Aký bol prvý zvuk, ktorý ste v živote začuli ako dieťa a zapamätali ste si ho?
Ľudský hlas. Hlas mojich rodičov a príbuzných. Bývali sme vo viacgeneračnom dome spolu so starými rodičmi, tetou a jej rodinou. Bola som najmladšia, a tak som väčšinou musela ísť spať trochu skôr ako ostatní. Zaspávala som pri rozhovoroch, ktoré ku mne doliehali zvonka. Bola to príjemná, pokojná vrava o udalostiach toho dňa. Tie večerné rozhovory mi poskytovali akýsi pocit bezpečia. Vnímala som ich ako hudbu, pri ktorej sa dobre zaspáva.
Váš prvý album sa volal Soňa Horňáková. Páči sa vám aj zvuk vlastného mena?
Soňa Horňáková? Nerozmýšľala som nad tým, ale páči sa mi moje krstné meno. S ním som sa stotožnila. Je krátke a výstižné. Vraj je odvodené z gréckeho mena Sofia, čo znamená Múdra, Osvietená. Myslím, že s takýmto prívlastkom by sa každý rád stotožnil.
Je siedmy album rovnako vzrušujúci ako prvý?
Každý album je vzrušujúci v čase, keď sa rodí. Hlavne pre tých, čo ho tvoria. Potom, po jeho dokončení, nezostáva tvorcom nič iné iba dúfať, že bude vzrušujúci aj pre iných.
Vyvinul sa váš život tak, ako ste si ho vysnívali, alebo vás niečím prekvapil?
Myslím, že kráčam po jednoznačne načrtnutej ceste. Odjakživa ma fascinovali hudobné nástroje. Vždy som ich hľadala aj nachádzala. Skúmam, čo všetko mi ešte dovolia, kam ma pustia. Hrám na gitare, vymýšľam pesničky, venujem sa hudbe už niekoľko desiatok rokov a viem, že tento proces objavovania ďalších a ďalších dimenzií hudby sa nikdy nekončí. A popritom si žijem svoj obyčajný život fanatického hudobníka, nepraktického romantika a rojka. Nič iné fakticky nerobím.
Vraj viete zahrať aj na strunovom krájači vajec. Čo chytíte do ruky, to ozvučíte?
To nie, ale je pravda, že vždy ma lákali zvuky a čudesné tóny. Chcela som ich dostať aj z vecí, ktoré sa na hudobné nástroje len podobali a krájač vajec na to doplatil. Donútila som ho, ešte ako dieťa, zahrať kratučkú pesničku.
Uplatnili ste to aj pri novom albume Santa Barbara?
Nie, božechráň! Ten prastarý krájač už nie! Ale v niečom možno aj áno. Album SANTA BARBARA je môj prvý štúdiový experiment z rôznymi zvukmi a hudobnými nástrojmi. Pesničky, ktoré som pre túto platňu napísala, som sa snažila zachytiť v podobe, akú mali pri svojom vzniku. To znamená, že všetky tie tajomné, magické aranžmány, ktoré prichádzajú s piesňami odkiaľsi z vesmíru, a ktoré počuje len ich autor, som chcela zachovať v čo najvernejšej podobe. Tak ako zneli v mojej hlave. Preto som si nahrala mnohé hudobné nástroje sama, aj tie, na ktorých som dovtedy nehrávala (elektrické gitary, basová gitara, perkusie, klavír). Veľkou oporou pri realizácii novej platne mi boli aj moji dlhoroční spolupracovníci a priatelia, špičkoví slovenskí hudobníci zo SLIDE & UDU (Maťo Zajko, Ajdži Sabo, Maťo Gašpar), Janka Krajčovičová (ex SH Band), Dano Salontay (Longital). Dôležitou postavou a zároveň mojím druhým „Ja“, bol hudobník, gitarista a spoluproducent Peter „PEDRO“ Granec, ktorý album SANTA BARBARA aj celý nahral a zmixoval. Samozrejme, dali by sa tie piesne aranžovať aj pre sláčikový orchester, ale taká nadaná zasa nie som, aby som si na to trúfla.
A… vaše nadanie nestačí?
Nie! Ja mám talent na jednoduché pesničky. A keď už sláčiky v aranžmánoch, tak len veľmi opatrne, aby neprehlušili dušu samotného songu.
Takže ste nikdy nesnívali, že budete skladateľkou aj pre veľké orchestre? Baví vás napríklad svet opery?
Veľmi ho obdivujem, ale naň som ešte nedozrela. Aby mohol človek operu vnímať s potešením a vedel vychutnať každý jej tón, tak na to musí naozaj dorásť. Mňa ešte stále baví tá priamočiara hudba, naturálna, surová i nežná zároveň (Bob Dylan, Leonard Cohen, Joni Mitchell, Donovan, Joan Armatrading, Janis Joplin, Jimmi Hendrix a iní. Na ich pesničkách som vyrastala. A v súčasnosti, ako hudobná redaktorka v rozhlase, som opäť ponorená do podobnej hudby . Vo svojich reláciách prezentujem novú klubovú a nezávislú scénu, talentovaných, mladých, avantgardných umelcov, ktorí hrajú hodnotnú a zmysluplnú muziku.
Akí ľudia počúvajú tú hudbu?
Je to špecifické publikum. Vnímaví, takí, ktorí sa vedia občas zastaviť, stíšiť, počúvať, a pritom sa aj niečo o sebe dozvedieť.
Václav Havel je tiež ctiteľ takejto muziky. Zaujímal sa aj o vašu tvorbu nejaký politik?
Neviem o tom, ale možno sa mi aj takáto nevídaná vec raz prihodí.
Vy sa v politike neangažujete?
Som príliš jednoduchý a hlavne lenivý človek na to, aby som mohla tak komplikovane existovať. Účinkovať v toľkých krkolomných hrách, kombinovať a kľučkovať, uhýbať priamym otázkam aj pohľadom. Nedokázala by som to ani za svet! Aj keď, ktovie či tie moje pesničky sa nejakým spôsobom predsa len neangažujú… (žartujem).
Pomohla vám hudba napríklad pri koncertovaní spoznať Slovensko?
Áno! Je to úžasná krajina. A veľmi pestrá. Každý kraj má svoje špecifiká , ľudia z nich sú vždy akoby z jednej rodiny. Ale Slovensko nie je jednoliata spoločnosť. Viac-menej nás aj tak určuje to, odkiaľ sme. Ja som doma na Žitnom ostrove, odtiaľ pochádzam. Rozľahlá, úrodná nížina popretkávaná ramenami Malého a veľkého Dunaja je môjmu srdcu najbližšia.
Žijú tam ešte vaši?
Narodila som sa síce v Bratislave, chvíľu sme bývali u starých rodičov v malej dedinke pri Šamoríne, no neskôr sme sa presťahovali do Dunajskej Stredy a dodnes tam býva moja mamička aj dve sestry s rodinami. A tiež veľa spolužiakov a priateľov. Je to ešte stále môj pevný bod, moje bezpečie aj zázemie. Tam som založila svoje prvé kapely, napísala prvé pesničky a absolvovala prvé vystúpenia…
Povedali ste, že Žitný ostrov je váš pevný bod. Veď tam je to práve hektické…
Hektické je to iba pre tých, ktorí tam nežijú a ktorí nepoznajú tamojších ľudí, ich mentalitu a kultúru. Pre všetkých, ktorí sú ďaleko a nikdy na Žitnom ostrove neboli, je to zrejme strašidlo, o ktorom počuli hrôzostrašné historky. Hektické to bude vždy, keď niekto vplyvný "zhora“, najlepšie z politických kruhov nejakej čudesnej nacio-strany začne víriť prach s jasným cieľom. Ja som vyrastala a žila medzi Maďarmi a mám len tie najlepšie skúsenosti. Sú to milí, kultivovaní, pracovití a veľmi priateľskí ľudia. Nemajú problémy so Slovákmi, a ani Slováci s nimi. Iste, možno sa nájde zopár šialencov, ktorí nevychádzajú dobre s nikým, ani keby bývali sami na cudzej planéte. Takému úkazu sa zrejme nevyhne žiaden národ. Sú to však vždy len umelo živené problémy, ktoré sa už celé stáročia rodia v hlavách duševne chorých, nezodpovedných politikov.
Kde bývate teraz?
V Bratislavskom paneláku v Karlovej Vsi na najvyššom poschodí a je mi tam celkom fajn. O pol štvrtej ráno ma budí prvá električka. Keby to neurobila, tak by mi to hádam aj chýbalo. Na každej nahrávke, ktorú si doma zhotovím, je počuť hrkotanie električky. Uvažujem, že možno práve to je ten správny zvuk, ktorý ešte musím zakomponovať do svojich budúcich pesničiek.
Kto je vám blízky v slovenskom umení?
Veľmi sa mi páči spisovateľ Rudo Sloboda, Dušan Dušek, Daniel Hevier, Ľubomír Feldek… Miroslav Válek bol jeden z mojich prvých obľúbených poetov. Keď som mala sedemnásť rokov, zhudobnila som jeho báseň Nite. Vždy mi bola jeho poézia veľmi blízka a zostala ňou aj doteraz.
Zostal vám blízky aj po zmene situácie v spoločnosti?
Zostal. Necítim voči niekomu nenávisť len preto, že zakopne alebo že okolnosti sú silnejšie ako on. Mne Válkova poézia dala veľmi veľa. Samozrejme, prišlo v jeho tvorbe aj obdobie, ktoré mi nič nehovorilo, ale i napriek tomu Miroslava Válka považujem za jedného z našich najlepších básnikov. Dodnes si rada čítam jeho Štyri knihy nepokoja, Milovanie v husej koži, Zakázanú lásku … sú to úžasne silné a nadčasové básne.
Maliara ste nemenovali. Asi preto, lebo sama maľujete… Neuznávate nikoho?
Moji slovenskí obľúbenci sú Rudolf Krivoš, Laluha, Maroš Komáček, Jaro Jelenek, Benka, Hložník a ďalší. Uvedomujem si, že sú to veľmi rozdielne štýly, ale mne sa i napriek tomu páčia všetci menovaní. A môj favorit zo svetových umelcov je Joan Miró.
Váš obraz je aj na obale nového albumu. Celkom by sa hodil do moderného interiéru. Predávate svoje obrazy?
To si netrúfam. Občas ich darujem blízkym. Moja sestra Klára ich má rada, ale ostatní z rodiny skôr len mávnu rukou.
Ktorí hudobníci mladšej generácie sú vám blízki?
Živé kvety. Absolútne sa stotožňujem s ich hudbou. Nedávno napísala Lucia Piussi nádhernú pieseň Hranice k dokumentu Fedora Gála o neonacistickom útoku na dom Rómov, v ktorom spalo dievčatko Natálka. To je krásna, silne emočná, pravdivá pieseň o krutosti sfanatizovaných ľudí.
Aj vy sama píšete texty, ktoré pripomínajú básne. Používate počítač?
Píšem klasicky, perom do zošita. Nápad musím hneď zaznamenať. Obyčajne sa tie písmenká a slová so mnou začnú hrať. Žartujú, robia si zo mňa blázna, niekedy sú vážne a zatiahnu ma do svojich zvláštnych svetov. Chvíľu spolu žijeme, spoznávame sa, rozmýšľame a nachádzame rôzne súvislosti, a to je naozaj úžasné. Hudba aj slová sú fakticky živé bytosti, ktoré s vami komunikujú. Pokiaľ ste dobrý vysielač a prijímač, rozumiete čo vám zvestujú. Napokon príde konkrétna a konečná podoba básne, ktorá vysloví to, čo si predtým hlava iba abstraktne premietala. Sú to krásne, farebné svety nehmatateľných živých tvorov (zvuky, tóny, slová) z ktorých vznikne pesnička. Chvíľami sa to však môže aj vymknúť z rúk. Niekedy som si už úplne istá, že sa mi hudba aj slová poddali, že som ich skrotila a správne uchopila, ako aj svoju predstavu o nich, a zrazu sa všetko rozplynie a ja viem, že som asi niečo z tej našej hry zle pochopila…
Čo potom?
Idem do toho znova. Muzika mi prinesie obrazy, farby, chute, vône a ja sa to snažím opísať slovami. Znova sa pokúšam trafiť do tej nálady. Chcem ten pocit vyniesť von a nejakým spôsobom ho zaznamenať. Keby som bola ešte väčšia egoistka než som, tak by som sa o to vôbec nesnažila. Ja som to už predsa všetko prežila, a možno v oveľa silnejšej podobe. Bola som už pri tom zblízka. Obrazne povedané, ponáram sa spätne do oceána svojej fantázie a snažím sa z jej hlbín vyniesť aj pre iných to, čo mi pripadá zaujímavé a neobyčajné. Cestou späť, nad hladinu, sa mi veľa vecí môže stratiť, takže mojou úlohou je dávať pozor aby, sa tak nestalo.
Je na takúto hru vhodná samota alebo potrebujete ľudí okolo?
Aj keď väčšinou unikám pred veľkou a hlučnou spoločnosťou a vo svojej podstate som samotár, predsa len potrebujem z času na čas byť v spoločnosti svojich blízkych a priateľov. A rada tak robím lebo im dôverujem a dobre sa s nimi cítim. Ale potom príde čas, keď nakoniec predsa len „zdrhnem“ do samoty.
A potom, čo robíte doma? Pozeráte telku?
Buď si hrám, alebo si niečo píšem, maľujem. A mám aj obdobia keď len pozerám telku. Aj keď nič nerobím, vnímam vonkajší svet a sú dni, keď ma to znova ťahá medzi ľudí, idem von a – potom sa zasa zavriem.
Keď viac robíte, cítite sa lepšie?
Milujem ten pocit, keď niečo vzniká. Chvíle, keď sa snažím z abstraktného sveta malý zlomok uchopiť a dostať ho do pesničky, keď si maľujem obrázok, píšem básničku… ale nemusím za každú cenu niečo robiť, iba keď to má nejaký zmysel. Niekedy má pre mňa zmysel vôbec nič nerobiť. A vtedy sa cítim naozaj vynikajúco.
Rodia sa veci radšej v noci?
Kedysi som radšej pracovala v noci, ale teraz milujem skoré rána.
Ako strávite leto?
Pôjdem k moru do Chorvátska. Na Istriu, na moje obľúbené letovisko Karigádor. Budem veľa plávať ,bicyklovať sa a chodiť na prechádzky. Napokon to robievam aj doma, ale pri mori je to iné.
Máte rada aj chorvátsku hudbu?
Tú nemusím. Vnímam ju len ako nevyhnutnú chorvátsku kulisu.
Pri prechádzkach rozmýšľate o pesničkách?
Jasné! S každou pesničkou, s ktorou si neviem rady, robí si zo mňa dobrý deň a skúša moju odolnosť voči nej, vyštartujem na Devín a tam, pod hradom pri Dunaji, vždy všetko vyriešim. Viem, je to zvláštne, ale funguje to!
Myslíte si, že je pre speváčku imidž dôležitý?
Páčia sa mi pekne upravení ľudia. Obdivujem a závidím mnohým, že dokážu sledovať každý záchvev najnovšej módy a podľa nej žijú aj dýchajú. Občas sa o niečo podobné pokúšam aj ja, ale väčšinou mi to vydrží len veľmi krátko. Každý môj nepatrný pokus o zavedenie imidžu ma skôr či neskôr unaví, otrávi a napokon úplne vykoľají.
Akože vykoľají?
Uvedomím si, že nevýraznú, všednú osobu si ľudia veľmi nevšímajú… Viem to, ale nič s tým neurobím. Milujem bielu, ale – na iných. Na sebe mám najradšej čiernu. Obliekam sa civilne, aj keď viem, že publikum má radšej umelcov v nezvyčajných prestrojeniach, najlepšie nadpozemského charakteru. Ľudia nemajú radi, keď sa im podobáte a ja sa im ešte stále nesmierne podobám. Nemôžem si pomôcť, ale mne ešte stále pripadá náramne smiešne prísť v nejakom kostýme, pretvorená na nepoznanie a spievať svoje pesničky. Pýtam sa – prečo? Ale nepoznám odpoveď, iba ju tuším.
Ste zraniteľná? Dotýka sa vás napríklad kritika?
V istom zmysle áno. Samozrejme, každý človek má svoj vlastný uhol pohľadu a má právo vysloviť svoj názor. Rešpektujem to. Kritika mi pomáha spraviť bleskovú sebareflexiu. Záporná ma trocha zastaví a prinúti porozmýšľať o zmysle a podstate vecí, ktoré robím, a kladná, povzbudí a dodá energiu.
Speváčka, gitaristka, skladateľka Soňa Horňáková sa narodila 14. júla 1959 v Bratislave. Chodila na Gymnázium v Dunajskej Strede, študovala na Pedagogickej fakulte UK v Trnave. Ako hudobníčka začínala v študentskej kapele Mladosť, pokračovala v Letorostoch, koncertovala vo folkových kluboch. Začiatkom osemdesiatych rokov pôsobila ako speváčka a gitaristka vo folkrockovej skupine Strom. So skupinou Nika sa predstavila na festivale Bratislavská lýra ´88, kde získala bronz za pieseň Pavla Hammela a Jozefa Augustína Štefánika Dnes je láska príťaž. V roku 1993 jej vyšiel prvý sólový album s názvom Soňa Horňáková. V tom čase to bola tretia najpredávanejšia platňa na Slovensku. Neskôr vydala albumy Súmrak snov (1996), Dívam sa z okna, Buvipesničky (2000), Piesne z nevydaných albumov (2003) a Pozdrav z Teonatu (2005), za ktorý získala v roku 2005 cenu Akadémie populárnej hudby Aurel za najlepší folkový album roka 2005. Pracuje ako hudobná redaktorka Slovenského rozhlasu.
