Česká spisovateľka a scenáristka Petra Soukupová volí naoko banálnu situáciu – rodinnú oslavu – ako východiskovú a rozvíja precíznu rodinnú drámu. Postavy postupne dusí vzájomnosť, vymedzujú sa voči sebe a bojujú. Vzťahovú partiu rozohráva na ceste autom a pokračuje v rodičovskom dome, kde sa všetko pred rokmi začalo… Spoločný okamih uväzní hrdinov v „salóne slávy“. Ako smutné mátohy tienia jeden druhému.
Aj keď sa Soukupová sústreďuje na hrdinky, Pod snehom nie je „ženský román“. Dôkladne pozoruje realitu, z vybraných detailov skladá absolútne presvedčivo a autenticky čisto partnerské i súrodenecké vzťahy, podoby všednosti. Presne tak, ako sme u nej zvyknutí z predošlých diel Zmizet (Magnesia litera – Kniha roku), K moři (Cena Jiřího Ortena) či Marta v roce vetřelce. Rodina je uzavretým vesmírom, kde vzájomná blízkosť paradoxne povoľuje krutosť. Odpúšťame, no nezabúdame. Petra Soukupová je psychologička, je drsná a zároveň chápavá, hrdinov netrestá, len ich nechá zjesť to, čo si navarili.
Zhubnosť vzťahov
Soukupová principiálne sústreďuje dej do uzavretých priestorov – auto, rodičovský dom – ktoré metaforicky definujú to, kým sa hrdinky stali. Vynútená blízkosť súrodencov vyplavuje skryté krivdy a model vzťahov sa nepriamo odráža na deťoch. Bez ohľadu na vek či pohlavie, kruto sa voči sebe vymedzujú v snahe ukradnúť si kúsok sveta a schúliť doň svoj smútok. V záchvevoch šťastia prahnú po blízkych, no v rodine nenachádzajú pochopenie, a tak sa uchyľujú k vytúženej samote. Soukupovej postavy si dôsledne strážia svoj ostrov, vytvárajú hmlu a dúfajú, že všetko zahalí. Súrodenci, partneri, bratranci či vnúčatá, všetkým chýba úcta. Existuje však nádej – bezvýhradná materská láska.
Soukupovej subjektívny realizmus
Autorka prechádza z priamej reči do vnútorného monológu. Nevyužíva úvodzovky, do vnútra hrdiniek sa vrhá. Mužom necháva pancier, nevŕta sa v nich, definujú ich skutky. Soukupovej realizmus je scenáristicky vecný, subjektívne komentovanie javov i postoje hrdinov sú živé. Spisovateľka je kritická, no nesúdi. Postavy sú si rovné v utrpení, topia sa v pocite márnosti. Stupňuje tichú rodinnú vojnu. Postavy vyčerpávajúco dusí vzájomnosťou. Využíva prúd vedomia – premenlivých emócií, ktoré sú reakciami hrdiniek na situácie. Pod snehom je vyčerpávajúco naliehavá freska pocitov.
Soukupovej pohľad nie je depresívny, odhaľuje to, čo nám v záplave dní často uniká. Trpko konštatuje, že rany, ktoré uštedríme najbližším, nechajú jazvu, a po údere už nič nie je také, ako bolo predtým. Pomenúva to, čo sa mnohokrát snažíme pochovať. Niekedy je správne zbaviť sa samých seba, očistiť sa od väzieb a byť si cudzími, prestať si ubližovať kvôli blízkosti…
„Veľa ľudských dotykov ma už nečaká, náhle je mi to všetko ľúto, ako to so mnou a s ním všetko dopadlo, nie že by mi bolo smutno za ním, tak rada ho nemám, ale nebudeme nikdy sedieť na lavičke pred domom a hriať sa na slnku, nie spolu.“
Vzťahy sú zauzlené v neprehľadných uzloch. Rodičovský dom vonia i smrdí, oživuje spomienky, prebúdza ľútosť, no minulosť sa rozplynie, pretože sme „tu a teraz“. Neschopní zmieriť sa s tým, že je všetko nenávratne preč. Zostali ruiny, na tých stavajú nové mestá svojim deťom. Tie už teraz presne chápu, aké sú pravidlá…
