Pri osobnosti jeho formátu sa zvykne písať, že sme utrpeli nenahraditeľnú stratu. Vieme, že cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí, ale miesto po Karolovi Kállayovi zostane asi na dosť dlhý čas prázdne. Nebol totiž iba významným fotografom, ale pre značnú časť slovenskej kultúrnej verejnosti bol zosobnením, živým stelesnením fotografie.
Keď sa u nás niekoho spýtate, čo sa mu vybaví pri slove fotografia alebo fotograf, tak väčšina z ľudí si spomenie práve na Karola Kállaya. Bol neprehliadnuteľnou osobnosťou, ako fotografický žurnalista patril medzi prvých umelcov na Slovensku, ktorí si boli vedomí moci médií, vedel sa podľa toho zariadiť a mnoho desaťročí sa tešil mediálnej priazni, bez ohľadu na to, aký režim bol práve pri moci. Bol osobnosťou všadeprítomnou, veľmi vplyvnou, nielen vo svojom odbore, a dokonca nie iba v kultúre, ale aj v zákulisí politického života.
Mimoriadny talent
A pritom to dlho vyzeralo tak, že osud mu pridelil zlé karty. Svoje fotografické vlohy prejavil veľmi skoro. Ak nebol zázračným dieťaťom ako Jacques-Henri Lartigue, tak bol určite mimoriadne talentovaným adolescentom. Všade sa uvádza, že ako 16-ročný vytvoril snímku, za ktorú dostal zlatú medailu v celoslovenskej súťaži fotografov amatérov. Bola komponovaná v názore doznievajúceho piktorializmu, ale zato dokonale.
Začínajúci fotograf si však veľmi rýchlo uvedomil, že súčasný fotografický dokumentarizmus už vyzerá celkom inak. Svoju prirodzenú zvedavosť mohol prejaviť až po skončení vojny. Ako externý spolupracovník jedného z početných nových časopisov, ktoré rovnako rýchlo vznikli, ako zanikli, sa dostal do Prahy a potom do vojnou zničeného Berlína. Vznikli prvé už zrelé fotografie v duchu aktuálnej povojnovej humanistickej fotografie. Karol Kállay sa stal asistentom réžie v Prahe aj v Bratislave. No po politickom prevrate v roku 1948, nežne nazývanom Víťazný február, sa nejaký čas zdalo, že má životnú smolu.
Pochádzal totiž z takzvanej lepšej rodiny, matka zo zemianskeho rodu, otec bol nejaký čas dokonca trenčianskym županom. Znamenalo to síce, že Karol Kállay vyrastal v kultivovanom prostredí, obklopený obrázkovými časopismi a inými vizuálnymi zaujímavými podnetmi, mal dobré vzdelanie, bol absolventom dvoch vysokých škôl v Bratislave (Vysokej obchodnej a Právnickej fakulty Univerzity Komenského), ale po roku 1948 mu to všetko bolo skôr na príťaž. Na fotografickú, prípadne filmársku dráhu nateraz mohol zabudnúť.
Vďaka ekonomickému vzdelaniu sa však zamestnal ako komerčný inžinier v stavebných firmách. Počas svojich pracovných ciest mohol fotografovať, a tak kontakt s odborom nikdy neprerušil. Postupne sa mu darilo presadiť sa svojimi snímkami do tej miery, že už v polovici 50. rokov sa mohol stať profesionálnym fotografom. Príznačné je, že do tohto odboru vstúpil „zadnými dverami“, vytvoril účelové fotografické publikácie Slovenské rieky, Slovenské národné divadlo, stal sa pravidelným spolupracovníkom časopisu Móda. Dlhé obdobie bol známy predovšetkým ako fotograf módy a je príznačné, že jeho ťažiskové snímky v oblasti živej fotografie sa uplatnili až v 60. rokoch, a to tiež viac v publikáciách, vydaných v zahraničí alebo určených pre zahraničie.
Typickým produktom dvojtvárnosti komunistického systému bolo vydavateľstvo Artia v Prahe, ktoré produkovalo obrazové publikácie od našich autorov s textami v cudzích jazykoch, určené nie pre domáci trh, ale pre „kapitalistickú“ cudzinu. Tam vyšla aj Kállayova kľúčová kniha Italien heute, tiež Italy today (1962). Na Slovensku vyšla Kállayovi pozoruhodná fotografická kniha Deň plný zázrakov, vlastne obsiahla textovo-fotografická reportáž o náročnej operácii srdca, rámcovaná širokým vizuálnym záberom života v modernom meste, až v roku 1963.
Oceňovaný Východoeurópan
Karol Kállay mohol konečne využiť svoje vzdelanie aj komunikačné schopnosti. Ovládal niekoľko cudzích jazykov. Ako fotograf módy prenikol najskôr do časopisov vo východnom Nemecku, neskôr aj do francúzskeho Jardin des modes. Knižné vydavateľstvá v NDR zaznamenali jeho publikácie z Artie a požiadali ho, aby pre ne pracoval. Mal vytvoriť pre domáce publikum fotografické knihy o vzdialenom Západe. Tak vznikli fotopublikácie New York. Explodierende Metropole (1967) alebo Mexiko. Tage einer Stadt (1968). Pre východonemecké vydavateľstvá pripravil autor viacero kníh aj po roku 1968 (už nielen o vzdialenom Západe, ale aj o ďalekom Východe), keď sa u nás zásadne zmenila politická situácia.
Karol Kállay načas nemohol vycestovať na Západ a sľubná komunikácia s tamojšími módnymi časopismi sa prerušila. Musel hľadať nové možnosti uplatnenia sa a v prvej polovici 70. rokov prišiel s voľnou trilógiou Piesní: Pieseň o Moskve, Pieseň o Slovensku, Pieseň o SNP. Tieto publikácie boli typickou ukážkou jeho profesionality aj životaschopnosti. Vedel naplniť očakávania normalizačného režimu a zároveň to urobil prijateľným, ba dokonca invenčným spôsobom. Obrazovej stránke týchto publikácií sa dá máločo vyčítať, ich slabinou sú viac-menej texty. Mimochodom, táto situácia sa bude v súvislosti s publikáciami Karola Kállaya opakovať dosť často.
V každom prípade si však upevnil postavenie doma a opäť mohol viac cestovať, nadväzovať nové kontakty a od konca 70. rokov čoraz častejšie spolupracoval s redakciami západných obrázkových časopisov. Najvýznamnejšia bola preňho dlhoročná spolupráca s hamburským GEO, pre ktorý vytvoril väčšinu zo svojich kľúčových fotoreportáží. V západoeurópskych redakciách vedeli využiť jeho súbežnú situovanosť v dvoch kultúrach a oceňovali schopnosť Východoeurópana Kállaya preniknúť za železnú oponu a priniesť odtiaľ autentické obrazové svedectvo. Fotograf totiž ovládal miestny jazyk, nepotreboval sprievodcov (pokiaľ mu ich nevnútili), lepšie ovládal tamojšie špecifické pomery a vedel preto nadobudnúť mimikry, nutné pre jeho prácu.
Neobyčajná ľahkosť a šírka
Postupne opustil fotografiu módy a stal sa takpovediac fotografickým expertom pre východný blok. Spoločenské zmeny po roku 1989 mali pre jeho ďalšiu kariéru v podstate protirečivé následky. Na jednej strane mu prirodzene umožnili voľne sa pohybovať a rozšíriť tak jeho profesionálne pôsobenie, na druhej strane práve otvorenie sa svetu, globálne civilizačné zmeny spôsobili, že jeho svedectvá z neprístupného sveta za železnou oponou už neboli také vzácne.
K tomu pristúpil pre dnešnú dobu príznačný fenomén všeobecnej rozptýlenosti záujmov a podnetov. Karol Kállay síce ako jeden z mála našich umelcov bol pripravený na účinkovanie v medzinárodnom kontexte, a vedel to do značnej miery využiť nie iba vo svojom záujme (stačí pripomenúť účinkovanie Kállaovej materskej agentúry Bilderberg a projekt publikácie Neznáme Slovensko), na druhej strane s pribúdajúcimi rokmi čoraz ťažšie čelil stúpajúcemu tlaku profesionálnych výziev aj komerčných lákadiel.
Ku koncu života sa s istou pokorou a možno aj s potrebou bilancovať svoju prácu vrátil k svojmu obsiahlemu fotografickému archívu – najlepšie knižné projekty z tohto obdobia (osobitne Bratislava moja) sú dokladom toho, ako vynaliezavo vedel pracovať aj so svojím archívom.
Pri rôznych príležitostiach sa zvykne vyzdvihovať jeho neúnavnosť, schopnosť pracovať do úmoru. On sám v početných rozhovoroch opätovne zdôrazňoval: „Človek musí riskovať, musí ísť do sveta, musí tvrdo kráčať za svojím cieľom.“ Podľa neho treba byť allrounderom, to znamená, vedieť fotografovať všetko. Bol za „totálne profesionálny prístup k všetkému“, a ten mu na Slovensku „mnohokrát chýbal“. Kállayovi skutočne nebola vzdialená žiadna fotografická úloha a zrejme preto ho český historik fotografie Petr Tausk nazval „univerzálnym špecialistom“. Myslel tým jeho „univerzálne schopnosti zobraziť prakticky neobmedzenú rôznorodosť námetov“.
Karol Kállay skutočne disponoval talentom takým veľkým, že mu to bolo niekedy až na ťarchu. Mal mimoriadnu fotografickú intuíciu, všetky fotografické, ale aj všeobecne civilizačné podnety si na naše pomery osvojoval s neobyčajnou ľahkosťou a aj preto sa vedel uplatniť v neobyčajne širokom registri fotografických žánrov – najviac vo fotoreportáži a dokumentaristike, ale bol oceňovaný aj ako fotograf módy a reklamy, bezpečne ovládal prostriedky krajinárskej fotografie, pokúšal sa – už menej úspešne – aj o výtvarnú fotografiu.
Svoju vizuálnu citlivosť však najlepšie uplatnil práve v odbore, ktorý mu bol najbližší, dokumente. Navyše mal ešte klasické vzdelanie, bol rozhľadený aj informovaný, jeho fotografická knižnica vzbudzovala obdiv (alebo závisť). To všetko sa odrazilo v jeho diele, ktoré akoby desaťročia sledovalo vývoj živej fotografie – v súvislosti s jeho fotografiami sa spomínajú viaceré mená svetových dokumentaristov 20. storočia. Azda by sa dalo povedať – príliš veľa krstných otcov. Otázka je, do akej miery ich autor rešpektoval.
S odvahou do sveta
V Kállayovej tvorbe sa v rôznych obdobiach rôzne krížia a kombinujú podnety povojnovej takzvanej humanistickej fotografie (zosobnenej autormi prvej generácie agentúry Magnum Photos) a nasledujúcej vlny „nových dokumentaristov“, street photographers, teda prevažne americkej „drsnej“ školy. Pre Karola Kállaya je príznačné, že si z nich vyberal podľa príležitosti a druhu objednávky. Ak bolo treba, vykúzlil aj fotografie starootcovského plickovského pôvabu, prípadne snímky akoby z dielne TASS.
Metóda snímanie, štýl či dokonca nejaká umelecká vízia neboli preňho podstatné. Bol zvedavým a zároveň kultivovaným človekom, ktorý sa zaujímal o všetko bytostne ľudské, bez ohľadu nato, kde sa s tým stretol. Vedel odčítať, zachytiť široký register vizuálnych kódov. V univerzalistickom koncepte Family of Man vedel rozpoznať všetko miestne a špecifické.
Vzhľadom na danosti Kállayovho talentu je ťažké rozlíšiť špecifiká jeho vizuálnej reči. Prejavujú sa azda v plastickom, takmer až výtvarnom prehodnotení chaotických vizuálnych vnemov okolitého sveta. Už jeho prvý monografista Ľubor Kára upozornil na jeho „sochársky zmysel pre skladbu objemov“, na „plastický cit pre rytmus tvarov“. Tvrdil, že Kállayovo videnie sa zaobíde bez metafor. Zdá sa však, že jeho najlepšie snímky vznikli práve scelením či prepojením rôznorodých motívov prostredníctvom tvarového, teda v konečnom dôsledku metaforického pripodobnenia.
Nájdená skrumáž vizuálnych faktov vďaka tomu nadobúda iný zmysel alebo dvojzmysel. Fotografie tak dostávajú hlbšie, univerzálne ľudské vyznenie. A tento druh univerzálnosti je nám asi bližší.
V súvislosti s odkazom Karola Kállaya je pre nás osobitne dôležitá ešte jedna okolnosť – svojho času Jozef Cíger-Hronský chcel Slovákov zbaviť prevládajúceho zápecníctva a nedvižnosti tým, že aj pre deti vymyslel také rozprávkové zvieratká, ktoré odmietli pasívne znášať svoj údel, dodali si odvahy a išli do sveta za lepším životom alebo len za dobrodružstvom. Karol Kállay ako chlapec mohol čítať tieto rozprávky, možno, že mu zostali v pamäti. V každom prípade ako jeden z mála slovenských umelcov 20. storočia si vedel vlastným pričinením vybudovať medzinárodnú kariéru. V rozpore s prevládajúcim slovenským zápecníctvom sa ako Hronského smelý Zajko pustil do sveta a vo viacerých ohľadoch v ňom aj uspel. A v tom je jeho odkaz rovnako príťažlivý ako dielo, ktoré po sebe zanechal.
