František Novosád vzal na seba poznatky rôznych teoretických reflexií (poukazujú na to jeho aktivity) a zužitkoval ich v publikácii skromne nazvanej Útržky o Slovensku. Hoci publikácia nemá štatút monografie, má predsa len systémový charakter. A to aj napriek tomu, že sa tu hovorí o aktuálnych problémoch útržkovite. Za jednotlivými formuláciami je konštantný postoj a poznanie založené na metóde, ktorá vyrástla z filozofickej bázy.
Hoci autor nehovorí o vlastnej motivácii pre zaujatie témou, očividný je jeho osobný záujem a zaujatosť za vec. Je to téma aktuálna a za našimi hranicami sa pertraktuje neprestajne. U nás sa síce občas objaví, ale rýchlo zapadne prachom. Novosád ju vzkriesil a dal jej punc závažnosti, ktorá jej patrí. Ak sa nad textom hlbšie zamyslíme, tak aj punc istej naliehavosti. Hovorí sa tu kvalifikovane o veciach, nad ktorými by sme sa mali pozastaviť, hlbšie ich vnímať, prípadne vyvodiť z nich – aspoň pre seba – nejaké konzekvencie.
Text má prinajmenšom dve roviny. Dosť priestoru autor venoval prístupu k skúmaniu spoločenských javov. Upozorňuje nás na bežné chyby a nedostatky, ktoré sa vyskytujú, keď naše zovšeobecnenia kĺžu po povrchu, alebo keď si myslíme, že to, čo hovoríme, je objektívna pravda. Svet vidíme vždy z istého hľadiska, náš pohľad je osobný, teda zaujatý. A tak je to so všetkým. Na celej ploche diela máme možnosť uvažovať spolu s autorom o chybách, ktorých sa pri hodnotení dopúšťame, o jednostrannosti, ktorá je bežná a vedie k mylným záverom. Demonštruje precíznejšie myslenie, spočívajúce na pohľade z viacerých strán, na zohľadnení všetkých určujúcich faktorov, na patričnom rozlišovaní, na systemizácii, kde sa veci kladú do organických celkov. To všetko síce neeliminuje bádateľovu subjektívnosť, ale výrazne zvyšuje hodnovernosť vypovedaného. Už z tohto hľadiska je práca zaujímavá a príťažlivá, ba do istej miery inštruktívna.
Pravda, ťažisko publikácie je vo vecnej rovine v konkrétach, ktoré autor nastoľuje a interpretuje. O čo teda ide?
Ide o nás Slovákov, o slovenskú spoločnosť, o to, ako sme si počínali v dejinách, v akej situácii sme dnes a aké výhľady máme do budúcnosti, ako sme sa vyrovnávali s vývinovými ruptúrami, od čoho sme sa odrážali, aké vlastnosti sme nadobudli či stratili, čím sa líšime od tých ostatných, ako sa dívame na vlastnú históriu, aký je náš vzťah k tradícii, ku kultúre, k susedom, k menšinám a k svetu vôbec. Odpovede na to všetko nachádzame v analýzach rozličných stránok spoločenského života na pozadí historického vývinu, v úvahách o celom komplexe tém. Autor pracuje s pojmami: spoločnosť, národ, dejiny, tradície, politika, kultúra, náboženstvá, osobnosti, revolúcia, reformy, pravica, ľavica atď. Pomocou nich pokrýva takmer celú plochu toho, čo je mimo nás, ale čo zároveň vytvárame my sami. Z analýz sa rodia závery, ktoré sú čiastočne povzbudzujúce (pre optimistov), ale aj znepokojujúce (pre pesimistov).
Novosád vychádza vždy z konkrétnej historickej situácie a našej reakcie na ňu. Tak s ním prejdeme vývinovú trasu od národného obrodenia po súčasnosť. Nedrží sa vždy chronológie, preskakuje z témy na tému, vracia sa, občas sa opakuje, ale úhrn vytvára predsa len celok. Všíma si najmä medzníky, teda ruptúry, ktoré ohlasovali či prinášali zmeny. Zaujíma ho, ako na ne odpovedala politika (politici), spoločnosť, režim, čo nebolo vždy to isté. Podrobnejšie a systematickejšie sa venuje poslednej storočnici, zhruba od vzniku Československej republiky (neopomína aj to, čo jej predchádzalo), ako sa pomery vyvinuli v 20. a 30. rokoch a cez vojnu, ale najmä po roku 1945 (konštatuje, že vtedy bola celá spoločnosť rozbitá, čo malo následky).
Podrobne sa zaoberá takzvaným reálnym socializmom i jeho peripetiami (aj zahraničnými). Konštatuje kultúrny zdvih v 60. rokoch (považuje ho za dôsledok osobitnej konfigurácie potenciálov niekoľkých generácií, vyzdvihuje aj intelektuálne vzopätie). Registruje pokles v čase normalizácie (prestalo sa argumentovať, všetko bolo dané, čo zvýšilo mieru ľahostajnosti a viedlo k rozkladu občianskej spoločnosti). Charakterizuje rok 1989 a čo nasledovalo… Až zakotví v prítomnosti.
O kultúre a umení po roku 1989 sa vyslovuje skepticky: „Nevidieť výraznejšie výkony v žiadnej oblasti.“ Každú vývinovú etapu hodnotí. Tie hodnotenia sú sčasti tradičné, sčasti nové. Tradičné je napríklad konštatovanie, že patríme k oneskoreným národom, že naše vyrovnávanie sa s vyspelými je dobiehaním, že vnútorné zmeny boli vždy podmienené vonkajšími zmenami. Ale všetko je vydokumentované. Nové, či spresnené konštatovania sa zrodili z dôsledného rozlišovania (etnické – národné, spoločnosť – režim, elity – ľud) a zo systemizovania (osoby – inštitúcie, štruktúry, intencie – hodnoty – záujmy). Toto rozlišovanie a systemizovanie sa často prechyľuje k bodovej charakteristike, k priamemu vypočítavaniu jednotlivých znakov toho – ktorého javu.
Ako teda vyzeráme v zrkadle, ktoré nám nastavil František Novosád? Dosť je mánk a nedostatkov. Nemáme vzťah k tradícii a už vôbec nie k všeobecne akceptovanej. Bez vzťahu k minulosti to však nejde. Mali by sa toho ujať školy.
Sme nedôslední, povrchní, nič nedotiahneme do konca, málo sa staráme o „celok“. Sme pasívni a príliš tolerantní k vlastným nedostatkom. Nemáme koncepčné myslenie, nespájajú nás spoločné hodnoty, niet dejinnej osobnosti, na ktorej hodnotení by sme sa všetci zhodli. Neskúmame svoju identitu, nestojíme o filozofiu dejín a tak ďalej.
Čo teda robiť? Autor nemá pre nás nijakú konkrétnu radu. A to je v poriadku. Len vecne registruje a demonštruje. Pomohlo by – a o tom je v texte zmienka – keby sme dôkladnejšie poznávali, a len potom si vytvárali názor. Naše názory na veci, o ktorých je tu reč, visia často vo vzduchoprázdne, odrážajú sa od mýtov, nie realít. Už v úvodnej časti autor hovorí (a neskôr to zopakuje), že sa nám treba duchovne obrodiť. Nejde o nijaké duchárčenie, ale o to, aby sme naozaj hlbšie nazreli aj do seba. Pravda, ku ktorej sa chceme dopracovať, ktorú chceme poznať, má aj mravnú dimenziu. Nakoniec sa všetko zvrtne na charaktere, aj národnom.
Novosádove Útržky o Slovensku sú teda dobrou príležitosťou na dôkladnejšiu reflexiu o problémoch, v ktorých žijeme, vrátane nás samých. Nemusíme so všetkým súhlasiť, sú tu aj paušálne tvrdenia, no celok je akceptovateľný, ba inšpirujúci. A fakt, že nejde o striktne vedeckú publikáciu, ale skôr o eseje, dáva publikácii šancu, že uspeje aj v širokých čitateľských kruhoch.
František Novosád: Útržky o Slovensku
