O básnikovi a esejistovi Jozefovi Mihalkovičovi

„Tak jsem se nad světem trápil, že jsem si začal vymýšleti přísloví.“ Tento citát z Jana Skácela som si vybral ako motto, keď som pred takmer päťdesiatimi rokmi písal o Jozefovi Mihalkovičovi a jeho Zimoviskách. Platnosť tohto motta potvrdzujem aj dnes po prečítaní dvoch zväzkov obsahujúcich Mihalkovičovu tvorbu po roku 1989. Vyšla pod spoločným názvom Listové tajomstvá (2009 a 2012) zásluhou vydavateľa F.R.&G. Zostavil ich a edične pripravil básnikov syn tiež básnik Boris Mihalkovič.

Tina Čorná v rozhovore s básnikom ho nazýva „neviditeľným rodinným striebrom našej kultúry“. Nemýli sa. Básnická zbierka Zimoviská určite rokmi nabrala patinu striebra, ale žiari až do dnešných dní a neprestane ani v dňoch budúcich. Nikdy nezapadne prachom.

Jozef Mihalkovič: Listové tajomstvá (2009) a
Listové tajomstvá II. (2012), F.R.&G.
Jozef Mihalkovič: Listové tajomstvá (2009) a Listové tajomstvá II. (2012), F.R.&G.

Básne z listových tajomstiev už nie sú také vypracované. Ide totiž o básnické glosy, miniatúry, neraz veľmi vážne, väčšinou hravé, plody lyrického živlu. Je v nich už menej trápenia, zato viac radosti zo života, aj keď sa nám kráti, či možno práve preto. Nechýba v nich však účasť Mihalkovičovho kontemplatívneho a meditatívneho premýšľania. Nič sa tu nevraví nadarmo, všetko nám básnik rozdáva zadarmo, peniaze stratili cenu. Žiaľ, iba na krátko. Jozef sa vie aj pochváliť, aký je on „doslovný a verný“ a aký je citlivý a „zraniteľný“. O tom, aký je Mihalkovič „lexikálne bohatý, nápaditý, vynachádzavý, tvorivý“, porozpráva autor doslovu Ján Zambor. Aj on však venuje viac miesta a času Zimoviskám. Ťažko je od nich sa odpútať.

Poézia – svetová veľmoc

Áno, boli to 60. roky, keď literatúra, najmä poézia, stala sa vo svete veľmocou. Aj u nás sa ozvali zamlčaní, umlčaní práve tí svetoví Laco Novomeský, Valentín Beniak, Janko Silan… Vyrazila trojica básnikov Miroslav Válek, Milan Rúfus a Vojtech Mihálik a im hneď za pätami Mikuláš Kováč, trnavská skupina – Ján Ondruš, Ján Stacho, Jozef Mihalkovič, Ľubomír Feldek a ďalší. Poézia – svetová veľmoc. A hoci neboli bohvieako vyzbrojení, prenikali do sveta nielen vlastnou tvorbou, ale aj tým, že prekladali, už po koľký raz na Slovensku, Rimbauda a ďalších z rodu avantgardných básnikov – Desnosa, Reverdyho, Dylana Thomasa, Vaska Popu, Andreja Voznesenského, Zbigniewa Herberta, Henriho Michauxa…

Bolo to úžasné, keď poézia zjednotila rozdelený svet, keď prestali platiť triedne a stranícke kritériá a platili len kritériá ľudskosti.

Potom však prišiel zásah inej veľmoci, ktorá použila vojenské zbrane a nadlho vládla mocou násilia. Básnici stratili svoju moc a u nás ju dodnes hľadajú, nevedia nájsť. V spomínanom rozhovore Mihalkovič dokonca hovorí: „Mne sa zdá až akýmsi normálnym, že v našich podmienkach je štatút básnika mizerný a nestojí za mnoho.“ A ďalej dodáva, že mu „nechýba pokora“. Pokora pred kým a pred čím? Veď v susednom Česku to tak nie je, spisovatelia, básnici v sebe opäť objavujú kritického ducha. Ako je to možné, že naši básnici stratili ducha odporu a vzdoru?

Potešilo ma, keď básnik strednej generácie, ktorý sa dlho pasoval s veternými mlynmi postmodernizmu, vyhlásil, že „ľudskosť musí byť zachránená“. Byť pokorný neznamená prijímať nijaké podmienky, ktoré nám diktujú iní. Keď sa v roku 1969 Jozef Mihalkovič radoval z federácie s perspektívou založenia štátu, pozabudol na slobodu, o ktorú sme zo dňa na deň prichádzali. Nedal sa však nikdy strhnúť do rozohňovania nacionalistických vášní. Svoju lásku k národu nikdy nespájal s nenávisťou k iným. Jeho živé slová venované Ľudovítovi Štúrovi o tom vydávajú chvályhodné svedectvo.

Eseje venované najčastejšie priateľom a ľuďom, ktorých si váži, občas aj k niektorým udalostiam a knihám, patria k tomu najlepšiemu v slovenskej esejistickej tvorbe. V niečom sa však nikdy nezhodneme, napríklad v hodnotení človeka a politika Miroslava Válka a jeho poémy Slovo. Napísal ju majster verša, ale aj on musel vedieť, že je falošná. Nie všetko, čo povedal Milan Rúfus, by som podpísal, ale jeho výrok „Nedovoľ Pane, / aby z mojich úst / raz vyšlo slovo bezo mňa,“ hovorí to podstatné o charaktere človeka a básnika. Jozefa Mihalkoviča pokladám za charakterného človeka i básnika. No vo chválach niektorých ľudí by mohol byť zdržanlivejší, nič by z nich neubudlo, pretože nemá čo. Aj keď hovorí, že verí v dobro, nemal by sa vyhýbať zápasu so zlom. Len postupným obmedzovaním vlády zla sa presadzuje dobro v človeku i vo svete.

Ako záhradník alebo vinohradník

Nedávno som čítal výrok starého múdreho filozofa – sociológa Zygmunta Baumana: „Dnes sme všetci lovci.“ Autor knihy Tekutá modernita hovorí o utópiách, o „utópii záhradníka“ a „utópii lovca“. Záhradník vie, že musí vniesť do sveta poriadok podľa plánu pestovania rastlín. Rastlinný svet vládne v poézii Jozefa Mihalkoviča. V rokoch, keď bola poézia veľmocou a presadil sa štatút básnika tvoriteľa, stvoriteľa, som poéziu Jana Skácela (a platí to aj o Mihalkovičovi) charakterizoval slovami maliara Joana Miróa: „Pracujem ako záhradník alebo vinohradník. Veci vznikajú pomaly, idú svojou prirodzenou cestou. Rastú, zrejú. Človek musí štepiť, musí polievať, akoby to bol šalát… Obraz má byť úrodný. Má splodiť svet.“

Analógia básnickej, umeleckej práce so záhradníckou alebo vinohradníckou je pre Mihalkoviča neobyčajne výstižná. Pri čítaní jeho esejí som postrehol, že vo chválach jemu blízkych básnikov používa adjektívum „rukodielny“. Spomínam si, ako sa Skácel obával, že sa z poézie vytratí telo, hmota, ktorú treba rukodielne pestovať, tvarovať.

Proti utópii záhradníka sa dnes presadzuje postoj lovca. Lovec sa podľa Baumana nestará o celkové dobro, rovnováhu síl a harmóniu. Nie je biofilný, ale deštruktívny, rozkladá všetko na fragmenty. Vybavujem si v pamäti kľúčové adjektívum teoretika postmoderny – blasfemický (urážajúci, rúhajúci sa, výsmešný). „Základný rozdiel od predošlých utópií spočíva v tom, že tá lovecká utópia neponúka nijaký – či už skutočný alebo iluzórny – zmysel života,“ uzatvára Bauman. Spomínam si, ako pred časom postmoderný teoretik s iróniou hovoril o pojme „zmysel“. Iritovali ho slová „autentickosť“, ktorú nazýval falošnou sebamystifikáciou, „hodnota“ a ďalšie fundamentálne pojmy. Jeho postoj bol blasfemický. Rukodielny básnik Mihalkovič ostal verný onej konzervatívnej utópii. Verí v silu harmónie v rozbitom svete. Vyzýva k návratu k solidarite, spolupráci, napriek tomu, že nás politická moc so svojimi stúpencami chce vohnať do nepriateľstva. Po tejto ceste sa Mihalkovič neuberá. V tomto zmysel je jeho tvorba naozaj naším skrytým rodinným striebrom. Vyšiel a stále zotrváva v presvedčení, že „poézia je univerzálnym jazykom porozumenia“.

Vďaka dvom knihám, ku ktorým som sa dostal zvláštnym riadením osudu, som sa stretol so svojím dávnym priateľom a chcem mu povedať, že nie som bez príslušnosti, prislúcham k tomu, k čomu aj on, len môj vzťah je o čosi zložitejší. Ďakujem ti, Jozef, za báseň, ktorú si pomenoval Hamada, a prípadnému čitateľovi tejto recenzie sa ospravedlňujem, že som ju využil na osobný odkaz priateľovi.

Jessie Burtonová - Miniaturista

Jessie Burtonová - Miniaturista. Najlepšie čítanie pred spaním

30.01.2015 07:00

Takúto knihu ste ešte nečítali. Miniaturista je kniha mysteriózna, dojímavá a unikátna. Príbeh je natoľko zamotaný, že do posledných strán nebudete vedieť, ako sa osudy postáv skončia.

Kým nemáme tvár, C. S. Lewis

C. S. Lewis: Kým nemáme tvár

30.01.2015 05:00

V knihe Kým nemáme tvár Lewis uchopil klasický grécky mýtus lásky medzi Psyché a Kupidom a prerozprával ho úplne novým spôsobom z pohľadu Orual, staršej sestry Psyché.

Colleen McCullough, spisovateľka

Zomrela spisovateľka Colleen McCullough, autorka Vtákov v tŕní

29.01.2015 15:11

Vo veku 77 rokov zomrela na ostrove Norfolk austrálska spisovateľka Colleen McCullough. Autorka románu Vtáky v tŕní (1977) trpela vážnymi zdravotnými problémami vrátane slepoty a artritídy. Správu potvrdili zástupcovia jej vydavateľstva.

Jozef Kollár

Kollár: V II. pilieri sú ľudia, ktorí tam vôbec nemali byť

30.01.2015 11:10

V druhom dôchodkovom pilieri sú podľa poslanca Jozefa Kollára aj sporitelia, ktorí v tomto systéme vzhľadom na ich príjem a vek nikdy nemali byť.

Pic Monkey Collage

Rokovania zastupiteľstva v Žiline tlmočia pre nepočujúcich

30.01.2015 11:00

Do mestského parlamentu sa Jana Filipová chcela dostať aj pre to, aby mohla byť hlasom tých, ktorých nie je vždy počuť.

Ukrajina, vojaci

Povstalci: Obkľúčili sme ukrajinské jednotky. Ak sa vojaci nevzdajú, zahynú

30.01.2015 10:54

Proruskí povstalci tvrdia, že obkľúčili ukrajinské jednotky pri meste Debaľceve. Ukrajinských vojakov vyzvali, aby sa vzdali výmenou za svoje životy.

SDKÚ, Pavol Frešo

Dochádzajú SDKÚ peniaze? Prepúšťa riaditeľov krajských agentúr

30.01.2015 10:10

SDKÚ k 1. februáru prepúšťa viacerých riaditeľov krajských agentúr. Tí si majú dnes prísť po výpovede do Bratislavy a zároveň majú odovzdať služobné autá a mobily.