„Fotografia je zázrak, ktorý zastaví čas,“ hovorí publicista Juraj Mravec. Nedávno mala krst jeho kniha Interview s fotografiou No 3. Tretia „sedmička“ rozhovorov s poprednými svetovými fotografmi prináša nevšedné čítanie o fotografiách aj živote, o tvorivej filozofii či citovom svete ich autorov aj ľudí, ktorých príbehy snímka rozpráva.
„Napríklad momentka dievčatka potápajúceho sa v bahne po výbuchu kolumbijskej sopky Nevado del Ruiz, ktoré o tri hodiny zomrie, pretože ho nemožno zachrániť. Fotografiu, ktorá obletela svet, urobil Frank Furnier v roku 1985. Rozhovor s Francúzom udomácneným na Manhattane vyšiel v druhom diele. To sú okamihy, ktoré sa nebudú opakovať, ale ostanú tu. Trinásťročná Omayra Sanchezová je s nami stále,“ pokračuje autor.
Vzrušujúce je podľa neho aj to, čo sa ukrýva za prácou na tej-ktorej konkrétnej fotografii. Príbeh, pretože je na divákoch, ako ho interpretujú a prečítajú na základe vlastného videnia, vnímania sveta, poznania a skúseností. „Kniha drží čitateľa v napätí, pretože vidí zaujímavú, oceňovanú a kritikou rešpektovanú fotografiu publikovanú v médiách a zároveň číta text, ktorý s ňou súvisí. Ide o synergické pôsobenie na jeho vnemy,“ vysvetľuje Juraj Mravec.
Foto: Petrus
Inšpirácia? Kniha esejí
„Systematické a tvrdošijné úsilie dokresliť osobnosti a diela veľkých fotografov osobnými rozhovormi ohromuje,“ píše v úvode knihy Interview s fotografiou No 3 Daniela Mrázková. Česká teoretička a kritička umeleckej fotografie, ktorá priznala, že aj trošku žiarlila, keď sa o projekte dozvedela. Netušiac, že práve ona, presnejšie jej kniha Příběh fotografie, to má celé „na svedomí“.
„Je rodená esejistka. Jej kniha, ktorá vyšla v polovici 80. rokov, sa čítala úžasne. Už ako študent žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave som si povedal – čo tak pokročiť o kúsok ďalej. Ísť za fotografmi, požiadať ich o rozhovor aj niekoľko fotografií, ktoré by text ilustrovali,“ spomína Juraj Mravec.
Rozhovory s hviezdami fotografického neba ako Duane Michals, Arnold Newman, Antonín Kratochvíl, Bruce Davidson, Elliot Erwin, Ralph Gibson a Vladimir Viatkin obsahovalo Interview s fotografiou, ktoré sa na Slovensku aj v Čechách stalo knihu roka 2003 v kategórii textovo-fotografických publikácií. Netrvalo dlho a 800 výtlačkov sa rozchytalo. Trvalo však jedenásť rokov, kým uzrela svetlo sveta dvojka.
„Materiál bol pripravený, ale došla hospodárska kríza, neboli sponzori… Projekt, o ktorý nemal nikto záujem, ostal plávať,“ vysvetľuje autor. Keď sa zmenila situácia, vyšlo v roku 2014 Interview s fotografiou Sedem No 2. Ani v ňom nechýbali hviezdy neba fotografickej scény, cez rozhovory a fotografie nasvietilo tvorivú cestu Franka Fourniera, Martine Franckovej, Philipa Jonesa Griffithsa, Thomasa Höpkera, Markéty Luskačovej, Marca Ribouda a Anthonyho Suaua.
Vzrušujúce sú osobné stretnutia
Najťažšie je skontaktovať sa so slávnym fotografom a prelomiť jeho počiatočnú nedôveru. „Snažil som sa dostať do Londýna za Rogerom Watersom, lídrom skupiny Pink Floyd. Poslal som mu motivačný list s tým, že ho zdržím len asi hodinu a prídem aj so zástupcom z ambasády, aby to bolo oficiálne a nemyslel si, že za ním príde nejaký gangster. Totálne nič. Niektorí ľudia sú presýtení rozhovormi a pocitom slávy, že to jednoducho nejde,“ spomína Juraj Mravec.
Najvzrušujúcejšie na projekte sú osobné stretnutia. „Byť s ľuďmi, v knihách ktorých som si listoval a žasol, akí sú úžasní. A zrazu mi ten človek hovorí: Nedáš si so mnou raňajky? Alebo Georges, hrozne sa potím. Ale vidím, že aj ty, hovorí mi Bruce Gilden. V americkom meste Beacon bolo v septembri 35 stupňov – je to také ľudské, normálne, milé,“ opisuje autor stretnutia.
Najhlbšie sa mu do spomienok vpísali dvaja majstri fotografie. Legendárny Arnold Newman, ktorého ateliér zdobili veľké zväčšeniny najvýznamnejších umelcov, ktorých portrétoval: Pabla Picassa, Marlene Dietrichovej či Igora Stravinského. Surrealistický fotograf Ralph Gibson mu po zvítaní začal hrať rock na elektrickú gitaru, takže jeho byt doslova dunel.
Rozhovory nahráva hodinu, hodinu a pol. Potom už zvyčajne sadá na interwieovaného únava. Neznamená to hneď lúčenie, zhovárajú sa ďalej, ukazujú mu svoje fotografické knihy. „Napríklad John Loengard, s ktorým rozhovor vyjde vo štvrtom diele, má na Upper West Side v New Yorku byt a na jeho stenách fotografie svojich už nežijúcich kolegov aj s venovaním. Henri Cartier-Bresson mu napríklad venoval fotografiu chodca, na ktorú mu napísal niečo pekné,“ vyťahuje Juraj Mravec ďalšiu spomienku.
Slovensko je marginálny trh
„Nie všetci slávni fotografi sú rozprávačské typy. Niektorí sú úsporní, napríklad Alexander Chekmenev, ktorého som odchytil na začiatku umeleckej dráhy, sa ešte nestihol vycibriť v poskytovaní rozhovorov. Má však už za sebou množstvo peknej fotografickej práce, začínajú vychádzať jeho knihy a jeho meno bude o pár rokov určite svietiť,“ hovorí autor projektu Interview s fotografiou.
Autorské práva na fotografie tých, ktorých spovedá, dostáva od nich. „Vedia, že projekt vychádza na Slovensku, ktoré má päť miliónov obyvateľov, čo je v štátoch jedno väčšie mesto. Ako trh sme pre nich marginálny, nekuká z toho obrovský biznis, z ktorého by mohli niečo mať. Sú blahosklonní a fotografie mi poskytnú gratis,“ vysvetľuje.
„Vedia, že som za nimi precestoval kus sveta, dal si námahu s naštudovaním ich života, s rozhovorom. Na druhú misku váh zas oni dajú svoje fotografie. Samozrejme, nesmiem ich predávať ani rozmnožovať a používať len v súlade s potrebami projektu,“ pokračuje. Stovku fotografií na cédečku mu dal Sergej Vasiliev so slovami – vyberte si, čo chcete. A pozval ho na výpravu do tetovanej duše ruských väzňov. Aj Bruce Gilden bol štedrý, ale vzal si od neho len osem snímok, ktoré publikoval v knihe.
„Je to dilema, uverejniť fotografie na úkor rozhovoru? Áno, ak sú silné a zastúpia text,“ dodáva Juraj Mravec. Pripravuje štvrté pokračovanie projektu, v zásuvke má už tri rozhovory a sníva o stretnutiach so Sebastianom Salgadom, Timom Pageom či Donaldom McCullinom.
