Uvedomil si, čo sa skrýva pod županom. Dozrievalo v ňom rozhodnutie vniesť do nej trochu neporiadku.
Začal ju obsadzovať spôsobom, ktorý jej bol dôverne známy. Čakala čosi nové. Starého mala dosť doma.
„Myslím, pani Helenka, že ste najfantastickejšia žena na svete.“
„Ó, ďakujem. Obávam sa, že o chvíľku si to myslieť nebudete.“
„Nerozumiem,“ nervózne mykal kravatou.
„Nemám totiž rada dotieravých chlapov.“
Odmietnutie býva predzvesťou súhlasu. V očiach mala čosi panovačné, čo ho lákalo skrotiť ju. Tigrom však bol on. Poprosila, aby jej dolial, a on vyskočil splniť jej rozkaz trikrát ochotnejšie, ako ho vyslovila.
„Ale ja som len úprimný.“
„Všetci dotieraví chlapi sú úprimní.“
„Prepáčte, ale myslím si,“ zalial ho pot, „že ak žena spustí pred mužom župan a pod ním nemá nič, je celkom prirodzené, že muž si dá dolu aspoň kravatu.“
Sadla si späť, symbolicky si prehodila župan, skrížila nohy a odpila zo šampanského. Jazýčkom prerážala hladinu a usmievala sa.
„Nazdávate sa, že to nie je normálne?“ sipel, priťahujúc si kravatu, hoci jeho pôvodným úmyslom bolo uvoľniť ju. Zarazený si ju premeriaval. Nevedel, že vydatá žena nepotrebuje vybaviť to, čo sa dá robiť hodiny, za niekoľko minút. Toho má dosť s manželom, ktorý sa vráti z práce a medzi večerou a televíznymi novinami mu zíde na um, že by nebolo zle, keby urobil manželke dobre.
Igor bol tak zvyknutý a tak to chcel i s pani Helenou. Okrem toho to bola krásna žena a on sa k nej správal ako k nepeknej. Na iné si dosiaľ netrúfol. Lenže to je rozdiel. O peknú ženu muži prejavujú trvalý záujem, takže ich je svojím spôsobom sýta a na dajaké obyčajné jedlo neskočí. Sýty človek je ochotný prejedať sa len za istých predpokladov. Prejedala sa dosť v spoločnosti manžela, ktorý ju odrádzal nechutným podkladaním sa. Možno v ňom bolo priveľa lásky.
Helena neznášala padavky, a pritom práve takí chlapi jej dodávali sebavedomie, bez ktorého by si samu seba nevedela predstaviť. Čím viac jej muži lichotili, tým sa cítila lepšie a tým viac ich mala plné zuby. Potrebovala niekoho, kto by ju bez predchádzajúceho varovania obkľúčil, prinútil vzdať sa a vo chvíli, keď bude mať ruky nad hlavou, dovolil jej zložiť ich, ale už nie na svoje bedrá.
Takého chlapa asi nenájde. Sú zvyknutí získavať ženy ako ľudí na brigádu. Reči ju znervózňovali a ona nechcela byť nervózna. Lenže pri dnešných chlapoch bola. Jediný, pri ktorom nebola, bol manžel. Až keď zistil, že mala iného, znervóznela. Veľmi chcela, aby sa zachoval ako muž, ale on ju poprosil, aby to viackrát nespravila. Odvtedy sa jej podkladal. Najmä vtedy, keď netúžila byť bohyňou.
Keď odcestoval, značne sa jej uľavilo.
Odrazu si uvedomila, že je v neznámom objatí. Aj nemotorné nové objatie vzruší ženu viac než obligátne a ošúchané.
Keď Igorovi vyzliekla poslednú časť odevu, zišlo mu na um, že to nie je voči Júlii fér.
Zapáčilo sa jej, ako robil neporiadok v jej najsúkromnejších veciach.
„Myslím, že určite patríte k špičke medzi súčasnými novinármi.“
Pochvala, vyslovená v pravej chvíli, mu dodala krídla. Uvedomil si, že v oblasti vzťahu k ženám bol dosiaľ nezaslúžene podceňovaný. Hráč, ktorý sa skrýva v každom chlapovi, sa začal naplno prejavovať.
Pani Helena to pocítila veľmi konkrétne.
Sú chlapi, ktorí nie sú schopní ničoho, a sú takí, ktorí sú schopní všetkého. Keď ju Igor pritiahol k sebe, uvedomila si, že nastala druhá možnosť. Vtom niekto zazvonil.
Inštinktívne skočil za fikus, ale kvet, nech sa akokoľvek snažil, nezakryl na ňom ani to najpodstatnejšie.
Rozosmiala sa. Nepomohlo ani upokojovanie, že manžel je v Angole v bezpečnom zajatí Unity. Obliekol sa tak rýchlo, ako už dávno nie.
Zvonec naliehal.
Nakukol cez dierku vo dverách. V chodbe stál chlap. Helenka pristúpila bližšie a nazrela tiež. Z chlapovej tváre prýštilo odhodlanie neodísť, kým neotvoria.
Otvorili.
Do predsiene sa vovalilo nadšenie, príval optimizmu, záľaha slov a gestikulácie.
„Dobrý večer, pán Baláž. Pani Balážová? Som Lukáč, pracovník poisťovne, alebo ak chcete, poisťovací agent, hehehe. Môžem ďalej?“
Nestihli odpovedať a už sedel v obývačke, vykladajúc na stôl tlačivá. „Vy ešte nie ste poistení, a to je chyba. Časy sú všelijaké, byty sa vykrádajú, plyn vybuchuje, naďalej sa rozmiestňujú rakety, môžu vás vytopiť. Tomu všetkému urobí koniec váš podpis na tomto tlačivku. Odporučil by som poistiť byt, auto, oboch rodičov i deťúrence.“
Bolo vidieť, že je to človek zvyknutý robiť ľuďom dobre. Každá chvíľa, keď nekonal dobro, bola preňho stratená. Igor sa pokúsil niečo namietnuť. Agent zintenzívnil príval slov.
„Istota je šťastie. Chápete? Hádam len chcete byť šťastní! Budete mimoriadne spokojný, pán Baláž,“ zostril chlap tón. Pani Helenka sa vzdialila do kuchyne. O chvíľku priniesla kávu, prekvapene konštatujúc: „Poisťujete? Poisťujete?“
Našinec je slušný. I keby ho na škripec naťahovali, spýta sa pracovníka mučiarne, či by mu nemohol pomôcť.
Jedinou prestávkou, keď chlap mlčal, bolo poldruha sekundy, kým vlial do seba kávu. Hrdličkov pohľad ovisol ako kravata.
„Budete mimoriadne spokojný,“ zopakoval. „Pani manželka pochopila potrebu istoty. Predstavte si, oproti dajaká pani… Sláviková… nie, ako sa volá ten druhý vták? Hrdličková, hej, Hrdličková,“ naklonil sa dôverne, „nechala poistiť manžela na najvyššiu životnú poistku. Robím túto robotu už tridsať rokov. Ten chlap jej určite zahýba. Ale ako som na tú babu hľadel, viac sa mu to nepodarí. Nedávno sme mali taký prípad. Pri súde tej žene dokázali, že to bola vražda, a tak to poisťovňu vôbec nič nestálo. Hehehe. To sú dnes časy.“
Hrdličkovi sa slová agenta začali strácať v hmle, tiekli ako povodeň, bez prestávky, nemilosrdne, zničujúco.
Keď pani Helena zbierala zo stola prázdne šálky, pohľad mu padol do výstrihu najfantastickejšej ženy na svete.
V prítmí župana sa mu zdalo, že biele okrúhle prsia výstražne svetielkujú.
Posledná nevera
Adelke a Adele
Jozef Banáš zostavil knižku z niekoľkých starších poviedok ako Suliko, ktorú napísal roku 1984, pokračujúc poviedkami Mimoriadny rýchlik, Busta, Posledná nevera, Dávno som sa tak nezasmial a Srdce v podmienke a doplnil ich novými. Väčšinu príbehov zažil. Ten, ktorý mu rozprávala dcéra Adela, si netrúfol napísať. Bol príliš smutný. Odohrával sa na detskej onkológii, kde sa strieborná niť spájajúca dvanásťročnú Adelku so životom postupne stenčovala. Práve jej túto knihu venoval. A aj tej druhej Adelke. „Za jej srdiečko otvorené chorým, starým, biednym… ba aj bezmocným zvieratkám,“ napísal Jozef Banáš.
Kniha Posledná nevera vyšla 5. júna 2012 v Ikare
