S napätím sa očakávalo, ako sa náš prominentný majster taktovky na čele Symfonického orchestra Českého rozhlasu pri jeho hosťovaní v rámci Bratislavských hudobných slávností vyrovná s novým šéfovským miestom, neodskúšanou, dávno zabudnutou akustikou a napokon i s pribúdajúcimi rokmi.
Ukázalo sa, že všetky tri zadania náš legendárny maestro zvládol so sebe vlastnou suverenitou. Už úvodné podanie Beethovenovej predohry Egmont sa nieslo v znamení zreteľných, typicky lenárdovských kontúr, s transparentným vedením hlasov i s pôsobivým umiestňovaním dramatických akcentov, ktoré orchester snaživo a precízne realizoval. Aj dôverne známy Tretí klavírny koncert toho istého autora so sólistom Janom Simonom mal štandardnú interpretačnú úroveň, i keď bez spektakulárneho osobnostného nadhľadu. Simon je vybavený excelentnou manuálnou technikou, klavírny part hrá spoľahlivo a štýlovo, v duchu tradičných, prísne dodržiavaných klasicistických kritérií.
Ten najintenzívnejší zážitok však prišiel po prestávke – české rozhlasové teleso zaplnilo pri kreácii veľkolepej Alpskej symfónie Richarda Straussa pódium v grandióznom obsadení, o ktorom sa jeho zdecimovanému bratislavskému pendantu môže v súčasnosti len snívať (to by nemalo ujsť pozornosti na koncerte prítomnému riaditeľovi RTVS). Lenárd ponúkol menej sofistikovanú koncepciu diela ako nedávno pred ním Emmanuel Villaume so Slovenskou filharmóniou. Triezvu a zvukovo veľmi konkrétnu, nasýtenú aj v pianových miestach, ktoré mali charakterizovať tajuplný mumraj alpských veľhôr či zlovestné ticho pred búrkou. Ich drobnokresbou sa nezdržiaval, rýchlo tie úseky opúšťal, aby mohol v pléne čo najčastejšie vyzdvihnúť majestátne hudobné vrcholy. Svojmu telesu kraľoval, viedol ho pevnou a spoľahlivou rukou, ako sme uňho boli vždy zvyknutí. Orchester sa prekonával, chvíľami hral na hranici svojich možností, to však nijako neoslabuje fascinujúcu silu, ktorá z výkonu hráčov išla.
Zaplnená hala pripravila umelcom nadšené ovácie. Mnohí si s ľútosťou uvedomili, ako veľmi Ondrej Lenárd na domácich koncertných pódiách chýba. Dirigenta jeho formátu tu stále nemáme. A ako to v našich pomeroch býva, s najväčšou pravdepodobnosťou bude Lenárd za dirigentskými pultmi bratislavských orchestrov absentovať aj naďalej. Na škodu celej slovenskej hudobnej kultúry.