Človek by mal mať okolo seba poriadok, čisto a krásu. A k poriadku patrí aj smrť. Ja som fatalistka. Čo sa má stať, nech sa stane, len nech to, čo máme urobiť, urobíme čo najlepšie… Smrti sa nebojím, ale neporiadok a špina ma ubíjajú. Nenávidím chaos.
V tých časoch boli v Bratislave kvetinárstva veľmi striedme a stereotypné. Biedne. Symbolmi flóry socializmu boli klince. Asi ich meno dobre pasovalo ku kladivu s kosákom. Červené klince so špargľou, čiže asparágusom… Za vrchol luxusu sa považovali klince modré. Zbavené proletárskej krvi, nasiaknuté komunistickým džentríctvom či modrým roztokom. Ale to bolo všetko.
Magdynéni bola naším spojením so Západom. Mala syna vo Viedni a sama bola niečo ako Európanka… Na pohreb prišla aj jej rodina z Viedne. Všetci v elegantných čiernych kabátoch. Upútala ma najmä synova manželka. Nevedela som odtrhnúť oči od zázraku, ktorý držala v ruke. Biele hyacinty. Z tej kytice vyžarovalo posolstvo noblesného sveta krásy a elegancie a pokoja.
Odvtedy mám rada hyacinty.
Veru, človek musí mať okolo seba poriadok a krásu.
– To povedal Čechov.
„No vidíš, neviem kde, ale Čechova stále nosím v sebe! Hrala som síce len v dvoch jeho hrách, ale Čechov… Čechov žije v nás… dobre nás tí komunisti kántrili, katovali…!“
A Milka sa zasmeje tým svojím drsným smiechom.
Keď hovorí so zápalom o veciach, ktoré nemá rada, mení sa jej hlas aj smiech na drsnú ostricu.
Takýto hlas i vášeň rebelky neskoršie využila v inscenácii Brechtovej Matky Guráž.
Nijako som si nevedela dať dohromady jej tvár, jej výkrik Roxany v Cyranovi de Bergerac s hlasom nekompromisnej vojačky.
„Ty máš v sebe nejaké gény svätej Jany bojovníčky!“
„Dúfam, že áno. So Slovenskou filharmóniou sme robili Honeggerovo dramatické oratórium Jana z Arcu na hranici na slová Paula Claudela. Bol to jeden z mojich najsilnejších zážitkov. Mám našťastie aj hudobné vzdelanie a viem čítať noty. To vďaka môjmu otcovi.“
Robila som aj Shawovu Svätú Janu. Mojím hereckým partnerom bol Gustáv Valach. Výborný herec s krásnym hlasom. V skutočnosti sa však premenil na môjho inkvizítora. Zarytý, bigotný katolík. Ja som sa vtedy rozišla s prvým manželom a myslím, že som už bola v druhom stave s Milanom. Bolo to pre mňa vykúpenie. Valach mi však pri každej príležitosti pri skúškach nadával: „Pobehlica! A to tá má hrať Svätú pannu?!“
A hrala som ju, a s veľkým úspechom… Samé ovácie. Na javisku mi potom Valach pobozkal ruku… a na chodbe zavrčal: „Fľandra!“
V divadle sa musí všeličo vydržať. A hlavne si ho treba držať ďaleko od súkromného života!
„Spomínaš si predsa, ako je to v Shawovi: "Jana, a ty si myslíš, že máš pravdu, že si obdarená Božou milosťou?“ Svätá bojovníčka odpovedá: „Možno áno, a keď je tak, prosím Boha, aby mi ju zachoval. Keď nie, prosím, aby mi ju udelil.“
Vieš, kto mi poradil tento citát? Eug?ne Ionesco. Mala som to šťastie a tesne pred smrťou som ho navštevovala…
– Čítala som ten tvoj rozhovor, mohla by si mi ho ešte raz priniesť…
Ja som si na Ionesca sadla celkom po domácky. Ako na jeho Stoličky.
Inscenácia Stoličiek vo Vajdičkovej réžii bola jednou z najoriginálnejších interpretácií Ionescových textov.
Emília V a tí druhí
K životnému jubileu prvej dámy slovenského herectva Emílie Vášáryovej vyjde onedlho kniha Emília V a tí druhí. Na tému legendárna Emília V či populárna Milka sa vyslovujú „tí druhí“, herečkini priatelia a spolupracovníci, divadelní režiséri či aj javiskoví partneri ako Ľubomír Vajdička, Peter Mikulík, Jozef Bednárik, Emil Horváth a Martin Huba, kolegyne a kolegovia ako Božidara Turzonovová, Radovan Lukavský, Juraj Slezáček či Marián Geišberg, i herečke ľudsky blízki členovia technického personálu SND.
Kniha Emília V a tí druhí vyjde 4. mája 2012 v Ikare
