Najvypuklejšie to vidieť pri motíve hada, ktorého dôležitosť avizuje už názov zbierky. V jednotlivých veršoch nadobúda rôzne podoby, autorka ho zapája v náboženskom, mytologickom, všeobecne symbolickom, ale aj priestorovom či "pohybovom“ zmysle. Kompaktnosť zbierky však nezaručuje len jeho vinutie sa knihou, povedané platí pre viaceré motívy (napríklad zrkadlo) a témy – vzťahy či (seba)tvorba: "Opakujúci sa vzorec / ako refrén./ Meniace sa osoby, podobné gestá.“
Po prečítaní všetkých básní sa aj zdanlivo banálne texty stávajú dôležitými bodmi, ktoré majú v zbierke dôležité miesto. Niektoré z problémových okruhov prechádzajú vývinom. Stále hovorím o knihe poézie, ktorej inventár nástrojov je dotovaný rôznymi vplyvmi vrátane publicistického (viacvrstvové Interview s Adrienou Šimotovou…) či odborného diskurzu: "Pomenovávanie / ako prvotná kulturalizácia.“
Vo viacerých veršoch dokonca nájdeme rodovo citlivé zdvojovanie ("rozprávačovi/rozprávačke“, s. 34), ktoré síce môže pôsobiť relatívne rušivo, no pokladám ho v kontexte poézie za inšpiratívne a funkčne korešpondujúce tak s tónom a vyznením niektorých básní, ako aj s ich tematickou vrstvou. Pre autorkine texty je totiž príznačné aj rodovo poučené a (nestereotypnú) ženskosť reflektujúce písanie: "Zabudni slabikovať / moje ruky, / zhltni, láskavo, / moje meno.“ Ak sa chvíľami zdá opak, v kontexte zvyšných básní dochádza k vyjasneniu. Tak sa napríklad závislosť od muža v básni Paralelný príbeh transformuje do nutnej skúsenosti, ktorá ústi v novú silu ženy v texte so zavádzajúco klišéovitým názvom Milovanie v daždi.
Už naznačená priamo(čiaro)sť, ktorá v sebe zároveň skrýva sofistikovaný presah a nenápadnú spodnú vrstvu, sa týka tak reflexívnej a obrazovej, ako aj pocitovej roviny autorkiných básní. Na jednej strane tak čítame popis myšlienok, prípadne hlasné zamyslenia, ktoré nepredstierajú hĺbku, a pritom nie sú plytké (Kryptoportrét). Prípadne okom kamery, občas priamo s režisérskymi pokynmi či návodom na recepciu zachytávané deje a obrazy, ktorých estetický účinok ani interpretačné možnosti sa tým nevyčerpávajú (Kassandra).
Na druhej strane vnímame texty, ktoré sa nebránia funkčnému pátosu a emocionálnej otvorenosti, a pritom neobťažujú, prípadne je menované rozumovo korigované, nie však anulované: "Jazva / na srdci, čo aj tak / raz prestane byť.“
Autorkine verše nachádzajú v našej literatúre sesterské príbuzenstvá (Bodnárová, Ondrejková…), no predstavujú dostatočne svojský a pre našu poéziu prínosný hlas.