Podľa akého kľúča ste vyberali modely, ktoré na výstave zastupujú viac ako sto rokov českej a slovenskej architektúry?
Kľúč k výberu bol taký komplikovaný, že sa nedá ani popísať. Na prvom mieste je kvalita architektúry – a tu je otázka, kto posúdi špičkovú kvalitu? Pri mnohých stavbách sa dá spoľahnúť na to, že sa testovali, písalo sa o nich, hodnotili sa aj oceňovali. Pri tých máme určitú istotu. Do výberu vstupuje aj osobná sympatia či antipatia k nejakému dielu alebo štýlu. A keďže je tu skoro dvesto modelov, ďalším kritériom bolo, či vôbec existuje z danej stavby model.
Foto: Ivan Majerský
Čo všetko uvidia návštevníci na výstave?
Významné architektonické diela dávnejšie i súčasné máte tu majú ako na dlani. Majú zvláštne čaro, tak trochu evokujú detstvo. Výstava je príťažlivá nielen pre tých, ktorí si tu nostalgicky zaspomínajú na stavby, ktoré sa im vryli do pamäti, aj pre mladých ľudí a deti, ktorí o nich ešte veľa nevedia.
Výstava Česká a slovenská architektúra 1918 - 2023.
Je medzi modelmi stavba, ktorá je ikonická pre vás alebo obdobie, ktoré je vám v architektúre blízke?
Samozrejme, že každý má svoje stavby, ktoré sú mu milé. Ja mám najradšej piešťanský Kolonádový most (zhotovený v rokoch 1930 – 1933, spodnú časť naprojektoval švajčiarsky inžinier Schwartz, nadstavbu Emil Belluš, autor umeleckej výzdoby skiel je Martin Benka, pozn. red.). Na výstave máme krásny model Kolonádového mosta. Ďalšej stavbe som venoval celú knihu, je to Bratislavské krematórium (postavené v rokoch 1967 – 68 podľa projektu architekta Ferdinanda Milučkého z rokov 1962 – 63, pozn. red.). Po druhej svetovej vojne je to zrejme naše najlepšie architektonické dielo. Je tu ešte celý rad ďalších stavieb, kde aj drobnosť hrá rolu a pritiahne sympatie, ale tieto dve sú moje najmilšie architektonické diela.
Aké obdobie je vám osobne v architektúre najbližšie?
K výstave sme vyhotovili aj publikáciu a pri jej zostavovaní som si uvedomil, že v posledných rokoch mám tendenciu vyberať diela, ktoré sa zaoberajú obnovovaním niečo minulého. Zdá sa mi, že práve to je u nás v poslednom čase dominantné. Celkom na konci výstavy máme jedno špičkové dielo, ktoré nedávno dostalo cenu – predstavuje krásnu obnovu Slovenskej národnej galérie. Obaja kurátori, profesor Šlapeta a aj ja, máme radi medzivojnový funkcionalizmus. Nemôžem však poprieť, že ma priťahuje aj tendencia posledných rokov, keď sa architekti zaoberajú nie tým, ako predviesť efektným dielom, ale citlivo zachrániť to, čo tu už máme – či historicky dávne, ale aj menej dávne – ako prvky 60. a 70. rokov v odnove Národnej galérie.
Čítajte viac Architekti Kusý a Paňák: Obnovená SNG je architektúra tretieho tisícročia
Môže byť teda architekt aj umelcom – reštaurátorom?
Áno, architekt je komplikované povolanie a niektorí hovoria, že nič nerobí poriadne… Architekt musí spojiť dokopy mnoho vecí a pohľadov, musí sa zaoberať tým, kde objekt stojí a čoraz častejšie vôbec nemá voľnú ruku, keď sa zaoberá stavbou, ktorá tu už nejakú dobu stojí, vytrvala a má zmysel. V tom zmysle je architekt aj reštaurátor.
Snímky z obnovenej Slovenskej národnej galérie.
Na Slovensku sme o veľa stavieb v rôznych časových obdobiach prišli. Ktorej stavby je vám osobne ľúto, že ju už v reálnom svete neuvidíme, že už neexistuje?
To je pravda, že mnohé veci sme stratili. Ale stratili sme aj hrady a sú aj také, o ktorých nevieme presne , kde ležali. To je prirodzené. Táto výstava prezentuje z veľkej časti aj sebavedomé nové koncepcie, o ktorých mnohí, čo zmýšľajú opatrnejšie, diskutujú. Ale predsa, je tu aj jedna stavba, ktorej je mi veľmi ľúto, pretože je už skoro ruinou – sanatórium Machnáč v Trenčianskych Tepliciach. Je to dielo špičkového architekta Jaromíra Krejcara (postavené v rokoch 1930 – 1932, pozn. red.), ktoré sa už roky nedarí držať pri živote. Chátra, rozpadáva sa a mám pocit, že je to beznádejné, že oň prídeme. Toho mi je veľmi ľúto.
Čítajte viac Vyhlásili laureátov ceny za architektúru CE.ZA.AR 2023
