Dušan Jurkovič je moja „srdcová záležitosť“. Som Modranka a mám viac ako citový vzťah k stavbám, ktoré v Modre či jej okolí realizoval. Som vlastníčkou víkendového domu, ktorý sa spomína aj v knižke, Dušan Jurkovič ho robil pre rodinu Štetkovcov, s ktorou bol rodinne spriaznený, inak Hamrštílu, ktorý by mohol do histórie vojsť aj inými dverami.
Žil a pracoval v ňom môj otec Vincent Šikula a v čase jeho pôsobenia na tomto mieste sa stal „útočiskom“ jeho umeleckých spolupútnikov. Chodievali sem keramikári, ku ktorým mal aj Jurkovič vzťah, výtvarníci – Ignác Bizmayer, Štefan Cpin, Jozef Ilečko, Marián Polonský, Michal Studený, Ľudovít Hološka, skladateľ Ilja Zeljenka, režisér Elo Havetta, spisovatelia Rudolf Sloboda, Ján Johanides, Ľubomír Feldek, Jozef Mihalkovič, Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Milan Rúfus… A okrem toho, že dom je architektonickým skvostom, má ako každý dom históriu – už od jeho postavenia, rodina Štetkovcov bola zámožná a vzdelaná, spriaznená s rodinou Hurbanovcov, Jurkovičovcov a Holubyovcov. Pán Štetka bol učiteľ a jeho pani bola vnučkou botanika a národopisca Holubyho. Preto v našej hamrštílskej záhrade nájdete kvety či rastliny, ktoré sa v chotári nevyskytujú.
Málokto vie, že pravnuci Dušana Samuela Jurkoviča sú synovia spisovateľky Alty Vášovej, moji kamaráti, dvojčatá. Dušan sa vydal v stopách pradeda a matematika Ilju zavial vietor až do ďalekého Talianska. Hurbanovci, Jurkovičovci, Holubyovci, Blahovci patrili na Slovensku k inteligencii. Možno by stálo za to venovať sa širšiemu genealogickému výskumu a sledovať stopy široko a zaujímavo rozkošatenej rodiny ďalej do súčasnosti. Viacerí z potomkov a príbuzných Dušana Jurkoviča zanechali či zanechávajú výrazné stopy, ba zavše až chodník, ktorý nemožno obísť bez zmienky.
Daniela Bořutová sa osobnosti Dušan Jurkoviča venuje niekoľko rokov. Už v roku 1993 vydala monografiu, ktorá zachytila prierez Jurkovičovým dielom. Stala sa súčasťou retrospektívnej výstavy, ktorú usporiadala SNG v spolupráci so Slovenským archívom a Spolkom architektov, a začlenila Dušana Jurkoviča do širšieho slovenského aj európskeho kontextu.
Monografia, ktorú máme pred sebou, je nielen výpravná. Ide o komplexný pohľad na architekta a jeho tvorbu, opatrený zoznamom diel, biografickými údajmi, poznámkovým aparátom. Fotografie a nákresy najlepšie „opíšu“, kto vlastne Jurkovič bol, sú podčiarknuté textom, kde sa aj laik dozvie, že nebol „iba“ architekt. Že sa aktívne zapájal do spoločensko-kultúrneho aj politického diania v krajine, v ktorej žil, napriek tomu, že žil v komplikovanej politickej situácii – v období rakúsko-uhorskej monarchie, Československej republiky, druhej svetovej vojny… A v roku 1946, v povojnovej Československej republike sa stal prvým národným umelcom, oceneným za architektúru.
V porovnaní s inými druhmi umenia je architektúra „najrukolapnejším“ aj najúžitkovejším, pravdaže, ak si odmyslíme niektoré jej súčasné podoby. Pozorný čitateľ Bořutovej monografie objaví ľudský príbeh pracovitého a jemného človeka. Usmeje sa, keď zistí, ako sa už v roku 1919, keď začal Jurkovič pracovať ako vládny komisár Úradu pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku, staval proti necitlivým zásahom v Bratislave, ako sa spolupodieľal na formulovaní dokumentov na zachovanie národného dedičstva.
Jurkovič bol rovnako architekt český aj slovenský, čo sa týka veľkorysých objednávok, realizovaných v Čechách a na Morave. Právom sa jeho menom pýšia aj v Českej republike. U nás akoby sme na neho zabudli a spomínali ho iba v súvislosti s pomníkom Milana Rastislava Štefánika na Bradle, čo hovorím kvôli modranskému evanjelickému sirotincu, ku ktorému sa Modra správa viac ako macošsky a necháva ho chátrať.
Bořutová zdôrazňuje Jurkovičov obdiv k ľudovej tvorivosti, nielen k chalupám, aj k výšivke či keramike, tým sa dostal do povedomia, keď sa spolupodieľal na pražskej výstave. Jeho práca pozostávala z desiatky objektov, ktoré boli vo Vsetíne rozobrané a postavené nanovo v Prahe. Na výstave predstavil aj čičmianske gazdovstvo, čo bolo obývané rodinou, ktorú potajomky previedol cez hranice, aby expozíciu oživil ukážkou ich spôsobu života. Nonkonformnosťou vzbudil na výstave nebývalý záujem o Slovensko. Čičmany Jurkovičovi učarovali, spolupodieľal sa na ich znovuobnove po vyhorení.
Nielen Čičmany, zaujal ho ornament vo všetkých podobách. Nie iba slovenský, či už na „poustevnách“, alebo mestských domoch pre robotníkov, či vilách pre priateľov, alebo pri tvorbe nábytku – ornament rád využíval. Všímal si ornamenty slovenské, české, moravské, poľské, maďarské, čo s citom využíval vo svojej tvorbe.
Od začiatku mal rád drevo ako stavebný materiál. Drevo človeka sprevádza od narodenia – na kolísku, dom, truhlu a na kríž. Stavby vedel zasadiť do prírody, cintoríny a kríže pôsobia, akoby tam, kde sa nachádzajú, narástli, rovnako ako pustovne. Nie náhodou ho jeden z českých fejtonistov nazval „dumavým stavitelským poetou“. Vedel citlivo zohľadniť prírodu aj prostredie, kde mal objekt či objekty stáť. Zaujímavá je kapitola, v ktorej sa opisuje jeho práca v Luhačoviciach. Jurkovič vytvoril vlastný umelecký štýl, nezávislý od stavieb v Európe. Vždy zohľadnil históriu, prírodu aj požiadavky. Neostal ľudovým architektom, využíval prvky secesie, moderné materiály, vedel nezabúdať a v jeho prácach je cítiť jemnosť a záujem o národopis.
Narodila som sa v Modre, priniesli ma do Hamrštílu, ktorý viac ako pravdepodobne projektoval. Moje deti sa narodili v Bratislave, v takzvanej Kochovej (Jurkovičovej) vile. Aká som bola rada, že si ju môžem poobzerať zvnútra! Dušan Jurkovič ma sprevádza od malička.
Dane Bořutovej som vďačná za ucelený pohľad na architekta a jeho letoru. Monografia nebude mať miesto len pod naším vianočným stromčekom, naopak, stane sa súčasťou knižnice v Jurkovičovom sekretári z domu na kopci. Je to monografia – príbeh človeka, umelca, architekta a neobvyklou obálkou a štruktúrou papiera na prebale pripomína kus nábytku. Prvá monografia o Jurkovičovi vyšla počas jeho života. Myslím si, že s touto by bol viac ako spokojný.
