Božidara Turzonovová sa narodila v Sofii. V Bratislave jej rodičia zakotvili po dlhom putovaní, keď mala štrnásť mesiacov.
Príznačná je pre mňa už skratka jej mena – Dača. Po rusky to znamená letné sídlo, nie rodinný dom.
– Dovolím si ťa opraviť. Dača je slovenský variant familiárnej skratky Dači, odvodenej z Dari, čo je skratka mena Božidara.
Moje korene siahajú do egejskej Macedónie, otec sa narodil pri gréckom Solúne. Bol veľký germanofil, študoval v Berlíne, kde chodil na prednášky aj k samému Walterovi Gropiusovi. Ako inžinier architekt vyvinul prefabrikáty používané v stavebníctve. Dostal za to Rad práce, a keď sa vrátil z Prahy, povedal iba toľko: „To sú kati.“
Jeho vynález neskôr zneužili a teraz ho podaktorí vinia z výstavby hororových panelákových sídlisk. Ale on vynašiel len základnú časť stavebnej konštrukcie.
– To akoby niekto obvinil staviteľa pyramíd, že okresal jeden kváder… – podotknem. – Ale hovorme o tebe.
„Škola ma veľmi nezaujímala. Len čo som prišla domov, hodila som na zem tašku a utekala som do rozhlasu, kde som účinkovala v detskej dramatickej družine, alebo do Pionierskeho paláca. Bola som na jeho slávnostnom otvorení a na recepcii som vtedy prvý raz v živote videla banán. Pamätám sa na tie nádherné záhrady a na skleníky… Milujem vôňu mokrej zeme… Zapísala som sa do biologického krúžku a až potom do dramatického. V Pionierskom paláci som hrala s Peťkom Mikulíkom, Julom Satinským, Petrom Jergušom, Miky Fehérom…“
A kedy si sa zaľúbila?
„No, zaplietla som sa. Ja som sa na koňoch zaplietla s Adamovičom. A to bol aj celý príbeh môjho života…“
Chodili ste spolu jazdiť?
„Áno, áno, do jazdeckého klubu v Ovsišti, v Petržalke, ale vieš, ako som ho spočiatku nenávidela?! Keď mal na sebe oblek, a nie texasky, strašne mi pripomínal manekýna! Okrem toho mne sa vždy páčili blonďáci s modrými očami… a vidíš, zaplietla som sa na koňoch.“
Skoro ako Anna Karenina… – skočím jej do reči.
Božidara sa zasmeje.
„Adamovič a Emília boli pre mňa exportným slovenským párom. Ja som sa veľmi skoro naučila, že slovo prestíž je vlastne ilúzia a že v očiach niektorých ľudí som stále cudzinka. Pritom som sa cítila integrovaná. Cítila som sa ako Slovenka… Pravda, nasmerovaná na západnú kultúru a literatúru, ako vtedy celá moja generácia…“
Na začiatku hereckej kariéry som mala isté problémy s fyzickými dotykmi na javisku. Pamätám sa, ako to bolo pri Ivanovovi. Jozef Budský porozdeľoval jednotlivé výstupy medzi poslucháčov réžie a tí ich potom pripravovali s nami, poslucháčmi herectva. Ja som mala hrať Sašu. Partnera mi robil istý Šani Beke, pôvodom Maďar, ktorý hovoril so silným prízvukom: „Tebou nehrám , tebe oči smejú.“ Potom otvoril tie svoje ústa ako bránu do pekla a chcel ma pobozkať. Ja som odskočila. Viem, že Budský vtedy s nevôľou poznamenal: „Prosím vás, koľko má to dievča rokov? To je hotová tragédia…! A nemá náhodou blatfús?“
Vtedy sme nosili také cvičky s gumičkou, spartakiádky…
Málo chýbalo, a bola by som odišla z VŠMU!
Náš pedagóg Ján Borodáč nás učil, že herci sú iní ľudia. Majú iný mozog, iné pľúca i srdce… Ja mám v normálnom živote problém s očami. Astigmatizmus a všeličo iné. Keď mám migrénu, zraní ma aj svetlo svätojánskej mušky. No len čo vyjdem na javisko a zasvietia na mňa aj tie najsilnejšie reflektory, už mi to neprekáža. Migréna v mihu prestane. Predstavenie sa skončí a zas ma všetko rozbolí…
Ako sa potom na javisku orientuješ?
„Pohybovať sa na javisku bez okuliarov ma naučila Viera Strnisková.“
Taká bola Sarah Bernhardtová! V normálnom živote mala drevenú nohu a krívala. Na javisku tancovala.
Poviem to naschvál, aby som jej pripomenula inscenáciu Posledné leto Sarah Bernhardtovej. Hru Johna Murrella som pre Božidaru preložila ja.
Tá hra mala obrovský úspech v Čechách, pamätáš? V Prahe diváci jasali tak ako na Božskej Eme!
Ja som sa vždy tešila, keď mi niekto povedal: „Bola to tvoja životná úloha.“
Po generálke Posledného leta za mnou prišla Milka a povedala: „Dači, zas si ma dostala!“ Ocenila som, že sa na mňa prišla pozrieť. My dve sme sa spolu dosť nahrali, boli obdobia, keď sme ťahali celé divadlo ako taký silný dvojzáprah.
Emília V a tí druhí
K životnému jubileu prvej dámy slovenského herectva Emílie Vášáryovej vyjde onedlho kniha Emília V a tí druhí. Na tému legendárna Emília V či populárna Milka sa vyslovujú „tí druhí“, herečkini priatelia a spolupracovníci, divadelní režiséri či aj javiskoví partneri ako Ľubomír Vajdička, Peter Mikulík, Jozef Bednárik, Emil Horváth a Martin Huba, kolegyne a kolegovia ako Božidara Turzonovová, Radovan Lukavský, Juraj Slezáček či Marián Geišberg, i herečke ľudsky blízki členovia technického personálu SND.
Kniha Emília V a tí druhí vyšla 4. mája 2012 v Ikare
