Akú hráte muziku, že je v Čechách taká populárna?
Alexandra Langošová: Tešíme sa, že má naša hudba pozitívne ohlasy a že sa s ňou dostaneme aj na Slovensko. Vychádzame z pesničkárskej tradície, máme radi hudbu 90. rokov, ale aj staršiu a ja navyše mám rada aj ženy – pesničkárky. Roky sme chodili hrávať do Ameriky a vstrebávali sme tam všetky naše obľúbené žánre. Chceli sme naše skúsenosti zúročiť, pretaviť cez osobnú skúsenosť a dostať zo seba niečo osobité a autentické. Na tomto albume sme pracovali dlhšie.
Vy ste v kapele gitarista, čo sa vám najlepšie hrá, k čomu máte najbližšie?
Roman Helcl: Po rokoch sme si našli svoj zvuk a je to kombinácia rocku, elektroniky aj vplyvy soulovej hudby, to nás teraz najviac baví.
Dali ste si však riadne dlhú pauzu – dvanásť rokov! Čo ste za ten čas robili?
Alexandra Langošová: Na to odpoviem ja – otehotnela som. Syn oslávil už dvanáste narodeniny, takže tá pauza trvala aj trinásť rokov, keď som svoju pozornosť sústredila viac na dieťa. Spoluhráči za ten čas hrali v iných kapelách a trochu sme koncertovali aj spolu, hoci iba málo. Postupne sa obmenila celá zostava kapely a pred zhruba piatimi rokmi sme začali pracovať na novom materiáli s novými spoluhráčmi – basgitaristom Jakubom Vejnarom a dvoma bubeníkmi, ktorí sa striedajú pri nahrávaní v štúdiu aj pri živých koncertoch – Roman Vícha a Petr Ptáček. S nimi vznikla v kapele skvelá „chémia“ a vzájomná energia, že sme na nej postavili celý nový zvuk. Každý z nás má aj svoju inú prácu a aj preto nám to tak dlho trvalo.
Spievate výhradne v angličtine, nestačilo vám, že vám budú rozumieť v Čechách a na Slovensku?
Alexandra Langošová: Kiež by som dokázala napísať dobrý text v češtine alebo pokojne aj v slovenčine! Som totiž polovičná Slovenka a od detstva som si veľmi rada spievala slovenské ľudové pesničky, ktoré ma učil môj otec. Slovenčina je spevnejšia i melodickejšia, ale keď som si obľúbila nejakú muziku, spievali ju vždy po anglicky a ja som túžila spievať ako moje obľúbené speváčky a speváci. Napokon, v 90. rokoch, keď sme začínali, všetky kapely spievali po anglicky, až postupne sa trend obrátil. Už pred pár rokmi sme natočili jednu českú pesničku, takže možno sa do toho jedného dňa pustím.
Odkiaľ pochádza ten zvláštny názov kapely November 2nd? Vraj je to pre vás magický dátum, v čom?
Roman Helcl: Ja tú historku trocha skrátim, aby nebola zdĺhavá. Kapela mala prvý koncert 2. septembra a chceli sme sa pomenovať podľa tohto dátumu, ale grafik sa pri tvorbe plagátu pomýlil a napísal naň November 2nd. Už sme si ten názov nechali a až v priebehu rokov sme zisťovali, že má rôzne konotácie. V ten deň sú Dušičky a niektorí nás volali „dušičková kapela“. Dlho sme s tým „novembrovým“ názvom bojovali, ale nakoniec sme ho prijali, lebo v sebe zahŕňa dušičkovú, teda magickú a tajomnú a zároveň pozitívnu polohu. Taká je aj naša hudba: sú to pekné pesničky a vnútri sa skrýva niečo trocha temného.
Takže začalo sa to jednou chybou a dospelo to k albumu roka – je to pre vás úspech? Zmení to niečo na vašich plánoch?
Alexandra Langošová: Určite je to pre nás obrovské zadosťučinenie a máme z toho veľkú radosť!
Roman Helcl: Začalo sa nám dariť pri skladaní, takže už sme práve začali natáčať nový, piaty album, hoci len nedávno sme vydali ten štvrtý. Chystáme sa na koncerty v Čechách aj v zahraničí a veľmi radi by sme vystúpili aj na Slovensku, keďže tu máme obaja korene.
