Menasse je ostrý kritik súčasných politicko-spoločenských pomerov v Rakúsku. Vo svojom románovom cykle Trilógia odduchovnenia (Trilogie der Entgeisterung) sa netají skeptickým až takmer pesimistickým postojom k heglovskej predstave vývinu ducha. Moderná spoločnosť zažíva skôr odduchovnenie, postupné vyprázdňovanie vedomia, ktoré, naopak, nahrádza zmyslovosťou, často priam na bazálnej úrovni pudovosti. Nečudo, že v jeho dielach tak vystupuje do popredia pocit osamotenosti a odcudzenia jednotlivých postáv. Z tohto rámca príliš nevybočuje ani jeho dosiaľ posledný román Don Juan de la Mancha alebo Výchova k slasti, ktorý vyšiel roku 2007 vo Frankfurte nad Mohanom.
Päťdesiatnik Nathan, hlavná postava Menasseho románu, je redaktorom lifestylového (kedysi spoločenského) časopisu, prežívajúci zrejme krízu stredného veku. Je dvakrát ženatý, zaľúbený do svojej obľúbenosti (u žien). Svojím nekonvenčným postojom k životu sa líši od väčšiny svojich kolegov i známych. Nathan je napoly Don Juan, hoci so silnou intelektuálnou výbavou, napoly Don Quijote, na jednej strane zvodca, na druhej strane rojko. Možno povedať, že zosobňuje prapodivnú syntézu rojčivého zvodcu. Je to „intelektuálny Minotaurus pohybujúci sa v labyrinte“, ako o ňom píše jeden z Menasseho prekladateľov, Ladislav Šimon.
Menasseho román predstavuje Nathanovu osobnú výpoveď v podobe psychoterapeutického písania o vlastnom živote určeného svojej psychologičke Hannah. Nathan nič neskrýva, napokon, prečo aj? Je vo veku, keď ho sex nudí, čo však znamená, že až teraz konečne pociťuje pravú sexuálnu voľnosť, a tým aj čulosť. Lebo od začiatku pohlavnej zrelosti bol v zajatí svojich pudov a túžob (čo je zrejmá narážka na už spomínanú heglovskú predstavu vývinu ducha), no túžba znamená potrebu jej uspokojenia. A každé uspokojenie túžbu zabíja, preto tento proces donekonečna opakujeme. Nathan si až v zrelom veku jasne uvedomuje, že uspokojenie nie je nič iné ako „telesné vyčerpanie“. Vyvrcholením jeho poznania je teda sex bez túžby…
Nathan veľmi inteligentne, často ironicky až sarkasticky analyzuje svoj nevyrovnaný postoj k ľuďom, predovšetkým však k ženám. Nezachádza pritom do detailov, aby jeho výpoveď, často vo forme spomínania na minulosť, nestratila na dôveryhodnosti: „S Helgou to bolo nekonečne komplikované. (…) Zážitok s Barbarou bol namáhavý, bolestivo únavný, ale v spomienkach mi zostal zapísaný ako bolestivo únavný. (…) O niekoľko dní sa objavila Anna. Nemala zábrany, Chladno a sebaisto si zobrala, čo chcela.“
Keď Nathan píše o sexe, opisuje vychutnávanie slasti a „neopakuje rečové signály, ktoré ju v nás majú vzbudzovať“, ako to robia viacerí známi spisovatelia, napríklad Philip Roth, s ktorým, mimochodom, Menasse býva často literárne spájaný. Sex skôr predstavuje „sprisahanie improvizovaných mýtov“. Sexuálny život, ako ho Nathan opisuje, zdôrazňuje polaritu medzi Ja a Ty, medzi mužom a ženou, sexualitou a túžbou. Pre Nathana je akýmsi vykúpením až vzťah, v ktorom by našiel namiesto sexu nehu.
Samozrejme, že Don Juan de la Mancha nie je román len o sexe či o vnímaní sexu v podaní hlavnej postavy. Nathan je zosobnením ilúzií, túžob a života rakúskej generácie, ktorá sa hlásila o slovo na konci šesťdesiatych a na začiatku sedemdesiatych rokov. Je to svedok svojej doby, ktorý ako úsporný kronikár vtipne glosuje život okolo seba. Je z neho cítiť sebaistota, čo len pridáva na úprimnosti jeho vnímavosti.
Navonok sa netrápi, od ľudí si drží odstup, má v sebe príťažlivý nadhľad nad vecami, tým všetkým chce autor akoby posilniť jeho pozíciu objektívneho diváka. Nathanovým protipólom sú jeho rodičia, predstavujúci janusovskú tvár viedenskej spoločnosti. Matka je konzervatívna, starostlivá, otec nezodpovedný libertín, „závislý od zábavy spojenej s nezáujmom o strasti života“, čo Menasse vníma ako moderný variant stoicizmu. S takýmto postojom sa totiž „dal život s ľahkosťou vydržať až do smrti“.
Menasse používa veľmi úsporný literárny jazyk, ktorý dokonale vyvažuje príjemnými a inteligentnými filozofickými úvahami. Strohosť Nathanových výpovedí rozhodne čitateľa nenudí, jeho intelektuálny esprit je, naopak, osviežujúci. Román tým navyše získava dynamiku a rýchly spád. Forma spomínania, i keď je v literatúre azda až príliš častá, neruší, lebo Menasse má okrem nej čo ponúknuť, nie však lacnú literárnu zábavu. Minulosť, ktorá má u Menasseho jasné melancholické kontúry, je kontrastom k povrchnej prítomnosti. Nathanova odcudzenosť totiž nemá ahistorický rozmer. A práve v tom je Menasse nemilosrdným kritikom súčasných spoločenských pomerov.
Je potešiteľné, že Menasseho román Don Juan de la Mancha je po esejistických knihách Krajina bez vlastností (slovensky 2000) a To bolo Rakúsko (slovensky 2009) už treťou knihou, ktorá vychádza od tohto autora vo vydavateľstve Kalligram. Zároveň to pre slovenských čitateľov a čitateľky predstavuje príležitosť spoznať jedného z prominentných autorov našich rakúskych susedov.
Robert Menasse: Don Juan de la Mancha alebo Výchova k slasti, preklad: Katarína Széherová, Kalligram
