Emília býva v dome v stráni. V zaujímavej modernej stavbe na svahu medzi dvoma ulicami. Vysoko nad Bratislavou. Vysoko pre toho, kto chodí peši.
Keď bolo pekné počasie a Milka rozrušená predstavením, odprevádzala som ju hore pod hrad. Medzi mestom a domom sme museli prejsť po veľkých strmých schodoch.
Emília rada z domu odchádza a ešte radšej sa do neho vracia. Presne tak ako do divadla. Jej existencia, to je nekonečná púť medzi dvoma svätyňami, dvoma božstvami – medzi domom a divadlom. A ona sa prísne a konzekventne usiluje jednu mytológiu od druhej oddeľovať.
Do domu vedú dve výškovo rozdielne schodištia. Cez nenápadnú hornú bráničku, ktorá vedie do terasovitej záhrady, sa schádza po strmých schodoch.
Napriek všetkým snahám vyzerať civilne a privátne sa tento dom s harmonicky sa zvažujúcimi terasami, teda so záhradou, predsa len podobá gréckemu amfiteátru. Tam, kde v starogréckom amfiteátri sedeli diváci, má Milka zasadené kvety. V lone terás, ktoré tvoria takmer oblúk, je plošinka venovaná jari s magnóliou, narcismi a voňavými hyacintmi po okrajoch.
Na každom schode som zastala a tešila sa z kvetov a kríkov, z ktorých v každom ročnom období niečo zázračne kvitne.
Pred ôsmimi rokmi sa vydávala moja neter. Na trhu už neboli žiadne kvety, vhodné na ozdobu svadobného stola. A potrebovala som malé, skoro divé kvietky. Spomenula som to pred Milkou.
„Poď ku mne do záhrady, tam nájdeš, čo potrebuješ.“
Dovolila mi vyplieniť skoro celú záhradu. Strihala som do košíka drobné jesenné astry a modré okaté kvietky. Už sa nepamätám, ako sa volali.
Milka stála nado mnou. Viem, ako záhradníčku bolí, keď sa pozerá na popravu svojich miláčikov. So zaťatými zubami ma však povzbudzovala:
„Ešte si vezmi, odstrihni všetko, čo potrebuješ, aj tak ich čaká iba mráz…“
Potom sa ešte raz pozrela na kôš plný kvetov a povedala:
„Tam aspoň ešte niekomu poslúžia…“
Z terasy jari sa vchádza do zasklených dverí a svetelnej križovatky, alebo ak chcete, osi domu.
Milka si dom nenavrhovala, ale našla v ňom to, čo hľadala. Znamená pre ňu istotu a zabezpečuje jej rodinnú stabilitu.
Všetko v ňom pripomína divadlo.
– Ale nech sa páči.
Milka vždy veľmi srdečne víta pozvaných hostí.
Na jednej strane zasklenej predizby na vyvýšenom mieste pri obývačke je kuchyňa. Neviem sa zbaviť predstavy, že namiesto kuchyne vidím malé komorné „škatuľové“ divadlo.
Dolu v obývačke sú masívne, pohodlné kreslá, potiahnuté staroružovým atlasom so škoricovými pásikmi. Ich pohostinstvo pozoruje rozmarná pohovka Madame Récamier, ladená v podobných farbách.
Na čiernom atlase visia na stene dvaja mudrci, zosobnenie vyvážených síl čínskej filozofie Jing a Jang.
Predstavujú ženskú a mužskú dušu dokonalého ľudského vzťahu.
V samom srdci domu je Milkina izba. A predsa je to izba prechodná. Má dvoje obrovských dverí. Pach divadla sa z nej rýchlo vytráca a nastupuje aróma domova. Zacítila som ju v kapustnici, ktorú Milka pripravuje so špeciálnou klobásou.
Po pravej strane malá posteľ, diván tvarom veľmi podobný váľande v Milkinej šatni v divadle. V ľavom rohu izby skromný písací stôl. Na stenách rodinné fotografie synov, vnučiek a vnukov.
– Tu spávam, keď prídem neskoro z divadla, aby som nikoho nerušila. Tu sa učím svoje úlohy.
Žiadne suché kvety ani vavrínové vence so stuhami.
Izba mi pripomína lodnú kajutu prísneho kapitána na búrlivom mori. Len on rozhoduje, kedy si môže dovoliť pár hodín odpočinku a spánku, aby loď nebola ohrozená.
Emília V a tí druhí
K životnému jubileu prvej dámy slovenského herectva Emílie Vášáryovej vyjde onedlho kniha Emília V a tí druhí. Na tému legendárna Emília V či populárna Milka sa vyslovujú „tí druhí“, herečkini priatelia a spolupracovníci, divadelní režiséri či aj javiskoví partneri ako Ľubomír Vajdička, Peter Mikulík, Jozef Bednárik, Emil Horváth a Martin Huba, kolegyne a kolegovia ako Božidara Turzonovová, Radovan Lukavský, Juraj Slezáček či Marián Geišberg, i herečke ľudsky blízki členovia technického personálu SND.
Kniha Emília V a tí druhí vyjde 4. mája 2012 v Ikare
