Pozdvihol mediteránny folklór do umeleckých výšin a vymazal hranice medzi rôznymi tradíciami. Z akordeónu urobil moderný džezový nástroj. V jeho podaní aj tisíckrát počuté Vivaldiho Štyri ročné obdobia znejú celkom novo a čarovne. Najslávnejší žijúci akordeonista sveta má nabitý program. Jeden deň hrá vo Francúzsku, druhý v Španielsku, na naše otázky odpovedal telefonicky počas čakania na lietadlo do Švédska. Zajtra v rámci festivalu Viva Musica! zahrá vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave tango a Vivaldiho Leto i Zimu. Deň nato vzdá hold Edith Piaf v Portugalsku.
Existuje vôbec skladba, ktorá sa nedá zahrať na akordeóne?
Neviem o takej. Hudobné nástroje nemajú žiadny limit. To len hudobníci môže byť limitovaní.
Tango a akordeón sú tradičné spojenie, ale Vivaldiho Štyri ročné obdobia s akordeónom zrejme poslucháčov prekvapia. Ako na ne publikum reaguje?
Áno, pre publikum je to veľké prekvapenie. Napriek tomu pre mňa to bolo samozrejmé. Vivaldiho hudba je úžasne vhodná pre akordeón.
Aké možnosti dáva akordeón v interpretácii Štyroch ročných období? Čo by na vašu interpretáciu povedal Vivaldi? Bol by nadšený, že ste do Štyroch ročných období priniesli nový rozmer – zvuk pripomínajúci sneh a zimu?
Hrám Vivaldiho hudbu najklasickejším barokovým spôsobom, vo finále sa blíži džezu, pretože vyzdvihuje poetické a choreografické hľadisko (tanec). Je tam nová krv, nové svetlo, renesancia – znovuzrodenie.
Váš najnovší album je venovaný Mozartovej hudbe – prečo ste si vybrali práve Mozarta? Máte k nemu nejaký zvláštny vzťah alebo naňho jednoducho prišiel rad? Violončelista Mischa Maisky napríklad hovorí, že hrá iba tú hudbu, do ktorej je práve zamilovaný. Je to tak aj u vás? Koľko lások vlastne môže mať hudobník? Vždy iba jednu, alebo ich má naraz viacero?
Vivaldi, Bach, Mozart, Chopin boli prvými džezmenmi, improvizátormi, skladateľmi, inštrumentalistami. Tento prístup je mi veľmi blízky. Patríme k rovnakému kmeňu. Samozrejme, že milujem Mozarta. Odkedy som sa cítil zrelý na to, hrať jeho hudbu, a odkedy to s mojím akordeónom Stradivarius bolo možné, robil som to. Odkedy to CD vyšlo, už tri mesiace sa drží na vrchole predaja klasickej hudby. Publikum ho miluje. Môžem hrať iba takú hudbu, ktorú mám rád, alebo svoje vlastné skladby, bez ohľadu na štýl alebo žáner.
Venujete sa džezu, tangu, klasike, na akordeóne ste sprevádzali aj slávnu francúzsku šansónovú speváčku Barbaru – zdá sa, že pre vás hranice neexistujú. Je vám nejaký hudobný žáner nesympatický alebo cudzí?
Hudba nemá hranice. V 60.¤rokoch som bol priekopníkom elektronického akordeónu, ktorý som pripojil na syntetizátor Mini Moog, Prophet¤5. Potom som v 80.¤rokoch znovu objavil prirodzené akustické hudobné nástroje. Dnes používam v mojej koncepcii „Hammond Accordion“, na ktorý budem hrať počas vystúpení v budúcom roku. Je to dobrý úlovok!
Hrali ste s rôznymi veľkými osobnosťami – od Clauda Nougara, Barbary, Charlesa Aznavoura, Sergea Gainsbourga cez džezmenov – s kým ste si najlepšie rozumeli, ktorá spolupráca vás najviac ovplyvnila?
Barbara, Claude Nougaro, Charles Aznavour, Piaf mi odovzdali záľubu v melódii, potešenie písať piesne, poéziu v hudbe…
Nemali by sme zabudnúť ani na vášho priateľa Astora Piazzolu, ako ste sa vlastne zoznámili? A ako naňho spomínate?
Stretnutie s Astorom Piazzolom na začiatku 80.¤rokov bolo úžasné, znovu mi dal sebadôveru, ukázal mi cestu, podporil ma v realizovaní mojej hudby. Spolu s mojím otcom Lucienom Gallianom ma Astor viedol, bol moja „astre“ – hviezda.
Vraj ste akordeón zbavili jeho starodávneho imidžu – bol to zámer, šťastie či výsledok tvrdej práce?
Svoj štýl som si našiel veľmi skoro tým, že som sa učil z vlastných chýb a nedostatkov. Som netypický akordeonista. Rád idem nevyskúšanými alebo osamotenými cestami. Som hudobný dobrodruh, ktorý rešpektuje tradície a dedičstvo predkov.
Vnímajú Francúzi akordeón ako moderný nástroj mnohých možností? A čo v iných krajinách sveta – kde je mimoriadne populárny?
Mnohé krajiny si akordeón privlastňujú ako svoj národný nástroj – Francúzsko, Taliansko, Rusko, Argentína, Brazília, Kolumbia – tam hrajú skôr na bandoneón, druh gombíkovej ťahacej harmoniky, Írsko aj Baskicko.
Čo pre vás znamená akordeón? Je váš verný priateľ, láska či jednoducho pracovný nástroj? Koľko akordeónov máte?
Používam jeden jediný akordeón Victoria, už 50 rokov sme jedno telo, jedna duša.
Máte neuveriteľne nabitý program – jeden deň hráte vo Švédsku, o dva dni vo Francúzsku, odtiaľ si odskočíte do Španielska a hneď deň po Bratislave už vystupujete v Cascais v Portugalsku. Neunavujú vás tie ustavičné presuny?
Cestovanie, hranie, práca sú v skutočnosti pre mňa prázdniny. Dni, keď odpočívam a som v kontakte s realitou, každodenným životom a ľuďmi, sú pre mňa veľmi únavné, dokonca priam demoralizujúce. Moje povolanie je mojou vášňou.
V Bratislave budete po prvý raz?
Už neviem, nepamätám si, možno. Uvidím, keď prídem do mesta.
Pri takom rýchlom striedaní destinácií asi nemáte veľa času mesto spoznať – alebo sa na tie najzaujímavejšie miesta vraciate?
Pri odpočinku som skôr „nemobilný“ cestovateľ, ktorý uniká davom ľudí.
Už ste povedali, že odpočinok vás demoralizuje. Ako dlho môže muzikant vášho formátu necvičiť? A koľko teda cvičíte? Nechýbajú vám prázdniny?
Nikdy neprestávam hrať, komponovať, tak ako jesť, piť, spať, snívať. Moja práca predstavuje moje skutočné prázdniny, takže som na prázdninách celý rok, aj keď mám priemerne 140 koncertov za rok.
Študovali ste v meste Nice, kde sa nedávno odohrala tragédia. Na facebooku ste napísali: Je suis Nice. Kde ste v deň útoku boli? Ovplyvnilo to nejako váš program? Nebojíte sa po takýchto udalostiach cestovať po svete?
V deň atentátu som vystupoval vo Švajčiarsku spoločne s gitaristom Sylvainom Lucom. Inak bývam asi 50 metrov od miesta, kde sa odohral ten hrozný, neľudský atentát. Bez komentára.
Richard Galliano
Foto: Braunschweig
Najslávnejší žijúci akordeonista, hviezda klasickej, džezovej i world music scény zároveň. Francúzsky akordeonista, bandoneonista a hudobný skladateľ sa narodil 12. decembra 1950 v Le¤Cannet pri Cannes. S hrou na akordeóne a klavíri začal ako štvorročný pod vedením svojho otca, akordeonistu a pedagóga Luciena Galliana. V štúdiu pokračoval na Konzervatóriu v Nice pod vedením slávneho Pierra Cochereaua. Popri hre na akordeóne sa venoval aj štúdiu harmónie, kontrapunktu a hre na trombóne. V roku 1975 sa presťahoval do Paríža, kde sa stretol s Claudom Nougarom, v ktorého orchestri pôsobil a komponoval hudbu do roku 1983. V roku 1980 sa stretol s Astorom Piazzolom, s ktorým ho spájalo dlhoročné priateľstvo. Richard Galliano nahral vyše 50 albumov a spolupracoval s množstvom špičkových umelcov z rôznych hudobných žánrov, napr. s Juliette Gréco, Charlesom Aznavourom, Barbarou, Sergeom Gainsbourgom, Ronom Carterom, Chetom Bakerom, Enricom Ravom, Alom Fosterom, Janom Garbarekom, Wyntonom Marsalisom, Nigelom Kennedym… Gallianov repertoár tvoria vlastné kompozície (napr. Tango pour Claude), interpretácie klasických skladateľov (J.¤S.¤Bach, Antonio Vivaldi, Maurice Ravel. P.¤I.¤Čajkovskij, Mozart), tango prevažne od Astora Piazzolu a tiež džezové štandardy. Okrem akordeónu hrá aj na accordine, pozaune, klavíri, syntetizátore a bandoneóne. V súčasnosti je jediným akordeonistom na svete, ktorý nahráva pre prestížne nemecké hudobné vydavateľstvo Deutsche Grammophon.
Čo prezradil Galliano
O svojom nástroji
Od roku 1963 hrám na akordeóne, pre ktorý moja stará mama predala pozemok v Taliansku. Moja Victoria je úžasný nástroj. Nehrám na nej z nostalgie, ale preto, že zo všetkých mojich nástrojov je jednoducho najlepšia. Má mimoriadny zvuk a neuveriteľnú silu.
O otcovi akordeonistovi
Môj otec je veľmi diskrétny, priam až plachý človek. Nikto, kto by kohokoľvek do niečoho nútil – a už vôbec nie svojho syna. Samozrejme, bolo jasné, že jedného dňa ho uvidím pri hraní na akordeóne. Ale nenútil ma do toho, aby som sa stal akordeonistom či muzikantom. Želal som si to sám. Už ako malý chlapec som sa pokúšal postaviť si akordeón z papiera. Vďakabohu čoskoro som dostal svoj prvý skutočný nástroj.
Kto ho ovplyvnil
Istý akordeonista z Nice, ktorý ma zoznámil s repertoárom talianskej organovej školy. Dôležité bolo aj konzervatórium v Nice. Tamojší riaditeľ Pierre Cochereau bol fantastický učiteľ a organista, ktorý vedel úžasne improvizovať. Spätne som si uvedomil, že dobrí učitelia sú tí, ktorí človeka privedú k tomu, aby si napočúval aj repertoár pre iné nástroje. Akordeonista by sa mal zaoberať aj organovou hudbou.
Čo spája akordeón a organ
Akordeón napokon nie je nič iné ako organ – organ, ktorý si možno nosiť so sebou. Samozrejme, rozsah tónov je nižší. Zato má akordeón podstatnú výhodu: akordeonista si sám vytvára prúd vzduchu, ktorý rozozvučí nástroj. Preto sa dá na akordeóne hrať expresívnejšie a s väčšími nuansami než na organe.
O nadšení pre J. S. Bacha
Pre mňa je Bach najväčší skladateľ pre akordeón. Môže to znieť paradoxne, pretože za jeho života akordeón ešte neexistoval. Každý, kto hrá na tomto nástroji, by sa mal venovať Bachovej hudbe. A nielen skladbám pre organ. Na akordeóne znejú fantasticky aj fúgy. Keď cvičím, vždy hrám aj Bacha. Je to dobré pre techniku a zároveň je to úžasne muzikálne. Mnohí moji priatelia to majú tiež tak, hoci sa štýlovo venujú niečomu celkom inému – môj basista Philippe Aerts, ktorý je doma v džeze, hrá Bacha na kontrabase. To, čo vytvoril Bach, je naozaj univerzálna hudba.
Ako sa dostal k džezu
Najprv cez nahrávky. Mal som desať rokov, keď som prvýkrát počul niečo od Arta Van Damme, veľkého džezového akordeonistu. Pre mňa, malého chlapca, to bolo zjavenie – dovtedy som nepoznal americký džez. S Artom Van Damme sme už niekoľko rokov v kontakte. On mi ukázal cestu. Som rád, že som mu to mohol povedať.
O kópiách a origináloch
Dnes je veľa mladých muzikantov, ktorí napodobňujú svoje vzory. Platí to hlavne o mladých gitaristoch, ktorí strávia celú kariéru tým, že sa horlivo snažia priblížiť Djangovi Reinhardtovi. Často ide len o to, aby hrali rýchlejšie ako Djangovi imitátori pred nimi. Jeho tón a frázovanie, samozrejme, nikdy nezvládnu. Lenže niekto ako on ostane nedosiahnuteľný. Zo všetkých gitaristov, ktorí kedysi začínali ako Reinhardtove kópie, len môj priateľ Biréli Lagrene dokázal vystúpiť z tieňa svojho vzoru a stal sa gitaristom s vlastným štýlom. On je veľká výnimka. Všetci ostatní sú bledé, len občas dobré kópie. Ale načo byť dobrou kópiou? Zaujímavý je vždy len originál.
Čo ho naučil priateľ Astor Piazzola
Serióznosť a disciplína, s akou tvoril Piazzola hudbu, som zažil len u kolegov z klasiky. Piazzola mi jedného dňa povedal: Dávaj si pozor, aby si sa príliš nepriblížil k americkému džezu. Vtedy som naozaj trčal až po uši v džeze. Piazzola vedel, že muzikant by sa mal zaoberať vždy aj hudobnou tradíciou vlastnej krajiny. Vďaka nemu som začal znovu objavovať všetko to, čo mojej hudbe popri džezových vplyvoch dodáva francúzsky tón. Staré filmy so Jeanom Gabinom, hudbu z týchto filmov, starý Montmartre a jeho šansóny, musette-valčíky, poéziu starého Paríža.
- Výňatky z rozhovoru Clausa Lochbihlera pre Neue Musikzeitung zo 16. 7. 2009, preložila (kse).
