Raz som Milke povedala o popularite feministickej hry Evy Enslerovej
Monológy vagíny.
V USA, ale aj na celom svete v Monológoch účinkovali veľké herečky ako Meryl Streep. Hrali ho s úspechom v Paríži aj v Londýne.
Preložila som zaujímavý text hlavne kvôli Milke, lebo mi ochotne sľúbila, že si ho prečíta.
Monológy vagíny je veľmi odvážna výpoveď tyranizovaných a zneužívaných žien, lesbičiek aj znásilnených žien z Kosova.
Milka si hru pozorne prečítala a vyhlásila:
„Nie, v takejto hre ja hrať nebudem. A poviem ti aj prečo. Tie znásilnené ženy z Kosova sú len zámienkou. Nešťastím druhých nám tie lesbičky zastierajú oči a pritom si tam hrajú svoj program, presadzujú svoju vlastnú nenávisť k mužom.“
Mám z toho taký nechutný pocit. Taký som mala raz v mladosti. Cestovala som na majstrovstvá Československa v gymnastike. Aby som si oddýchla, kúpili mi lôžko. Nado mnou sa vo vlaku miloval nejaký párik. Nemohla som spať a stále som sa na lôžku prevaľovala. Vtedy zostúpil ten mladík dolu a pricapil mi papierovú tácku od párkov so zvyškami horčice na tvár.
Sex s príchuťou horčice? – nadhodila som.
Milka nereagovala.
Viac sme o tom nehovorili.
Raz, asi o päť rokov neskoršie, som sa vracala z Prahy do Bratislavy. Vo vagóne som stretla Milku, ako v kupé sedí sama.
Jemne sa usmievala.
Padli sme si do náručia a začali sme tračlovať, ako sa hovorí v divadelnom žargóne, o deťoch, vnúčencoch a Prahe, do ktorej sa obidve chceme presťahovať. A samozrejme o divadle.
– Ja som teraz hrala v Prahe Kozu. Tá hra má úžasný úspech. Najprv sa mi do toho nechcelo. Koza ako sexuálny symbol, ba objekt, to sa mi zdalo príliš silné. Ale teraz vidím, akým géniom bol Albee. Má to veľkú silu. A je to v nás, tá kozia beštialita sexu.
Milku alebo ľudia milujú, alebo ich dráždi. Niektorí nenávidia už tie tri dĺžne nad jej priezviskom.
V škole sa Milka vždy medzi svojimi spolužiakmi vynímala. Učitelia to nemali radi. Na gymnáziu jej jedna učiteľka povedala:
„Ale, Vášáryčka, veď ty máš oči ako májová sračka.“
Kým ako mladá filmová hviezda mala šatník s honosnými toaletami, napríklad keď šla na festival do Cannes, teraz sa oblieka skromne. Ničím sa nelíši od davu na ulici. Často nosí čierne nohavice a konfekčný svetrík. Nechce byť ničím nápadná. Slnečné okuliare jej chránia citlivé oči nežnej májovky.
Veľmi jej však záleží na peknej čiernej bielizni, do ktorej sa musela vyzliekať napríklad pred kolegyňami na Malej scéne.
Divadlo je krutou arénou a niektoré kolegyne sa netaja tým, že k nej prechovávajú city menej ako sympatické.
– Kedy už konečne zgegne? Kým je tu, ja si ani nešteknem! Už som pri nej stratila najlepšie roky, najlepšie šance!
Na skúškach sa robí, že už-už odíde, že už nevládze. Na premiére sa potom pozbiera a vždy je najlepšia.
Emília V a tí druhí
K životnému jubileu prvej dámy slovenského herectva Emílie Vášáryovej vyjde onedlho kniha Emília V a tí druhí. Na tému legendárna Emília V či populárna Milka sa vyslovujú „tí druhí“, herečkini priatelia a spolupracovníci, divadelní režiséri či aj javiskoví partneri ako Ľubomír Vajdička, Peter Mikulík, Jozef Bednárik, Emil Horváth a Martin Huba, kolegyne a kolegovia ako Božidara Turzonovová, Radovan Lukavský, Juraj Slezáček či Marián Geišberg, i herečke ľudsky blízki členovia technického personálu SND.
