Vždy som si vravel, že ma na prázdne reči nedostanú. Taľafatky! Tá baba mi vŕta v hlave. Uprostred leta ma len tak pristavila v pasáži, a pretože som zmeškal rande, z recesie som jej nastavil dlaň a ona – vraj na Veľkú noc budete otcom. Ja, poslucháč ekonómie, s priemerom dva, celé dva, s dlhými prstami, o ktorých vraveli, že tromfnú Chopina. Zopár dievčat si ich už všimlo, ale to bolo všetko! Nikdy som ich nestrkal tam, kam podľa mňa nepatrili. Zatiaľ.
Nemám rád rybacinu. Na rozdiel od Heleny. Preto som sa s ňou rozišiel. Uznajte, ochutnávať pri každom bozku volanie Stredozemného mora vo vlastnej šťave nie je nič povznášajúce.
A ešte ten šport. Bol som zbláznený do volejbalu s jasnou perspektívou dostať sa s reprezentáciou na olympiádu. Stretla ma však Marcela a nič z toho nebolo. Aspoň som si pri čítaní výsledkov mohol spokojne povedať – ja som to nezavinil. Nech sa z úspechov zodpovedajú tí, čo prehrali, a nie tí, čo ich zavinili.
Stalo sa, a už sa neodstane. S Marcelou som chodil vtedy, keď ma zastavila tá Cigánka s ovisnutou gambou. Nech som sa akokoľvek nútil, ako matku svojho dieťaťa som si ju predstaviť nevedel. Najmä však nie seba ako otca. Teda v prípade Marcely. Dostať sa totiž k nej do metrovej vzdialenosti sa považovalo za splnenie kvalifikačného limitu pre postup do finále súťaže Kto dostane Marcelu? Prebojovali sme sa tam štyria. Nevyhral nikto. Na tú Cigánka určite nemyslela.
Nikdy som na veštby neveril, smial som sa im, ale čo ak predsa? Hlúposti. Nuž, dobre. Dajme tomu.
O tri dni je Veľkonočný pondelok, takže vo veci máme jasno. Prečo mi to však neschádza z mysle? Otca jeho!
V Poprade na mňa čaká Jana – moja láska. Ozajstná. Viem to, cítim to. Ak by ste sa ma spýtali prečo – je to jasné – je iná ako ostatné, je proste skvelá. Jana. Tú by som si aj vedel predstaviť. Dokonca, keby bolo treba, aj si ju vezmem. Lenže… Poznám ju od Nového roku, takže zasa nič.
Naposledy som cestoval domov na Veľkú noc s jednou nohou v koši s husou. Teraz sa to však nestane. Bude ma čakať Jana a tá by ma – ľutovala. Budem cestovať ako človek!
Tuším už aj viem ako. Nastupovala do vozňa.
„Prepáčte, mladá pani, môžem vám pomôcť?“ pozrela na mňa, akoby som ju žiadal o ruku. Nepovedala nič, iba prikývla. Vzápätí jej spod kabáta vykuklo bábätko, ktoré tam ukryla pred severákom od Koliby. Ujdi! Náhodou pôjde do Popradu, vystúpite spolu, a to ti Jana neodpustí.
Keď som druhýkrát preglgol, už takmer na odchode, začul som: „Ste veľmi láskavý.“
Mohla mať tak dvadsaťdva. Mhm, celkom dobrá. Dokonca veľmi.
„Nehnevajte sa,“ položila mi do náručia spiace dieťa. Nuž, prečo nie, mal som plecniak a prázdne ruky.
Rozpačito sa usmiala: „Už si ich necítim.“ Chytila obe tašky (poriadne veľké) a vykročila k vozňu pre matky s deťmi. Pred schodíkmi do vagóna zastala a dala mi prednosť.
„Budete otcom,“ mrkla očkom.
Ježišmária – veštba! Úniku nebolo.
„Aspoň budete sedieť,“ dodala. (Dúfam, postojačky by som to hádam neprežil.)
„Hlavne, že si vy sadnete, ja postojím,“ presvedčivo som zacigánil, pretože presvedčivo cigániť je lepšie ako nepresvedčivo vravieť pravdu. Naučil ma to jeden major na vojne, ktorý mi zjari prikázal prekonať vodný tok. Keď ho potom zo mňa vylievali, stále neveril, že som neplavec.
O chvíľu som vyhodil z kupé dvoch podnapitých neotcov, ktorí sa chystali hrať šach. Vďačne sa na mňa usmiala, Mária. Vedel som už, že sa tak volá i jej (na tých pár hodín i moja) malá.
„Takého si si mala vziať, a nie toho pľuháka,“ ukázala na mňa spakruky babka, sediaca pri okne. Neskôr sa ukázalo, že plnila v istom zmysle funkciu manžela svojej neveste. Syn od nej ušiel a nechal trojročné chlapča. Pri Melčiciach (mali sme červenú, a tak som dal chlapca vycikať cez okno) sa ukázalo, že to bol syn toho odkundesa Ondra, ktorého si priviedol z prvého manželstva.
„Jáj, nuž veru tak,“ babka sa na chvíľu odmlčala.
„Ale vy ste poriadny človek. Onakvejší,“ pokračovala, keď si vyhladenou vreckovkou poutierala tvár. „Je to na vás vidieť. A tá malá – celá po otcovi. Koľkože má?“
„Dva,“ odvetila Ria (tak som jej vravel od Trnavy). V Šenkviciach som sa pokúsil pred ženskými skryť si hlavu pod kabát, ale pani v stredných rokoch, sediaca vedľa mňa, musela prebaliť svojho Janka. Ria ma potiahla za rukáv a povedala: „Peter, prosím ťa, posuň sa o kúsok!“
Posunul som sa.
„Na sviatky, na sviatky? A k vašim, či k vašim?“ babka ukazovala raz na mňa, raz na Riu.
„K našim,“ povedala rozhodne.
„A to už ako?! K našim nepôjdeme?!“ zvýšil som hlas.
„Ale, deti, vari sa len nechcete jeden druhému zoškliviť? Taký pekný pár iste obe matere rady uvidia.“ Aj sa mi to začínalo páčiť.
„A ďaleko?“ dobiedzala babka.
„Do Popradu!“ usmiala sa.
Hotovo! To mi ešte chýbalo! Jana ma zahluší. Nič jej nevysvetlím. Mária sa pri odpovedi pozrela na mňa tak, že aj keby som cestoval len do Ilavy, priplatil by som a šiel do Popradu.
Prikývol som. Hútal som, že vystúpim v Štrbe a ďalej pôjdem osobákom, no veď sa voľajako vyparím.
„A my do Vavrišova.“ Babka sa znovu odmlčala.
Nevesta jej s ústami otvorenými ako akreditív s pochrapkávaním spala na pleci. Keď som občas zacítil jej dych, ani som sa nečudoval, že ten jej zutekal.
Posledná nevera
Adelke a Adele
Jozef Banáš zostavil knižku z niekoľkých starších poviedok ako Suliko, ktorú napísal roku 1984, pokračujúc poviedkami Mimoriadny rýchlik, Busta, Posledná nevera, Dávno som sa tak nezasmial a Srdce v podmienke a doplnil ich novými. Väčšinu príbehov zažil. Ten, ktorý mu rozprávala dcéra Adela, si netrúfol napísať. Bol príliš smutný. Odohrával sa na detskej onkológii, kde sa strieborná niť spájajúca dvanásťročnú Adelku so životom postupne stenčovala. Práve jej túto knihu venoval. A aj tej druhej Adelke. „Za jej srdiečko otvorené chorým, starým, biednym… ba aj bezmocným zvieratkám,“ napísal Jozef Banáš.
Kniha Posledná nevera vyjde 5. júna 2012 v Ikare
