Dnes skúšajú speváci šťastie v SuperStar, vy ste sa tiež presadili vďaka speváckej súťaži – Hľadáme mladé talenty. Ako vyzerala?
Prihlášku do súťaže mi v roku 1964 priniesol otec. Prihlásilo sa asi osemsto ľudí. Nebola tam síce televízia, ale na spevákov sa prišli pozrieť všetci hudobní „hlavúni“ – riaditelia divadiel, dirigenti orchestrov, režiséri televíznych programov… Keď o niekoho mali záujem, okamžite ho oslovili.
A vás oslovili z divadla Semofor aj Rokoko.
Nakoniec som sa rozhodla pre divadlo Rokoko. Nastúpila som tam až po maturite. Otec ma uprosil, hovoril: Pozri, rob si, čo chceš, vieš, že v hudbe ťa podporujem, ale školu si dokonči.
V tom čase už v Rokoku žiaril Waldemar Matuška.
Keď tento máj zomrel, bolo mi veľmi smutno. Do divadla som nastupovala ako amatérka. A Walda tam už bol obrovská hviezda. Prvé dueto som spievala práve s ním. Ešte ako stredoškoláčka som namiesto chmeľovej brigády išla vystupovať s orchestrom Československého rozhlasu. Walda tam spieval To se nikdo nedoví a Eva Pilarová chýbala, tak som zaskočila namiesto nej. Mala som obrovskú trému, triasla som sa a on ma držal za ruku a dával mi silu. S Waldom aj s jeho ženou Olinkou sme mali vždy krásny vzťah. Neskôr sme za nimi začali cestovať na Floridu. O to viac bol Waldov odchod pre nás s manželom bolestný. Boli sme jednými z posledných, ktorí ho na Floride videli. Vrátili sme sa domov a hádam za štrnásť dní zomrel.
Rok po nástupe do Rokoka ste už získali Zlatého slávika. Úspech prišiel závratnou rýchlosťou, nezamávalo to s vami?
Síce mi chvíľku trvalo, kým som sa zorientovala v hudobnom svete, ale nie som typ človeka, ktorého by sláva omámila. Pamätám si na slová babičky, ktorá hovorila: Ty budeš možno slávna, ale zostaň skromná. Túto vetu som si vždy opakovala a zostávala som nohami na zemi. Je veľmi dôležité, aby si človek naraz nemyslel, že je najlepší, najkrajší, najsilnejší. To vždy vedie k veľkému pádu dole.
Ten možno čaká aj niektorých účastníkov SuperStar. Televízia im na chvíľu vnukne ilúziu, akí sú úžasní, a potom príde nepríjemné vytriezvenie.
To je realita. Pre niektorých to bude možno smutný koniec. Je škoda, že ľudí, ktorých táto súťaž vyprodukuje, je pomerne dosť, ale príležitostí, kde sa môžu ukázať, málo. Bez prezentácie v televízii, rádiu im zostávajú možno pódiové vystúpenia, ale na tie zase nemajú repertoár. Hudobné programy v televízii u nás zmizli, nájdu sa dva-tri programy, v ktorých si spevák zaspieva jednu pieseň pri odovzdávaní ceny nejakému športovcovi.
Sledovali ste SuperStar?
Občas som si program pozrela, zaujímala ma mladá generácia. Tohtoročná súťaž bola silná. Boli v nej zaujímaví ľudia s výborným hlasovým fondom. Uvidíme, ako so sebou naložia ďalej. Alebo ako s nimi bude naložené.
Superstaristi si porovnávaním s ich idolmi vyslúžili rôzne prívlastky. Napríklad víťazného Martina Chodúra volajú český Tom Jones. Vás zase v osemdesiatych rokoch kanadskí novinári nazvali Barbrou Streisandovou Východu. Nie tak dávno ste si splnili sen…
Bola som na jej koncerte v Londýne. Po zvukovej aj obrazovej stránke to bolo krásne predstavenie. Bolo to v lete, na koncert som šla v nových topánkach, urobila som si dva neuveriteľné pľuzgiere a topánky ma veľmi tlačili. Takže som si ich vyzula. Sedela som bosá a všelijako sa krútila, aby ma nikto nevidel. A ona naraz, asi po tretine koncertu, vyhlásila: Viete čo? Nejako ma bolia nohy. Vyzula sa a spievala bosá. To bolo krásne. Tak som ju bosky obdivovala – aj z koncertu som šla bosá.
Nabrali ste tam aj inšpiráciu pre vaše vystúpenia?
Pred koncertom bol raut s večerou, niečo podobné sme urobili teraz v Lucerne. Okrem toho mala Streisandová na pódiu čítačky, kde bežali texty piesní. Pre ňu, ale aj pre publikum. To je bomba! Hneď sme to od nej „odkukali“.
Načo potrebujete čítačky? Vaše texty všetci poznajú naspamäť…
Keď predstavujeme nový album, ktorý ľudia ešte nepoznajú, tak je to úžasné. Odhliadnuc od toho, že keď spievam nové skladby, ešte ich nemám natoľko zažité, musím myslieť na choreografiu, k tomu sa pridá tréma… Samozrejme, nemôže to byť tak, že sa postavím pred obrazovku a čítam. Ale keď príde okno, je to výborná poistka.
Mávate okná?
To sa stane každému. Sme ľudia, nie stroje. Je zaujímavé, že sa mi to nestáva pri nových veciach, ale pri notoricky známych pesničkách. Pri nich už pracuje automatika. Človek sa sústredí na niekoho v publiku, kto sa mu páči, alebo ho zaujme dobrý účes nejakého dievčaťa, tak sa zapozerá a naraz zabudne text.
Nedávno sme si pripomenuli dvadsiate výročie nežnej revolúcie. Ako ste ju vnímali?
Veľmi intenzívne a radostne. Naša generácia – ani tie staršie už neverili, že by sa režim mohol celkom zmeniť.
A zapojili ste sa nejako?
Časť revolúcie som prežívala v Poľsku. V tom čase sa umelci u nás dohodli, že nebudú koncertovať. Ale ja som mala podpísanú zmluvu, a tak som so súhlasom vedenia Občianskeho fóra odcestovala, s tým, že budem informovať o situácii v Československu. Pretože cez hranice sa vtedy dostalo veľmi málo správ. Priletela som do Varšavy, na letisku boli asi tri-štyri televízie, ktorým som opísala, ako to u nás vyzerá. Potom som odišla vystupovať na Mazurské jazerá. Asi po dvoch dňoch som sa vracala naspäť, večer som trávila u známych. Pozeráme televíziu a naraz počujem, že padol ústredný výbor KSČ, padla vláda. Búchali sme jedno šampanské za druhým, nastala šialená radosť.
Mnohí vás vnímali ako prorežimnú speváčku.
Všetci, čo to hovoria – čo asi robili počas toho režimu? Pracovala som úplne rovnako ako oni, ešte som sa snažila ľuďom prinášať svojimi pesničkami radosť. Niečo iné by bolo, keby som bola režimom protežovaná – a boli takí – a cestovala by som pod jeho krídlami niekam von. Ale mňa, takisto ako Karla Gotta, ako Jirku Korna, ľudí, ktorí niečo vedeli a ktorí mali čo povedať, si vonku žiadali.
Takže také označenie odmietate.
Nebola som z tých, čo spievali komunistické piesne. A nerobila som ani nijaké vyložene podliezavé veci. Neviem, kde sa vzal názor, že som bola speváčka režimu. To tvrdo odmietam. Ak som prijala, rovnako ako mnoho mojich kolegov, titul zaslúžilej umelkyne a nevrátila ho, nevidím na tom nič zlé. Je to ocenenie za moju prácu, nie za niečoho prorežimné.
Možno do kariet nahrávalo to, že váš podpis sa objavil pod Antichartou.
Antichartu som nepodpísala. Ani som nemohla, pretože som nebola v Česku. Prečo by môj podpis, ak by sa objavil medzi tisíc menami, kde boli Gott, Matuška, Pilarová a mnohí ďalší, mal znamenať, že práve ja som bola prorežimná? Bola som tam ako jedna z nich. A bola som tam omylom. Pamätám si, že som sa vtedy neskutočne rozčúlila a kričala som: Čo tam robí moje meno?
A ako sa tam dostalo?
Oni to jednoducho zobrali šmahom ruky tak, ako to išlo. Vtedy som odoberala výstrižkovú službu a dodnes mám doma schovaný ten výstrižok z Rudého práva a na ňom asi šesť telefónnych čísel, ako som bola rozčúlená a chcela zistiť, kto tam dal moje meno. Nikdy som sa toho nedopátrala. Akokoľvek, s touto informáciou som nemohla nič urobiť. A Štrougala som tiež nikdy nevidela a nepoznám ho. Husákovi som podala ruku, ale Štrougala som ani nevidela.
Čo si želáte do nového roku?
Prajem si, aby som bola zdravá a aby boli zdraví všetci ľudia v mojom okolí. A vôbec všetci ľudia. Aby tu nevládli epidémie a podobné hrozivé veci, tiež by som si želala, aby bolo medzi ľuďmi menej agresivity a závisti, aby ľudia viac mysleli na to, že sú tu len na chvíľku na návšteve a aby si to bytie užívali plnými dúškami. A uvedomovali si každú chvíľu, ktorá je v živote krásna. Pretože byť tu je dar.
