V chôdzi myšlienok
Walserova novela Prechádzka je opisom či skôr záznamom jedného dňa zo života spisovateľa. Dňa stráveného vonku na prechádzke. Vonkajšok je pre celú túto prózu príznačný, pretože napriek neprestajnej rozprávačovej snahe zdôverovať sa či pôsobiť familiárne, nedozvedáme sa takmer nič o vnútornom priestore spisovateľa.
Foto: Premedia
Nevieme, ako tvorí, nepoznáme pomery, v ktorých žije, otázku osobného priestoru spomína iba raz, v prvej vete textu: „Oznamujem vám, že som v jedno pekné dopoludnie, neviem, koľko bolo hodín, dostal chuť vyraziť si na prechádzku, preto som si na hlavu nasadil klobúk, opustil som svoju pracovňu či duchovnú komnatu, zišiel som dolu schodmi a ponáhľal som sa na ulicu.“ Slová „duchovná komnata“ či „pracovňa“ bežne vyvolávajú dojem sústredenej práce, pre Walsera je to však miesto, odkiaľ spisovateľ uniká a kam sa až do zotmenia (a možno ani neskôr) nevráti.
Na pomerne malej ploche, novela má asi sedemdesiat strán, sa dynamicky striedajú viaceré prostredia: daňový úrad, banka, obchod, návšteva spojená s obedom, mestská ulica, predmestie, lúka a les. V dynamike striedania týchto prostredí cítiť v pozadí únik, naznačený prvou vetou textu. Spisovateľ sa pomocou nich dostáva stále ďalej od „duchovnej komnaty“ a nakoniec aj z mesta, ktoré sa postupne mení na predmestie a záverom sa rozprávač ocitá vo voľnej prírode. Rovnako dôležité ako prechod medzi prostrediami sú vo Walserovom prípade aj myšlienky, ktoré sa vynárajú ako spontánne komentáre náhodných stretnutí s ľuďmi, ale aj fasádami budov či prírodou. Dôležitý je najmä rytmus týchto myšlienok, ktorý vyvoláva dojem prepojenia chôdze a myslenia, čo je citeľné už od prvej vety textu, a ako dej napreduje, čoraz výraznejšie ním prestupuje prúd vedomia. Efektom tohto oslobodzovania rozprávačovho „ja“ je postupne narastajúca kvalita textu. Najmä táto postupnosť, bez ohľadu na to, či je zámerná alebo náhodná, robí z Prechádzky literárne zaujímavý materiál.
Kroky pozorovateľove
Prúd vedomia sa u Walsera prejavuje aj vo vzťahu rozprávača k vedľajším postavám novely, teda v dialógoch, ktoré celkom neoddeľujú predstavované od skutočného. Ide v podstate o monológy, ktoré sa vyznačujú striedaním narátorskej pozície, v ktorej rozprávač prenáša svoje myšlienkové pochody na druhého a následne sa snaží na ne odpovedať. Táto hra vedie k čiastočnému snímaniu masiek a nekončí sa bez následkov: „Spomenul som si na minulé zlyhania, na zrady, nenávisť, falošnosť, úskoky, zlobu a mnohé ďalšie zlé a nepekné činy. Na nespútané túžby, divoké želania, ale aj na ľudí, ktorým som ublížil a ktorých som ranil. Môj doterajší život sa predo mnou otvoril ako na divadelnom javisku plnom dramatických scén a ja som v údive žasol nad tým, koľko mám strašných slabostí, ako často som sa správal nepriateľsky a bezcitne.“
Načrtnutá paralela medzi mestom a krajinou (uprednostnime radšej tento termín pred sémanticky viac zaťaženým pojmom prírody), môže vyvolávať dojem, že mesto, kde sa rozprávač nachádza na začiatku knihy, prehlušuje jeho vnútorný hlas a ten sa preto naplno realizuje až v závere, keď náš hrdina mesto opúšťa.
Voči takémuto zjednodušujúcemu antagonizmu by sme však mali byť opatrní. Walser vo svojej knihe totiž vykresľuje postavu flanéra, pre ktorého je mestský priestor domovským prostredím. Flanér je človek, ktorý ako Poeov „muž davu“ v baudelairovskej verzii pozbavený asociálnych čŕt, zle znáša samotu. Je to mestský chodec, ktorý svoje dni trávi prechádzkami, ponevieraním sa po uliciach či posedávaním v kaviarňach. Nie je to povaľač, ale pozorovateľ, ktorého vedomie sa vyznačuje vysokou mierou senzibility k prostrediu a ľuďom: „Viete, že ja vo svojej hlave tvrdo a húževnato pracujem, v tom najlepšom zmysle slova driem aj vtedy, keď vyzerám ako ľahkovážny, nezamestnaný, v blankyte či zeleni stratený, nedbanlivý, zasnený a darebný zaháľač?“ Postava flanéra sa od 19. storočia zjavuje vo všetkých veľkých mestách Európy a stáva sa predobrazom spisovateľa, ktorý z mestského prostredia čerpá postrehy a námety svojich diel.
Práve z tejto tradície vychádza aj Robert Walser: „Prechádzať sa musím, a to bezpodmienečne, aby som si prevetral hlavu, aby som udržal svoje spojenie zo svetom, lebo bez toho by som už nenapísal ani pol písmena. Nevytvoril by som ani riadok poézie či prózy. Bez prechádzok by som bol mŕtvy a svojho povolania, ktoré vášnivo milujem, by som sa musel vzdať.“
Zvláštna citlivosť k svetu
„Spojenie so svetom“ sú slová, ktorými Walser opisuje zmysel svojich prechádzok a v tomto eticko-estetickom prístupe k tvorbe sa obracia zmysel písania ako aktu samoty a izolácie. Písať neznamená byť zavretý vo svojej „duchovnej komnate“, pretože literatúra, ktorá chce byť spojená so svetom, na seba nutne berie aj určité sociálne a spoločenské funkcie. V texte Prechádzky nachádzame aj niekoľko pasáží so závažnou sociálnou a ekologickou tematikou. Nie je to póza, ale výsledok autorovho chápania literatúry a jeho špecifického, veľmi moderného prístupu k nej.
Na tomto mieste sa vynára otázka postavenia či úlohy spisovateľa, ktorú v doslove ku knihe otvára aj prekladateľ Michal Hvorecký. Odkazuje pri tom na teóriu menšinovej literatúry, Deleuza a Guattariho, tak ako ju predstavili v knihe Kafka: za menšinovú literatúru. Vo Walserovom prípade však menšinovosť nespočíva v otázke jazyka, ako to demonštrujú Deleuze a Guattari na príklade Franza Kafku. Kafka bol po nemecky píšucim Židom, žijúcim v Prahe. Walserova menšinovosť nespočíva tak ako u Franza Kafku v jazyku, ale v jeho jedinečnom literárnom projekte a v jeho zvláštnej citlivosti k svetu. Možno práve to chcel poveď Hermann Hesse vetou: „Keby mal Walser stotisíc čitateľov, svet by bol lepším miestom pre život.“
