Ambiciózny koncept Jozefa Luptáka postupne naberá na sile a vďaka kompetentnému realizačnému tímu získava zaujímavý, do detailov prepracovaný dramaturgický profil. Už to nie je len prehliadka hodnotných diel hudobnej literatúry, dnes sa stáva dominantným „konvergenčný prúd zážitkov a emócií“ (Jozef Lupták) z rôznych umeleckých oblastí, žánrov a štýlov, pričom obdivuhodne pôsobí nekompromisný postoj pri presadzovaní kritérií najvyššej kvality. Ak si k tomu pridáme aj skvelé interpretačné obsadenie tohoročných Konvergencií, máme do činenia s výnimočnou zostavou, kde sa v priebehu nadchádzajúcich šiestich dní bude na čo tešiť.
Program otváracieho koncertu tvorili diela Alexandra Albrechta a Paula Hindemitha v podaní Quasars Ensemblu, ktorý viedol Ivan Buffa. Z mladého umelca, dobrého dirigenta, výborného autora a excelentného klaviristu sa pomaly, no čoraz zreteľnejšie stáva jedna z najvýraznejších osobností domáceho hudobného života. Spôsob, akým v priebehu krátkeho času vybudoval zo svojho súboru kvalitné teleso na uvádzanie diel súčasnej hudby, si zaslúži rešpekt. Albrechtova Sonatína pre 11 nástrojov z roku 1925 je v slovenskom kontexte z hľadiska modernosti použitých výrazových prostriedkov ťažiskovou komornou skladbou príslušného decénia (samotný autor ju považoval za svoje najlepšie dielo). Pri počúvaní diela silne ovplyvneného estetikou nemeckého hudobného expresionizmu človeku nevdojak zíde na um, že vývoj slovenskej hudobnej moderny sa mohol uberať celkom inou cestou, ak by doň nebola vstúpila kuratela kompozičnej školy Vítězslava Nováka.
Sopranistka Eva Šušková s pozoruhodným vokálnym uchopením novoromantickej poetiky predniesla päť Albrechtových piesní v citlivej inštrumentácii Ivana Buffu (pôvodne s klavírnym sprievodom). Azda najpôsobivejšia bola tretia pieseň Mein Herz na slová Hermanna Hesseho (meno textára piesní sa z bulletinu ani v jednom prípade nedozvieme, čo možno považovať za mínus inak vzorne pripraveného festivalového sprievodcu). Na záver odznela Komorná hudba č. 3 pre violončelo a 10 nástrojov Paula Hindemitha v brilantnom sólovom uchopení Jozefa Luptáka a hudobníkov ensemblu. (No aj v tomto prípade bulletin mená hráčov utajil, hoci ich party v programe uvádza ako sólové. Škoda.)
