Takzvané superskupiny, teda spoločné projekty známych hudobníkov z rôznych formácií, však málokedy prerastú slávu pôvodnej zostavy. V každom prípade ide z hudobného aj marketingového hľadiska o výhodný ťah.
Jedným z aktuálnych kapitánov superskupín je Dave Grohl. Niekdajší člen Nirvany neskončil snívaním o minulosti, a i keď sú jeho Foo Fighters na vrchole svetového rocku, zjavne mu to k šťastiu nestačí. Po Them Crooked Vultures, ktorú založil s basgitaristom Led Zeppelin Johnom Paulom Johnsom a Joshom Hommeom z Queens of the Stone Age, sa rozhodol zostrojiť ďalší „superband“.
Aktuálne nie je známa celá jeho zostava, ale v projekte s názvom Sound City Players, nazvanom podľa Grohlovho režisérskeho debutu, chýbať opäť nemá Homme či frontman Nine Inch Nails Trent Reznor. Vo filme Sound City sa štyridsaťtriročný Grohl predstaví v spoločných skladbách tiež s Paulom McCartneym, Larsom Ulrichom zo skupiny Metallica alebo Frankom Blackom z Pixies. Sound City Players po prvý raz vystúpia na premiére filmu počas festivalu Sundance v Utahu 18. januára. Ako sa bude ich spoločná dráha vyvíjať, zistíme zrejme až po koncerte.
Blur, Mike Patton a Guns N'Roses
Dave Grohl zďaleka nie je jediným interpretom, ktorému experimentovanie s muzikantmi z iných kapiel prirástlo k srdcu. Jack White, hybná sila jednej z najvýraznejších skupín minulej dekády – The White Stripes, v posledných rokoch tiež založil niekoľko superskupín. Ešte počas fungovania The White Stripes skúšal šťastie s The Raconteurs a neskôr s Dead Weather, kde sa vokálu ujala charizmatická Alice z The Kills.
Ďalším stabilným základom superskupín a projektov je Damon Albarn z Blur. Okrem Gorillaz, ktorým sa podarilo vydržať na scéne na rozdiel od väčšiny superskupín dlhšie než jeden album, prišiel ku koncu minulej dekády s The Good, The Bad & The Queen, projektom, ktorý pôvodne založil len s producentom Danger Mousom, no nakoniec k eponymnému albumu pribudol aj basgitarista punkovej ikony The Clash – Paul Simonon, Simon Tong z The Verve a nigérijský bubeník Tony Allen.
Majster mnohých grimás, prejavov aj rozličných kapiel – to je geniálny Mike Patton. Spevák má toho v rámci sťahovania z projektu do projektu v histórii zrejme najviac, okrem svojich domovských Faith No More sa venuje aj kapelám Mr. Bungle, Tomahawk, Fantômas, Lovage, The Dillinger Escape Plan a Peeping Tom.
K výraznejším menám superskupín tiež radíme Audioslave, vydarenú spoluprácu Chrisa Cornella zo Soundgarden a členov Rage Against the Machine alebo Velvet Revolver so Scottom Weilandom zo Stone Temple Pilots a Slashom či Duffom McKaganom z Guns N'Roses. Zaujímavým počinom sú aj alternatívni metalisti z A Perfect Circle so spevákom atmosférických Tool. S veľkým úspechom sa však nestretla spolupráca Micka Jaggera s Joss Stone a Damianom Marleym v multižánrovom SuperHeavy.
Tie roky šesťdesiate
Pôvod superskupín nájdeme v šesťdesiatych rokoch. Údajne to začali Cream na čele s Ericom Claptonom, ale po menšej databáze toho, kto kde s kým hral, to môže občas vyzerať, že sa nakoniec všetci muzikanti stretávajú v jednej kapele. Takou mohli byť i Crosby, Stills, Nash a Young, The Faces (teda Small Faces bez Steva Marriotta, zato s Ronniem Woodom a Rodom Stewartom z Jeff Beck Group), Emerson, Lake a Palmer a vlastne všetko, čo nejakým spôsobom súviselo s Paulom Rodgersom.
Nespornou výhodou superskupín je inštrumentálna zručnosť jednotlivých muzikantov, a teda aj predpokladaná umelecká úroveň celku. Ich zväčša krátka životnosť v rámci superskupín dneška je však jedným z dôkazov, že mnoho ráz ide o snahu o pripomenutie sa, keď kapela nefunguje alebo len o jednoduchú túžbu s niekým si zahrať.
