Bolo tesne pred Vianocami.
– Nechceš prísť a piecť so mnou medovníky?
V telefóne zase znela skoro nonšalantne presvedčivo. Ako niekto, kto pečie medovníky každý deň.
– Vieš, ja už niekoľko rokov pracujem pre tú nadáciu… No a na Vianoce pečiem medovníky.
Keď som vošla do vyupratovanej kuchyne, už voňala medom.
– Prvú várku mám už hotovú, chcela som si to vyskúšať. Mám nový recept a bála som sa, aby som to nepokazila. Podstrčíme do rúry iný plech…
Milka nič nerobí bez skúšok, naostro. Všetko má vždy premyslené. Aj spontánnosť. Tú sa snaží profesionálne kontrolovať.
– Nikdy som svojimi citmi nechcela nikoho zaťažovať. Len tak vybuchnúť a vysoptiť sa na druhých považujem za luxus. Ale nehovorím, že sa mi to niekedy nepodarí.
Smiech zachrípnutej kráľovnej vrán.
– Aj na javisku sa niektorí herci odreagúvajú. Čo to má spoločné s racionálnym vybudovaním roly? Svoje súkromné emócie a frustrácie si nechaj, prosím, doma alebo aspoň v šatni.
Kuchyňa sa zase prudko rozvoňala.
– Áno, sem dávam aj trošku škorice. Takéto medové srdiečka budem potom predávať v jednom zo stánkov na vianočných trhoch na námestí a všetko pôjde na konto deťom. Kúpila som si k tomu aj červený kabát s kapucňou. Vyzerám v ňom ako sestra Deda Mráza. Ale je aspoň taký detský.
Milka rozvaľkala zvyšok cesta a podala mi srdcovú formičku.
– Otec mi vždy hovoril: „Keď máš veľa, dávaj veľa, keď máš málo, dávaj menej. Prijímať môže každý, ale dávať nie.“
Keď som bola malé dievča a otec po mňa niekedy prišiel a viedol ma z baletu alebo z hodiny klavíra domov, vždy ma chytil za ruku a upozorňoval ma na niečo krásne. Ukazoval mi prírodu a hviezdy. Jednou rukou ma držal za ruku a druhou ukazoval na hviezdy.
Bleskovo sa mi vybavil obraz, ako mňa držal otec za ruku na ceste zo školy. Na krku mu visel ďalekohľad, pod nohami vŕzgal sneh. Otec sa zastavoval a ukazoval mi na nebi planúce hviezdy:
„Venuša, modrofialový Jupiter, Veľký voz… a keď predĺžiš jeho oje, tam je Polárka. Tamto je Sírius a ten, čo sa hnevá, s takým červeným okom, je Mars.“
Potom ho vyhodili z Tatier, zo sanatória, a zomrel v Partizánskom.
Chvíľku sme mlčali. Potom to za obidve vypovedala Milka:
„Mňa tiež otec učil spoznávať hviezdy. Vedela som, že je chorý. Vrátil sa chorý z ruského frontu. Bol po niekoľkých infarktoch a cítila som, že ho čoskoro stratím. Že sa budem darmo naťahovať za rukou, za tým dotykom dlane. Ale nechcela som si to pripustiť. To ma tiež naučil otec. Bojovať so svojimi bolesťami sama. Zmizlo telo obrátené k jazeru či k hviezdam. Ten priestor medzi zemou a nebom je prázdny…“
Skočila som jej do reči:
„Ja, keď sa niekedy modlím Otčenáš, mám pocit, že sa modlím k vlastnému otcovi.“
Milka ihneď nadviazala:
„Aj ja. Ja konkrétne viem, že mi pomáha. To on mi našiel môjho Milana…“
Keď som sa prvý raz vydávala, povedal mi iba: „Bolo krave dobre…“, čo je maďarský variant slovenského: „Bolo somárovi dobre…“
– „… išiel na ľad tancovať a zlomil si nohu!“ – doplnila som ju.
– Áno… Otca veľmi trápili vlastnícke sklony môjho prvého manžela, ktorý na moju kariéru žiarlil. Ale moje manželstvo sme ďalej nerozoberali.
Emília V a tí druhí
K životnému jubileu prvej dámy slovenského herectva Emílie Vášáryovej vyjde onedlho kniha Emília V a tí druhí. Na tému legendárna Emília V či populárna Milka sa vyslovujú „tí druhí“, herečkini priatelia a spolupracovníci, divadelní režiséri či aj javiskoví partneri ako Ľubomír Vajdička, Peter Mikulík, Jozef Bednárik, Emil Horváth a Martin Huba, kolegyne a kolegovia ako Božidara Turzonovová, Radovan Lukavský, Juraj Slezáček či Marián Geišberg, i herečke ľudsky blízki členovia technického personálu SND.
Kniha Emília V a tí druhí vyjde 4. mája 2012 v Ikare
