Vaša postava Florestana sa vraj ťažko spieva, platí to aj o Leonore, ktorú stvárňuje Maida?
Jan: Hlavne to platí o Leonore. Aj veľmi známe speváčky majú problém zvládnuť tú rolu. Opera Fidelio je dnes veľmi aktuálna. Hovorí o manipulácii. Na záver inscenácie je podľa vízie režiséra Martina Bendika zmanipulovaný aj môj najlepší priateľ, pán minister, ktorý ma má oslobodiť. Dostane obálku, odchádza a my s Leonorou ostávame sami, s tou láskou a bum… toto je tá sloboda? Ale v takej dobe žijeme – kultúra dostáva na frak. Na Slovensku, v Česku, všade. Nemecko zavrelo vyše sto divadiel, v Eisenachu v Durínsku urobili z troch orchestrov jeden, z troch zborov jeden, centrum je v Meiningene a ostatní ľudia šli na ulicu.
Chodilo do divadiel málo divákov?
Nie, údajne spolková krajina nedokáže udržať chod klasických divadiel, ktoré vždy fungovali, sú navštevované, ľudia ich chcú, hrá sa opera aj muzikály. Takže ľudia z Wartburgu musia chodia do divadla sto kilometrov do Meiningenu za prácou a sú šťastní, že tú prácu majú. Kým futbalisti zarábajú milióny, z našich gáží v opere sa nedá šetriť. A to máme s Maidou šťastie, že sme disponovaní speváci a môžeme si vybrať, či rolu vezmeme, alebo nie. Ale sú speváci, ktorých by po odmietnutí roly vyhodili z divadla, tak ju radšej vezmú.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
V čom je problém?
Nie každá rola sa hodí každému. V SND máte napríklad skvelého speváka Tomáša Juhása, má krásny lyrický hlas. Ak však bude spievať dramatické veci, tak jeho lyrický hlas zmizne. Na to, aby človek zobral rolu bez alternácie, ako to máme teraz vo Fideliovi v SND, musí byť človek absolútne zdravý. Keď nie je, potom sú všetky veľké roly, či už vo Fideliovi, Tosce, alebo Krútňave, ťažké. Ale keď sme v dokonalej kondícii a pracuje s nami citlivý dirigent, tak sa Fidelio spieva strašne dobre.
Teraz to tak je?
Áno, diriguje János Kovács, ktorý sa bude striedať s Petrom Valentovičom. Ale každý spevák musí sám povedať, že na to má. Mňa napríklad vždy zaujímal don Carlos. Absolvoval som Verdiho akadémiu u slávneho Carla Bergonziho, ktorý mi hneď povedal: Ježiš, to nemôžeš spievať, ty si lirico spinto, dona Carlosa musia spievať iné tenory. A mal pravdu, mne tie tóny normálne trhali krk. Aj moja pani učiteľka mi povedala, keď som dostal ponuku na Samsona z opery Samson a Dalila či na Bohému, nie, to teda nie. A to som mal ponuku na desať predstavení po 12 000 frankov.
Bolo vám to ľúto?
A ako! Veď tam nič ťažké nie je, tam je najvyššie áčko. Ale ten orchester, to je sila. Veď to by ti roztrhalo stredy a už nikdy nebudeš spievať Rodolfa, povedala mi. Tak som so strašným smútkom v duši a peňaženke odriekol a potom to spieval pán Carreras…
A nebolo to až také dobré?
Už bol chorý, mal toho plné zuby. Báječne to spieval Sergej Larin, to je totiž pre veľké dramatické hlasy. Ani Maide sa Leonora nespieva zle, veď nech vám to povie sama.
Maida: Nie, spieva sa to báječne.
Keď spievate Leonoru a Florestana, cítite podobnú nespokojnosť s tým, čo sa deje, ako Beethoven, keď písal Fidelia? Veď Fidelia označujú za plamenný politický manifest.
Jan: Keď písal Fidelia, tak som tam nebol. A hudobne? Kedysi som chcel založiť lepšiu kapelu ako Beatles, čo sa mi podarilo rytmicky, v kapele Fonotest boli úžasní muzikanti, ale genius loci Beatles tam nebol. Už je to strašne dávno. Študoval som kompozíciu na Ježkovom konzervatóriu v Prahe pre pop a džez, hral som na hoboj, husle, chodil som na komorné koncerty. Keď som ako šesťročný počul Predanú nevestu v Národnom divadle Prahe, hovoril som: Pani učiteľka, toto by som nikdy nechcel, takto mečať!
Foto: Jozef Barinka
Ako ste sa dostali k opere?
Je o tom krátky film Od bigbítu do milánskej La Scaly. Nakrútila ho Česká televízia. Bolo to riadenie osudu. Keď som skladal pesničky, bol som voľnejší než interpret opery. Ten je podriadený predstave niekoho iného, Mozarta či Beethovena. Napísal som strašne veľa pesničiek a bol som aj na Bratislavskej lýre, ale bolo to naivné, veľmi osobné, texty museli schvaľovať komunisti, chceli nás aj zavrieť. Hrali sme totiž zakázanú pesničku PF: Najdi stín, pad do vlasu, tvé okolí je němá hra… a každý z nás by chtěl být královnou včel. A tak si ma zavolali a pýtali sa ma: Ako to myslíte? Do stínu znaveni si sedají poutníci bez očí do stínu vysokých komínu – to ako narážate na robotnícku triedu? A zakázali nám to hrať. Raz to hrali na čierno v rádiu a hneď som musel na koberček. Potom som bol „vyemigrovaný“, šesť rokov som bol bez štátnej príslušnosti…
Kde ste boli?
V Mníchove, ktorý bol pre mňa osudom. Pôvodne som chcel do Kanady, ale to bol naivný detský sen. Práve v Mníchove som začal s operou. A tu mi aj Lloyd Webber ponúkol rolu Che Guevaru v muzikáli Evita. A cez to som sa dostal k 82-ročnej profesorke Else Domberger-Widmayerovej. Keď ma uvidela, sadla si ku klavíru, spýtala sa, čo jej zaspievam. Rodolfa? Nepoznal som ho. A ona: to je Puccini. To meno som poznal, ale nič od neho som nevedel spievať. A ona, čo vraj viem. No Granadu a Sole Mio, tak som jej to zaspieval a starenka ma za tri mesiace preorientovala z bigbítu na operu. V pivnici som na elektrickú gitaru hral Toscu a hovoril som si: to je celkom dobrá muzika, sedí mi to. Takto sa to začalo.
Maida, a ako ste sa k opere dostali vy? Zaujímala vás odmalička?
Maida: Moji rodičia tiež spievali… amatérsky. Spievala som v detskom zbore v kostole, tam sa ukázalo, že mám silnejší hlas. Začala som v našom mestečku Bramsche, kúsok od Osnabrücku, chodiť do hudobnej školy. Spievať ma vždy bavilo, bola to radosť. Rodičia nemali žiadne hudobné vzdelanie. Obaja sú zo sedliackych rodín, štrnásť generácií predkov bolo sedliakmi, otec sa potom venoval logistike ako manažér, mama sa ako sociálna pracovníčka starala o starších ľudí.
Jan: A Maida sa narodila v Tunise, pretože jej rodičov tam z Nemecka vyslali budovať logistické siete. Jej rodičia boli v Iráne, Tunisku a v Perzii, otec šiel neskôr do Švédska.
Maida: Naša rodina bola veľmi otvorená aj inonárodným zvykom, preto si vždy v životopise uvádzam, že som sa narodila v Tunise. Chcem zdôrazniť, že uvažujem kozmopolitne.
Jan: Maidini rodičia v Perzii stretli českú vyslankyňu, ktorá sa volala Magdaléna a predstavila sa ako Majda. Rodičom sa to zapáčilo a keď sa im v Perzii narodilo dievčatko, pomenovali ju Maida. Keď boli deti väčšie, mamička chcela, aby chodili do nemeckých škôl, tak sa vrátili do Nemecka.
Foto: Peter Breier
A ako ste sa zoznámili vy dvaja?
Jan: Maida – to je Aida s pridaným M. Vo Schwerine som spieval Radamesa z Aidy. A prišlo za mnou radostné dievča s pekným hlasom, ktoré chcelo, aby som si ju vypočul. Hlas jej vo výškach strieľal a rozbíjal okná, ale v stredoch zanikal. Rúcalo sa mi vtedy manželstvo, Maida je asi o 50 rokov mladšia ako ja, hovoril som si, také dieťa, vôbec mi nenapadlo, čo bude nasledovať. Ale bol to osud – stretli sa dvaja vegetariáni, ktorí nepijú alkohol. Naše cesty s prvou manželkou sa už dávnejšie rozišli, ale dovtedy mi nenapadlo riešiť to rozvodom. Tým, že som s operou začal neskoro, mal som čo doháňať. Často som bol aj 14 mesiacov preč z domu. Detstvo mojich dvoch synov mi utieklo – dnes sú obaja muzikanti, a lepší ako ja, Maidu veľmi uznávajú…
Spolu nemáte deti?
Jan: Bola tam otázka: buď bude Maida spievať, alebo sa starať o dieťa. Ja budem mať 60, a to dieťa by mi mohlo hovoriť deduško.
Maida: Mnohé kolegyne s deťmi majú aupairky, ale to by som nechcela. Deti považujem za najväčší dar a keby som ho dostala, prijmem ho, ale nevyšlo to. A keď chcem naozaj slúžiť hudbe, tak budem speváčka. S Janom sme spolu spievali v Gréckych pašiách, bola som tam Kateřina a cítila som sa ako ona: Já žádný děti nemám a tak jsou všecky děti světa mé. Radšej teda niečo robím pre iné deti.
Ako často sa vám podarí spievať spolu v jednej opere, tak ako teraz vo Fideliovi v SND?
Jan: Mohlo by toho byť viac. Spievali sme spolu v bratislavskej Ariadne na Naxe, v Prahe v Gréckych pašiách, Adriana Levouvreur, Jenufu (Její pastorkyňa), Salome v Kanade – ale to za sedemnásť rokov, čo sme spolu, nie je veľa. Ja som v Bratislave robil Herodesa v Salome, Maida bola vtedy v Amerike v Metropolitnej opere, pripravoval som Prokofieva, v Prahe som zaskakoval v Liške Bystrouške a pripravoval som Fidelia. Maida priletela z New Yorku a o mesiac odletela do Houstonu spievať Cudziu kňažnú z Rusalky. Takže sme skoro tri mesiace neboli spolu. Bola doma v Bavorsku tri dni a už sme leteli na skúšku Fidelia v Bratislave.
Takže sa tešíte, keď vystupujete spolu?
Maida: To je úžasné. Máme rovnaký názor na prácu. Aj doma sa bavíme o opere, občas skúšame aj v hotelovej izbe. Keď medzi hercami či spevákmi na javisku nie je vzťah, je to nuda. Ale samozrejme neprenášame náš privátny vzťah na javisko. Môžeme sa aj konfrontovať…
Jan: Áno, Maida je Baran!
A vy?
Jan: Váha.
Nikdy vám nejde na nervy, že ten druhý vám môže „kecať“ do práce?
Jan: Nie, na nervy ide jej neústupnosť.
A pritom Maida vyzerá tak nežne.
Jan: No hej. Niektorí ľudia spolu žijú, vychovajú deti, rodina im funguje, ale nie je to životný partner. To sa môže stať. Sú zodpovední, možno veriaci, ale celý život žijú v omyle a potom sa na staré kolená zamilujú do niekoho iného. Keď dávam a nič neočakávam, tak láska rastie. V divadle často prežívame rôzne manipulácie. Maida má veľa nadeleného zhora v hlase, ale často sa stane, že jej povedia: vezmeme radšej niekoho zavedeného. V opere je silná konkurencia. Aby sa s tým psychicky vyrovnala, má Váhu, teda mňa. Niekedy je to veľmi náročné, najmä ak človek nie je práve zdravý. Možno keby sme mali ostrejšie lakte, aj agenti by na nás zarobili viac a boli by sme viac v povedomí ľudí, ale nás viac zaujíma celkový výsledok. My operu berieme ako firmu, v ktorej musí fungovať každé koliesko – vrátane upratovačky.
Vo Fideliovi vraj hráte v pyžame.
Jan: Ako Florestan som predsa vo väzení, takže mám väzenské pyžamo. Leonora sa ku mne prehrabáva, ja som politický väzeň, šľachtic. Aj dnes ľudia sedia v Guantáname, ľudská hodnota sa zmenila na to, koľko vyprodukujeme. My v divadle sa staráme o vzdelanie, ministerstvo kultúry by nás malo platiť ako učiteľov. Prečo nejaký operný spevák má zarábať 50 000 eur za predstavenie a tu manželka spieva lepšie, vyzerá lepšie a berie z toho dvadsatinu? Perverzia hodnôt je hlboká a keď prídu ústrky, tak to bolí. Slávny kolega aj trikrát kiksne a na konci znie z javiska: bravo! Potom si hovorím: Ako to teda funguje? Je to biznis, ide o peniaze. Sláva sa predáva ako produkt a má prinášať peniaze.
A čo publikum? Rozumie hudbe?
Jan: Bohužiaľ, nie je vychovávané. Koľko ľudí si dnes v Prahe môže dovoliť vstupenku do opery za 900 korún? Keď som bol v Mníchove, hrával sa Mozart, Strauss, Wagner, Beethoven, Webber – to kedysi patrilo do kmeňového repertoára národného bavorského divadla, ktoré pod vedením Everdinga a Sawallischa platilo za najsilnejšiu operu na svete. Vypredanosť bola 97 % a hralo sa šesťkrát do týždňa. V pondelok bol sanitárny deň.
Maida: Je veľká škoda, že sa tu nepozývajú školy či dôchodcovia na generálky. V Amerike či Kanade mávajú vždy na generálke školy ako súčasť vzdelávania. Funguje to aj v Ostrave.
Jan: V Palerme je bežné v Teatre Massimo, že šesť predstavení sa odohrá pre platiace publikum a štyri predstavenia sú pre školy. Pre školy je to vždy nabité, prídu školáci z celej Sicílie. Hrali sme tam v angličtine Grécke pašie, jeden pán im tam vysvetlí vopred dej, a keď prídeme na scénu, deti nadšene pískajú a kričia: áno, je to tam. A už je to semienko zasiate, také deti už sa zaujímajú o niečo iné, ako o vykrádanie bytov.
Nie každého však baví opera.
Ale každý štát by mal podporovať kultúrne povedomie ľudí, potom sa nebudeme vraždiť, šliapať po sebe, pľuť… Malo by byť normálne mať abonentku do divadla, ale potom by sa v divadlách malo hrať to, čomu ľudia rozumejú. Lenže sa často robia kšefty.
Čo to znamená?
Že v Nemecku sa hrá trebárs opera, kde Jenufka a Kostelníčka sú lesby, Kostelníčka si to rozdáva v dedine s každým, potom rozmláti o zábradlie bábiku, z ktorej strieka krv. Po troch dňoch som režisérke povedal: Ja tu zajtra nebudem. A ona, že nevie o tom, že by ma uvoľnili. Lenže ja na to: Ja tu nebudem, pretože vaše detstvo musela byť šialená hrôza. Veď Karolka príde na skúšku a nemá spodnú bielizeň. Pýtal som sa kolegyne, čo ju hrala: Prečo to robíš? A ona: Režisérka to tak chce.
Kde to bolo?
V štátnom divadle v Hannoveri. 37 ľudí odrieklo abonentky. Tri mesiace na to som čítal vo švajčiarskom časopise: „Veľmi zaujímavá, nepochopená inscenácie Barbary Beyerovej.“ Jenufka, já ti přece kytičku donesl… a ona zvracia do svadobnej polievky, pije plechovkové pivo, ktoré vypľuje a potom tú polievku ponúkne starostovi a starostke. Alebo Don Giovanni. Príde dueto, dvojica sedí chrbtom k sebe, ona masturbuje, don Ottavio masturbuje… (Jan Vacík pozrie na manželku Maidu a tá zdesene: „Ja som to nerobila! Takú inscenáciu. Našťastie.“) Príde komtur a ciká do opony a má gypsového psa, ktorý tiež ciká do opony. Leporello a Don Giovanni sa vyvracajú do misy so šampanským a potom si to nalievajú. To je vízia pani Barbary Beyerovej. Jeden z barytonistov, ktorý tam mal spievať, dostal šok a chcel režisérku uškrtiť! Dal v tom divadle ihneď výpoveď. Stretol som ho päť rokov nato v Saarbrückene a kričím naňho: Guido Baehr, poď sem! Práve som tam hosťoval v Manon Lescaut a pýtal som sa ho, ako sa má. Keď som zmienil, že účinkujem v opere Barbary Beyerovej, on očervenel a povedal: Honzo, to meno predo mnou už nikdy nevyslovuj. Ešte stále z toho mal psychický zážitok. Keby sme ho od Barbary neodtrhli, bol by ju zabil.
A chodia na jej predstavenia nejakí diváci?
Perverzní áno, samozrejme. Veď oni netušia, kto bol Janáček a že Jenufa je romantická opera, neoklasicistická, kde Janáček tým dieťatkom opisoval smrť svojej dcéry. Partitúru hodil do Oľginho hrobu. Keď operu písal, pýtala sa ho: Tak co, tatínku, už to bude hotový? A potom umrela 14 dní pred premiérou. To dielo má celkom iné poslanie.
Ako sa vám spieva v Bratislave?
Jan: Slovenské národné divadlo je jedno z posledných, ktoré má svoj pevný ansámbel veľmi dobrých sólistov. Máte tu dobré hlasy, atraktívne speváčky. Dnes sa ansámble vo svete likvidujú, len aby nemuseli platiť dôchodky, prepustia speváka, ktorý je v Nemecku angažovaný 13 rokov. Ten už nikde nedostane angažmán, lebo má po päťdesiatke.
A vy ste na voľnej nohe?
Jan: Áno, obaja. Keď dirigent Sawallisch oznámil, že odchádza z Mníchova, tak som šiel tiež. Mnohí si klepali na čelo: Ty si hlúpy, mohol si byť Kammersänger a dostal by si dôchodok vo výške celého svojho platu. A Sawallisch mi sám povedal: Jan, vy sa nemôžete merať s Domingom či Carerrasom, ale nie ste stvorený na to, aby ste hrali druhé husle. A to isté platí o Maide. Spracovať tieto psychické nátlaky, to je to najťažšie. Ale publikum to nevníma, to k tomu nie je vychované. Čím viac niekto kričí, tým viac si diváci hovoria: Ty bláho, to je sila.
Maida: Ale keď človek prinesie niečo navyše, cit, keď spieva z duše, zo srdca, tak to publikum vycíti. Nevedia to možno pomenovať, ale cítia to.
Ako by ste divákov pozvali na Fidelia? Prečo by ho mali v Bratislave vidieť?
Jan: No kvôli sebe.
Čo im ponúkate nové? Jedna kritička sa obávala príliš moderného poňatia. Každý musí sám vidieť, či to chce vidieť a počuť, alebo nie. Môže sa vopred informovať. Martin Bendik to poňal veľmi dobre. Zapojil techniku tak, že neruší muziku, angažoval dirigenta, ktorý pre spevákov a muzikantov žije a napĺňa požiadavky obyčajného diváka: že to pochopí. Či je to poňatie výchovné, to neviem, keďže aj môj minister sa v opere nechá podplatiť. Ten, čo ma má zachrániť. Protestoval som, ale Martin povedal, že aj tí sa nechajú podplatiť. On je skeptik a chce to tak. Režisér má na to právo. Ja som Váha, prikláňam sa k nepodplatiteľnej morálnej sile. My speváci dáme čo najviac, inscenácia je prístupná, pochopia ju ľudia od deviatich do 80 rokov. To sa Martinovi naozaj podarilo.
A čo tá modernosť?
Puccini bol moderný človek, do každej speváčky sa zamiloval a manželka to tolerovala. On chápal, že nemôže písať japonskú muziku, ale jeho Madame Butterfly v Japonsku rozumejú. Ja som to tam spieval a oni vedia, čo Puccini stvoril. Keby sme mali v Európe taký záujem o operu ako v Japonsku, bolo by to skvelé. V Japonsku za mnou prišiel fanúšik, ktorý si prišiel dať podpísať cédečko Výlety pána Broučka natočené v BBC v Londýne. A ja mu hovorím: Ale ja som spieval Verdiho Aidu. A on: To nič, ja si vás sledujem. Dvadsaťsedemročný Japonec o mne vedel. Aidu nemal, tak som mu poslal nahrávku Aidy z Grazu natočenú na kazeťák.
To dostal pekný originál.
Pre mňa je najväčšie ocenenie, keď po koncerte príde uplakaná pani a povie: Ja som dnes mala narodeniny, váš koncert bol najkrajší darček. Alebo vo Švajčiarsku zastaví stará pani s autom a hovorí: To bolo dobré. V Japonsku na mňa na ulici kričali: Radames! Ale späť k Fideliovi. Nerozširoval by som panicky, že inscenácia bude moderná. Lebo, čo je moderné? Traja mušketieri majú byť na koňoch, nie na harleyoch. Keď mi vo Viedni šéf Kammeroper povedal: chcel by som vás ako Rodolfa a opísal mi, že mám prísť na javisko na harleyi, sadnem si chrbtom k publiku k písaciemu stroju, píšem Mimi a spievam po nemecky. Pýtal som sa: prečo tá motorka? A on: páči sa mi to. Poďakoval som sa, že takto si svojho prvého Rodolfa nepredstavujem. On ma potom celkom ohovoril, vzali to nejakí Nóri a po treťom predstavení diváci odišli a produkciu museli zrušiť. To nebolo moderné. Moderná bola Konwitschného Aida: jeden červený diván a biele steny. To bolo divadlo! Modernosť si každý interpretuje inak.
Maida Hundeling
Nemecká sopranistka sa narodila v Tunisku. V rokoch 2001 až 2003 bola sólistkou v Thüringer Landestheater Eisenach, od 2003 je umelkyňou v slobodnom povolaní. Hosťuje v Štátnej opere Praha (napr. Maškarný bál, Tosca, Aida, Turandot, Senta v Bludnom Holanďanovi), v ND Praha, v nemeckých, rakúskych, japonských, talianskych (v La Scale s dirigentom Zubinom Mehtom) a ďalších divadlách, vrátane Metropolitnej opery v New Yorku (Turandot). V SND debutovala v apríli 2007 ako Ariadna v diele Ariadna na Naxe, neskôr účinkovala ako Elsa aj v Lohengrinovi. V SND možno vidieť ako Leonoru vo Fideliovi a v Pucciniho Turandot.
Jan Vacík
Opernému spevu sa začal venovať po emigrácii do Nemecka v roku 1985. Najprv v Mníchove, neskôr v talianskej Parme. Bol sólistom Bavorskej štátnej opery v Mníchove (1988 – 1993), v roku 1999 spieval v La Scale Florestana v Beethovenovom Fideliovi. Spieval v Ríme, vo Viedni, v Drážďanoch, v Lisabone, v Modene, v Lille, ale aj v Tokiu či Hongkongu. Vacíkovou doménou sú najmä dramatické tenorové postavy ako Laca v Jej pastorkyni, Dalibor, Radames, Grimes alebo ústredná postava Janáčkovej opery Výlety pána Broučka, za ktorú bol spevák v Česku odmenený prestížnou Cenou Thálie (2003). V SND spieva Florestana vo Fideliovi a Herodesa v Straussovej Salome.
