Ruský skladateľský odkaz je však natoľko bohatý, že napriek dramaturgickej náhode skladby nevyvolali stereotyp. V podaní Londýnskych symfonikov, Slovenskej filharmónie a Veľkého symfonického orchestra P. I. Čajkovského zaznel Šostakovič (dokonca štyrikrát), Stravinskij (Petruška), Prokofiev (Piata symfónia) a Rachmaninov (Symfonické tance).
Vrátane Mauricea Ravela po tri dni znela výlučne hudba 20. storočia, zväčša z jeho progresívnej prvej polovice. Plus bonus zo súčasnosti, perlivo kontrastná Warzone od Gruzínca Giju Kančeliho. Koncertné publikum, na rozdiel od operného, ju nevníma ako „strašiaka“ a v plnej sále jej holduje. A navyše, s vedúcimi orchestrami z dvadsať i viackrát väčších metropol (Moskva, Londýn), držala rovnocenne krok naša Slovenská filharmónia. Emmanuel Villaume má síce úplne odlišný naturel než úsporne, bez taktovky dirigujúci Valery Gergiev („svojim“ Londýnčanom vtlačil jednofarebne ruskú dramaturgiu v technicky a výrazovo dokonalej interpretácii) či hĺbavý Vladimír Fedosejev (Moskovčania, pochopiteľne, výlučne s domácim repertoárom), no práve jeho energické gesto a schopnosť stavať účinné dynamické protipóly podnecovali hráčov k maximu.
Dva razy sa predstavili znamenití sólisti. V Ravelovom Klavírnom koncerte G dur (s našimi filharmonikmi) technicky disponovaný a v lyrike poetický Jean-Yves Thibaudet. S ruskými hosťami to bol v Šostakovičovom Koncerte pre husle a orchester č.1 28-ročný Petrohradčan Andrej Baranov, čeliaci technickým a filozofickým nárokom skladby s veľkou umeleckou zrelosťou.
Festival, profilovaný ako prehliadka popredných európskych orchestrov a dirigentov, si po prvom týždni drží slávnostný ráz. Zažiť krátko po sebe také „značky“, akými sú London Symphony Orchestra a Veľký symfonický orchester Čajkovského, vnímať Gergievovho filigránsky poňatého Stravinského Petrušku či emotívnu Prokofievovu Piatu, alebo Fedosejevovo tlmočenie národného posolstva, sa bežne nestáva. Čo však poteší nemenej, silnej konkurencii hrdo odolala Slovenská filharmónia.
