Gabriela Hermélyová sa spolu s nimi radí medzi najpopulárnejšie domáce speváčky, ktoré žali úspechy od 50. rokov minulého storočia. Vyslúžila si aj titul kráľovná slovenského swingu a piesne jej na telo šili skladatelia ako Gejza Dusík, Andrej Lieskovský a ďalší doboví šlágermajstri. Gabriela Hermélyová zomrela v nedeľu vo veku 84 rokov. Medzi jej najznámejšie patria Nauč sa to odo mňa, Skryl sa mesiac za obláčik, Môj manžel, Nie som žiarlivá či Najkrajšia spomienka.
Foto: ZUZANA MINÁČOVÁ
Ako keď spieva papagáj
„Mala som svojich muzikantov a oni mali mňa,“ spomínala na svoje koncertné pôsobenie. „Musel byť ešte nejaký herec, ktorý mal vtipnú vložku. Na zájazdoch som zažila veľmi, veľmi tvrdé časy. To sa dnes tým spevákom ani nesníva, ako my sme museli cestovať v nevykúrených autobusoch – dvadsať stupňov pod nulou a my štyridsiatkou bez kúrenia v autobuse,“ spomínala v Slovenskom rozhlase. „To sa nedá zopakovať, dnes už vôbec nie. Tí ľudia už ani nevedia, čo to je zážitok. My sme mali úžasné zážitky. Vedeli sme sa tešiť malým veciam. Keď bol dobrý mikrofón, tak sme sa tešili. Dnes každý nosí svoje miliónové aparatúry. My sme mali jeden mikrofón a niekedy to bolo, ako keď do toho spieva papagáj, lebo viete, neboli to kvality. To, čo dal kultúrny dom, to sme mali,“ spomínala speváčka, ktorá mala slabosť pre džez už od detstva, keď si pri gramofóne zvykla pospevovať od rána do večera.
Jej prvý veľký úspech prišiel v polovici 50. rokov. „V roku 1955 sa v Rozhlase robil Veľký silvestrovský program a Vieroslav Matušík ma do hudobnej časti zamontoval s dvoma pesničkami. Tá jedna, Sweet Sue just you od Willa J. Harrisa, to je prastará pesnička. A druhá bola taká talianska ,Ja tuším, že máš v láske inú a mňa už máš len trochu rád…' A predstavte si, z celého programu sa to páčilo najviac. Dostala som už 2. – 3. januára stovky listov. Doniesli mi to z rozhlasu na fúriku domov,“ spomína v rozhovore na svojej profilovej stránke speváčka, ktorá sa zapáčila skladateľovi Dušanovi Pálkovi tak, že jej ponúkol neskorší šláger Nauč sa to odo mňa.
„Vieroslav Matušík, vtedajší veľký aranžér – i keď je i skladateľom, mi vtedy zatelefonoval: ,Gabi mám tu pre teba jednu bombu pesničku, ktorú budeš nahrávať dvojhlasne.' Hovorím: ,Ako to, že dvojhlasne?' ,No lebo som ti napísal aj druhý hlas,‚“ spomínala speváčka v rozhlasovej relácii Túto hudbu mám rád. „Prišla som do rozhlasu, dostala som noty a hneď sme to skúsili, ako to je. Tak som nahrala prvý hlas a teraz mi hovorí: ,No a teraz nahraj druhý hlas.‘ Tak som nahrala druhý hlas a pesnička bola hotová. Urobili sme ju na prvý šup,“ povedala speváčka, ktorá patrila medzi prvé interpretky využívajúce metódu zdvojeného playbacku.
Nemala to ľahké ani na pódiu. Na otázku rozhlasového moderátora Vlada Franca, ako riešila veľmi dlhé predohry v časoch, keď si ešte speváci nemohli na pódiu robiť, čo si zmysleli, odpovedala: „Pokiaľ to bolo verejné, že sme na koncerte, naozaj sme tam stáli ako ,zapichnutá vidle', ako sa hovorilo. To boli také časy, že všetko sme mali vlastne zakázané (…) pretože to bolo americké. Všetko, čo sa hýbalo, bolo americké.“
„Gabriela Hermélyová priniesla do slovenskej populárnej hudby výrazný vklad. Charakteristické črty jej prejavu, najmä swingové frázovanie a vôbec uplatnenie džezových prvkov v kontexte populárnej hudby, slúžili ako dôležitý zdroj inšpirácie pre ďalších spevákov. Mnohé skladby sa v jej podaní stali evergreenmi, napr. Najkrajšia spomienka (G. Dusík), Spomienka (K. Elbert), V neskorých hodinách (I. Glorík), Taký malý bozk (F. Havlíček), Prosím ťa, nauč sa to odo mňa (D. Pálka),“ charakterizuje ju Encyklopedie jazzu a moderní populární hudby.
Stovky piesní, jediný album
Prvý „koncert“ absolvovala krátko po druhej svetovej vojne v košickej kaviarni Slávia, keď jej bratia Toperczerovci dovolili, aby si, hoci ľudia už odchádzali, zaspievala do mikrofónu. Jej verzia šlágru Tak nekonečne krásna zaujala – ľudia v kabátoch sa zastavovali a počúvali. „Taký úspech som mala, celá som sa triasla,“ spomína na stránke gabriela-hermelyova.blogspot.sk.
To, že sa stala speváčkou, bola do istej miery aj náhoda. Šikovnú klaviristku na odbor klavír na bratislavské konzervatórium nevzali, ale poslali ju, nech to skúsi na speve, kde mala viac šťastia. Svoju prvú pieseň nahrala v roku 1951. „Vtedy som sa vrátila z Bratislavy z prípravy na konzervatórium do Košíc. Naša rodina totiž mala salón v Košiciach, a keď bolo znárodnenie, naši to nechceli dať. Tak im také dane vyrubili komunisti, že potom už nemohli platiť moje štúdium. Stálo to veľa peňazí vtedy. A v tom roku som s Toperczerom v košickom rozhlase nahrala s jeho súborom 10 pesničiek. Také dobré pesničky… A všetko zmizlo. Boli to veci od Jaroslava Ježka, texty robil Zdeněk Cón,“ povedala speváčka v rozhovore s Timotejom Kubišom.
V Košiciach sa pár rokov venovala svojej srdcovke – džezovej muzike. V roku 1954, po koncerte v košickom grandhoteli – Šalkovom dome, na ktorý sa ľudia tak tlačili, že rozbili vchod, dostala Hermélyová ponuku z Bratislavy. Speváčke ju zatelefonoval Ján Siváček, skladateľ a dirigent tanečného orchestra. „To meno som dovtedy nepoznala. Ale keď som potom počula jeho skladby… Nebyť komunizmu, bol by z neho svetoznámy skladateľ. Stretli sme sa v meste a hneď mi strčil do ruky malé noty piesne Ty nie si môj typ. Spýtal sa ma, či chcem ísť do Bratislavy. Samozrejme, to bola moja túžba – spievať. On dirigoval big band, Kolektív 54. Tak som sa zbalila a odišla znova do Bratislavy,“ spomína speváčka v rozhovore s Timotejom Kubišom.
Počas svojej kariéry spolupracovala s telesami ako Orchester Siloša Pohanku či orchestre Gustava Broma, Gustava Offermanna, Braňa Hronca, Karla Vlacha, s Tanečným orchestrom Československého rozhlasu v Bratislave a ďalšími. Koncom 50. rokov účinkovala v Tatra revue, v tomto období sa aj vydala a narodili sa jej dcéra a syn.
Hoci archív Slovenského rozhlasu obsahuje vraj asi tri stovky Hermélyovej nahrávok, jej fanúšikovia sa dočkali iba jediného albumu. Nahrala ho s Orchestrom Gustava Broma a vyšiel v roku 1971. Pred šiestimi rokmi sa dočkal reedície v podobe CD v edícii Opus 100. To, že sa nepodarilo vydať ďalší album, bolo speváčke ľúto, životom však kráčala s úsmevom. „V mojom živote boli vždy také výkyvy hore – dolu, lebo to sa stáva človeku, ale ja som sa snažila vždy všetko zvládať s úsmevom. Morózny človek, to je hotová katastrofa,“ povedala v rozhlasovom rozhovore.
