tam aj ja.
Boris Ondreička (1969)
výtvarník, kurátor a hudobník
Foto: BOLESLAV BOŠKA
V roku 1993 absolvoval štúdium maľby a konceptuálneho umenia na VŠVU v Bratislave. Spevák a textár kapely Kosa z nosa či spíker Rádia Ragtime profesionálne pôsobil ako koordinátor Sorosovho centra súčasného umenia, riadil kultúrne združenie Tranzit. Od roku 2012 je kurátorom vo viedenskej nadácii Thyssen-Bornemisza Art Contemporary. Zúčastnil sa na množstve kolektívnych i sólo výstav a performancií po celom svete. Slovensko a Česko reprezentoval na benátskom bienále v 2005 spolu so Stanom Filkom a Janom Mančuškom. Ako kurátor pripravuje výstavy doma a v zahraničí, pôsobí ako odborný konzultant pre umenie krajín bývalého východného bloku v prestížnych umeleckých inštitúciách, organizuje prednášky. Na 14. mája pripravil v rámci výstavy Rare Earth prednášku teoretika umenia a filozofa Borisa Groysa.
