Dá sa so spevom uspieť len doma, alebo je zahraničné angažmán a koncertovanie nutnosť? Som taký zvláštny prípad. Na rozdiel od mnohých kolegov som nikdy neutekala do zahraničia. Určite to bolo aj tým, že v prvom ročníku vysokej školy som už mala syna. Nedokážem si predstaviť, že by som nebola počas produkcie aj šesť týždňov so svojimi deťmi. Keď cestujem, zvyknem ich brať so sebou. Pôsobenie na Slovensku má svoje hranice, lebo spevák sa časom okuká. Ku mne momentálne prichádzajú zaujímavé koncertné ponuky zo zahraničia. Sú to, našťastie, krátkodobé projekty.
Ak to má zmysel a nepopierate tým hudbu a libreto, čo všetko ste ochotná urobiť na javisku? Narážam na váš výkop nohou hodný kickboxera počas jedného koncertu.
To bol len dobre zachytený moment. Dokážem sa tak ponoriť do hudby, že neviem, čo v danej chvíli stváram. A prekvapene pozerám na fotku, na ktorej mám nohu pomaly za hlavou. Neviem, či by som to v pokoji dokázala. Je veľmi dôležité vedieť prepojiť pohyb so spevom, čo je často slabá stránka operných spevákov. Tenorista sa na javisku zaprie nohami do zeme a začne spievať, keď dospieva, pohne sa a tak dookola.
Na javisku okrem spevu vzdycháte, smejete sa, tľoskáte jazykom o podnebie. Ako to diváci prijímajú?
Tľoskám? To si musím zapamätať, väčšinou používam anglický výraz mouth clicking… Musela som sa naučiť rozoznávať publikum, a vedieť takúto hudbu dávkovať. V rámci niektorých festivalov môžem celé vystúpenie postaviť na takomto repertoári, ale sú koncerty, do ktorých by som to nezaradila vôbec. Nie každému je tento štýl spievania po chuti, ale mnohí sú pozitívne prekvapení. Keď vidia, že to baví aj nás hudobníkov, klasická harmónia im prestane chýbať, neprekáža im, že speváčka viac rozpráva ako spieva a vnímajú v prvom rade dielo, ktoré chce niečo vypovedať.
Ako sa učíte vydávať nové zvuky?
Na hľadanie nových zvukov musím mať náladu. Keď robím skladbu, ktorá vyžaduje špecifické zvuky, skúšam viacero polôh. Snažím sa nájsť takú, v ktorej sa cítim voľne, ale technicky ju mám pod kontrolou.
Prekvapili ste niekedy sama seba?
Áno. Istý čas som sa skúšala venovať alikvotnému spievaniu, čo je vlastne dvojhlasné spievanie. Tóny pri ňom znejú ako v prieduchu. Treba sa však tomu intenzívne venovať.
Pomáha vám pri objavovaní nových spôsobov interpretácie aj internet?
V dobe internetu nie je problém nájsť rôzne návody, ako čo robiť. Internet pomáha, ale je veľmi ľahké skĺznuť do plagiátorstva, treba si zachovať vlastnú tvár. To sa dá tým, že veľa študujeme, interpretujeme nový repertoár. U nás majú speváci tendenciu celý život točiť desať árií dokola. Nebojím sa naštudovať náročnú partitúru len kvôli jednému vystúpeniu, pretože je to skúsenosť, z ktorej ťažím v ďalších skladbách.
Foto: René Miko
V profilovom albume secret VOICE odhaľujete tajomstvá ľudského hlasu. Kam až môže zájsť, kde sú jeho hranice?
Bola by som veľmi rada, keby som hranice nikdy nenašla. Nie som žiaden priekopník v spievaní pomocou rozšírených vokálnych techník, aj keď na Slovensku sa tomuto spôsobu spievania nevenuje takmer žiadna pozornosť. Vo svete je veľmi známa americká speváčka Meredith Monk, ktorá svoj hlas dokázala pretransformovať do neuveriteľných polôh.
Kedy ste sa začali venovať takémuto spievaniu?
Impulzom bol interpretačný kurz v Maďarsku, kde som pracovala so švédskou sopranistkou Rosemary Hardy. Ukázala mi avantgardné vokálne diela šesťdesiatych rokov, ktoré stavali hlas do úplne nových pozícií. Už predtým som robila alternatívne projekty pre divadlo GUnaGU, ale nevedela som, ako na to ísť v klasickej hudbe.
Ako prijali túto alternatívu klasickí vokálni pedagógovia na VŠMU?
Profesorka Stracenská, u ktorej som končila VŠMU, ma v mojom smerovaní nezabrzdila. Povedala, že sa tomu môžem venovať, ale musím regulárne skončiť školu s predpísaným repertoárom. Tak som sa vlastne dostala aj ku svojej doktorandskej téme – ako spievať rozšírené vokálne techniky na pevných základoch klasickej techniky. Je to podobné ako v tanci. Ak niekto robí scénický tanec a chýba mu klasická škola, je to vidieť. V minulosti sa často stávalo, že skladatelia radšej siahli po neškolených spevákoch, lebo tí lepšie naplnili ich predstavy a očakávania o interpretácii ich skladby. Školení do prejavu vnášali operu, neboli flexibilní v iných vokálnych prejavoch. Ja hľadám inú, profesionálnu cestu.
Vaši synovia si už zvykli, že ich mama spieva trochu netradične?
Počas dňa sú v škôlke a v škole, a ak neučím, môžem doma cvičiť. Deti však vo všeobecnosti nemajú na rozdiel od dospelých predsudky v hudbe. Moji synovia sú zvyknutí, že spievam pri umývaní riadov alebo si pri napúšťaní vane prespevujem náročné frázy a hľadám nové zvuky.
Ako sa zapisujú takéto skladby? Ako sa v notovom zázname znázorní smiech alebo mľaskot?
Je to individuálne. Špecifické znaky ešte stále nie sú štandardizované. Pri náročnejšej skladbe pripája autor poznámky s vysvetlivkami. Hovorené slovo sa označuje napríklad krížikom, ak sa má približne dodržať intonácia, tieto krížiky vsadí do notovej osnovy. Smiech sa dá tiež presne zapísať do nôt alebo sa nechá voľnosť interpretovi. Ak je skladba viac o šepkaní, rozprávaní či tlieskaní, namiesto piatich linajok sa používa len jedna alebo tri…
V takom prípade partitúru nebudú nikdy dvaja speváci interpretovať rovnako…
Nebudú, ale to nebudú ani v tej najklasickejšej skladbe z klasických. Každý spevák má iný hlas a inú vokálnu školu, iné emócie či temperament.
Ako je to s autorskými právami súčasných autorov?
Hlavne s dielami zahraničných autorov sa spája náročná agenda. Noty niektorých skladateľov dokonca ani verejne nevyšli a musím ich objednávať priamo u dedičov alebo v špecializovaných vydavateľstvách, ktoré ich vytlačia len na požiadavku. Nie je to lacná záležitosť. Pri uvedení skladby sa noty prenajímajú. Ak hráme napríklad s osemčlenným súborom, prenájom nás môže stáť aj šesťsto eur.
Aký máte vzťah ku klasickému repertoáru?
Absolútne pozitívny. Nikdy som nerozdeľovala hudbu na avantgardnú a klasickú. Obe vnímam ako jeden oblúk dejín hudby. Aj v klasickej hudbe sú, samozrejme, formy či autori, ktoré a ktorých preferujem menej či viac. Vkus sa mení vekom a poznaním.
Nikdy ste netúžili byť len opernou speváčkou?
Na začiatku štúdia áno. To chce každý spevák. Tieto „operné“ klapky však nasadzujú priamo naši pedagógovia a systém umeleckého školstva, kde sa komorný či koncertný vokálny repertoár pokladá za menejcenný či druhoradý. V zahraničí sa tieto dve oblasti rozdeľujú. Aj preto, že nie každý spevák je vhodný hlasovo a typovo pre operný repertoár.
Zavrieť vás niekde do operného domu by nebolo pre vás to pravé orechové?
Ak by som mala stále angažmán, veľmi by som trpela. Je vo mne priveľa invencie a na ostatné projekty by som nemala čas ani energiu. Teraz, keď hosťujem v jednotlivých inscenáciách, je to ideálne.
Prejavuje sa vaša kreativita niekde inde? Napríklad v domácnosti?
Asi by sa prejavovala viac, ale vzhľadom na chýbajúci čas nedostáva príležitosť. V detstve som kreslila, recitovala, písala básničky. Nikdy som však nevyšívala ani neštrikovala. Na takúto mravčiu prácu som nemala nervy.
Pochádzate z Pezinka. Neočakávali rodičia alebo starí rodičia, že budete pokračovať vo vinárskej tradícii?
Vinárska tradícia v našej rodine bola, ale to nie je v Pezinku nič mimoriadne. Napriek tomu nikto odo mňa nič neočakával. Ak by neprišli päťdesiate roky a znárodnenie, dedo by sa pravdepodobne venoval vinárstvu vo veľkom. Počas života pestoval hrozno a dorábal víno viac-menej pre vlastnú spotrebu, aj pre môjho otca ostala výroba vína skôr koníčkom. Moji traja bratia zatiaľ k vinárstvu neprivoňali, aj keď u mladých Pezinčanov dostala táto tradícia opäť zelenú.
Spievalo sa pri oberačkách?
Spievalo, najmä ľudovky. Rovnako aj pri zabíjačkách, ktoré som ako dieťa tiež absolvovala. Aj všetky naše rodinné oslavy sa končili spevom. Z otcovej strany pochádzam z rodiny „veľkých hlasov“. Počas základnej školy som chodila na klavír a spievala v zboroch. Aj počas strednej školy, napriek puberte, som pokračovala v hre na klavíri. Vďaka učiteľke, ktorá dovolila mne a kamarátke hrať štvorručne. Bol to úžasný nápad.
Pomáha vám dnes, že viete hrať na klavíri?
Určite. Je to veľká devíza. Takmer vôbec nemusím študovať skladby s korepetítorom, dokážem si prečítať noty sama.
Čím všetkým ste chceli byť?
Po skončení základnej školy som chcela byť veterinárkou. Rodičia však do toho diplomaticky zasiahli a pokúšali sa ma presvedčiť, že lepšia voľba bude gymnázium. Moja túžba študovať niečo zmysluplné a praktické zvíťazila a ja som išla na Strednú pedagogickú školu v Modre, kde mala hudba veľmi silné zastúpenie. V tom čase som spievala menšie sóla v pezinskom chrámovom zbore Ad Una Corda. Veľmi ma to bavilo a videla som, že svojím hlasom dokážem zaujať. Pokračovala som na konzervatóriu, na úrovni menej skúsených spevákov. Dnes, ako pedagogička, si myslím, že to tak bolo lepšie. Ľahšie sa pracuje s neotesanou skalou ako s pokazeným materiálom. Samozrejme, kvalita „sochára“ je v začiatkoch štúdia najdôležitejším parametrom.
Hlas potrebuje čas na to, aby dozrel. Preto by sa malo začať s operným spevom neskôr?
Je to individuálne. Hlas ovplyvňuje typ postavy, fyziognómia a, samozrejme aj hlasivky. Vraví sa, že vyššie, ľahšie hlasy môžu začať s profesionálnym spevom v mladšom veku, tie farebnejšie, dramatickejšie, dozrievajú dlhší čas.
Rôzne kurzy sľubujú, že otvoria našu tajnú spevácku komnatu. Naučí sa spievať skutočne každý?
Takmer každý dokáže spievať čisto. Rovnako ako sa každý z nás naučí niečo nakresliť, ak sa tomu venuje. Ak niekto tvrdí, že nemá sluch, pravdepodobne ho len nemá rozvinutý. Spievať na profesionálnej úrovni však nemôžeme všetci. Rovnako ako v iných umeniach, v športe či vo vede, k „najvyššiemu levelu“ treba talent.
Je absolútny sluch výnimočná danosť?
Existujú teórie, že každý má v sebe zakódovaný absolútny sluch. Tak ako sa dieťa naučí rozoznávať farby, vône a chute, má schopnosť rozoznať aj jednotlivé tóny. Stačilo by dôsledne pracovať na spojení pojmu s konkrétnym sluchovým vnemom. Absolútny sluch má však veľmi veľa odtieňov. Niektorí kolegovia dokážu identifikovať nesúrodý zhluk tónov, ja napríklad nemusím vidieť na klaviatúru a viem, ktoré tóny zazneli. Pri husliach či inom nástroji to však už nedokážem. Zaujímavé je tiež, že niektorí ľudia počujú akordy farebne.
Kedysi bola hudobná výchova na základných školách nie veľmi obľúbeným, neznámkovaným predmetom. Vy ju približujete deťom projektom Človekofón…
Deťom sme ukázali, že ľudské telo je vlastne hudobný nástroj. Môžeme si zo seba urobiť bicie, trúbku, môžeme spievať viacerými spôsobmi, len tak si zamuzicírovať a mať radosť z objavovania zvukov na svojom tele.
Ako sú na tom s hudbou vaši synovia?
Starší, desaťročný syn trochu bubnuje, je skôr matematicky, technicky zameraný. Mladší, štvorročný, už od útleho veku veľmi intenzívne registruje zvuky, čisto spieva a ja rytmicky zdatný. Rád sa "hrá” s klavírom. Uvidíme, ako sa to vyvinie. Hoci je manžel takisto hudobník, nechceme chlapcov do ničoho tlačiť.
Je vaša domácnosť plná hudby? Akú počúvate?
Mám pomerne široký záber. To, čo počúvam, sa mení rýchlo a často. Všeobecne inklinujem ku klasikom dvadsiateho storočia – medzi obľúbenými skladateľmi je Bartók, Stravinskij, Messiaen alebo Janáček. Milujem tiež renesančnú hudbu. Niekedy relaxujem pri ambientnej hudbe Briana Ena. Momentálne preferujem Nadiu Boulanger, Gavina Bryarsa či Meredith Monk. Nevyčerpateľnou inšpiráciou sú pre mňa Ravel a Dvořák. Nevyhýbam sa ani tvrdším, rockovým žánrom.
Hovorí sa, že Mozartove skladby stimulujú myslenie. Ako ovplyvňuje hudba psychiku?
Mozartova hudba aj upokojuje. Jej pravidelný rytmus pozitívne vplýva na malé deti či na zvieratá. V dospelosti vnímame hudbu veľmi individuálne. Čo niekoho rozčuľuje, v inom, naopak, vyvoláva príjemné pocity.
Starší ľudia dokonca inklinujú skôr k tichu…
Lebo ticho je tiež hudba. Je to iná forma hudby. My hudobníci sme často celý deň obklopení zvukmi. Ráno učím, potom mám skúšku, popoludní počúvam krik mojich detí. Po takom dni je ticho veľmi ozdravujúce. Absolútne ticho však neexistuje. Ak sa umelo vytvorí, človek v ňom vraj nevydrží dlhšie ako tridsať minút, potom sa ide zblázniť.
Čo vás baví najviac pri tvorbe opery?
To, že môžem na chvíľu preniknúť do inej duše. Či je to rozprávková postava Rusalka, alebo psychologicky a emocionálne zaujímavá Tatiana. Vtedy nechám na javisku celé srdce, a možno to niekedy aj preháňam… Mám rada to vokálne uvoľnenie, to obrovské pustenie hlasu podporené orchestrom. Pri komornej tvorbe zase môžem pracovať s hlasom úplne iným spôsobom. Po tom, čo som opustila pôdu školy, ktorá ma zväzovala, môžem si dovoliť úplne zmeniť prejav podľa toho, čo mi v danú chvíľu napadne. To je absolútna sloboda prejavu.
Aké operné postavy vás lákajú?
Nikdy som sa nedostala ku Katrene z Krútňavy. Som Pezinčanka, rovnako ako bol Eugen Suchoň, tak dúfam, že to ešte príde. Mojím obrovským snom je tiež postava Márie z opery Wozzeck od Albana Berga. Je psychologicky veľmi zaujímavá, príbeh má extrémnu silu a je to hudba, ku ktorej inklinujem.
Máte radšej klasickú interpretáciu opery, alebo aj novodobé inscenačné postupy? Neprekážajú mi nové, ale musia mať jasnú koncepciu. Našťastie som ešte nespievala v žiadnej novej, prvoplánovej réžii. V Taliansku som ako študentka účinkovala v Meyerbeerových Hugenotoch, ktoré režisér postavil do príbehu nacisticko-židovského konfliktu. Hoci to bolo urobené veľmi dobre, talianske konzervatívne publikum operu neprijalo.
Foto: Martina Zuzana Šimkovičová
Ešte stále prevláda klišé, že operné speváčky musia byť korpulentné dámy, ktoré sa vedia oprieť do hlasu?
Myslím, že takéto vnímanie operných speváčok už opadlo. Váha s objemom hlasu určite nesúvisí. Poznám obrovské hlasy „pädesiatkilových“ žien.
Čo robí najhoršie vášmu hlasu?
V prvom rade je to nedostatok spánku. Nemusím chodiť so šálom okolo krku, môžem sa napiť studenej minerálky, znesiem aj krátky pobyt v zafajčenom prostredí. Určite však nepôjdem s deťmi na adrenalínové kolotoče, keď mám na druhý deň koncert.
Ako sa mení hlas vekom?
Hlas je citlivý na všetky hormonálne zmeny, ktoré sa v tele žien odohrávajú. V období puberty dievčatá mutujú, aj keď menej dramaticky ako chlapci. K ďalšej zmene dochádza po pôrode. Mne sa v tomto období otvorila spodná poloha hlasu, stala sa farebnejšou. Najnáročnejšie vraj býva pre speváčky obdobie prechodu. Je to veľmi individuálne. Edita Grúberová spieva vo vysokom veku úžasne, ale ona je fenomén.
Eva Šušková
Slovenská sopranistka Eva Šušková sa narodila v roku 1979. Absolvovala štúdium spevu u Viktórie Stracenskej na VŠMU v Bratislave, v roku 2013 obhájila dizertačnú prácu u Petra Mikuláša. Paralelne s pedagogickými (na Katedre hudobnej výchovy na PdF UK) a organizačnými aktivitami (cyklus (Ne)známa hudba združenia Albrechtina, každoročný Letný koncert v ruinách kláštora Katarínka), je výraznou osobnosťou komorného a koncertného umeleckého života. V slovenských operných domoch a na zahraničných scénach (Česko, Francúzsko, Rakúsko, Poľsko) stvárnila Tatianu, Desdemonu, Rusalku, Suzel či Fiordiligi. Scénicky tiež naštudovala Schönbergovu monodrámu Pierrot Lunaire. Na konte má uvedenie a nahrávku Hummelovej opery Mathilde de Guise, ale aj premiéru šiestich pôvodných slovenských opier (Beneš, Kubička, Solovic). Okrem autorských projektov secret VOICE a VOICEssion účinkovala na mnohých významných európskych festivaloch, kde spolupracovala s orchestrami a súbormi Prague Modern, Quasars Ensemble, Solamente naturali, Ostravská filharmonie, Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala a ďalšími. V roku 2013 získala Cenu Nadácie Tatra banky za umenie v kategórii Mladý tvorca. Popri speváckej činnosti bola v rokoch 2002 – 2007 členkou hereckého súboru divadla GUnaGU. S manželom žije v Bratislave, majú dvoch synov.
